To tu ešte nebolo

Ešte to celkom nevidno, ale sme uprostred revolučných premien ľudských postojov a vier.

Veľké časti obyvateľstva Európy a USA strácajú nábožnosť; odmietajú vieru v boha a tzv. transcendentálne duchovné javy všetkých druhov. Niečo podobné sa v histórii ľudstva v takom rozsahu ešte nevyskytlo. Až donedávna bol hro­mad­ný ná­bo­žen­ský skep­ti­ciz­mus ne­zná­ma vec; dá sa po­ve­dať, že je to jav pár ostat­ných de­sať­ro­čí. Nie, že by v mi­nu­los­ti neboli bývali pochybovači, ale bolo ich málo a boli ďaleko od seba. Neslobodno zabudnúť, že otvorený ate­iz­mus znamenal veľmi často sociálnu a niekedy aj skutočnú smrť, čo iste odrádzalo od uverejnenia svojich po­chyb­nos­tí.

Iste, už v 19. storočí boli v USA a v niektorých európskych štátoch voľnomyšlienkárske organizácie, ale mimo ne do­mi­no­va­lo náboženstvo; ich vplyv na život širokých vrstiev bol minimálny. Niektorí namietnu, že aspoň od počiatku 20. storočia sme tu mali masový ateizmus, napríklad v Rusku, prípadne v bývalom ZSSR od roku 1917 a v rade komunistických štátov o 30 rokov neskoršie. Iste, ko­mu­nis­tic­ká ideológia hlása ako jednu zo svojich zásad ate­iz­mus, ale práve to je problém. To je zostupný, nariadený ateizmus. Odmietanie nadprirodzena často navrhol stranícky výbor, hoci to nebol názor členstva, ako to dosvedčilo oživenie náboženských prejavov po páde prechodného komunizmu a ako to vraj pozorovať aj v dnešnej Číne. Naproti tomu súčasné sympatie ľudových vrstiev voči náboženskému skepticizmu v Európe a Se­ver­nej Amerike sú dôsledok vlastných zrelých rozhodnutí. Je to ľudové hnutie, odmietajúce boha a bohov a ako také je v ľudskej histórii niečím novým.

Nakoľko je rozšírené? Odhady sa rôznia, pretože do­ne­dáv­na sa žiaden prieskum nezameral špecificky na ne­vie­ru; nenáboženská (beznáboženská) kategória bývalo to, čo ostalo po zaradení všetkých druhov známych ná­bo­žen­stiev. Na určenie druhu ateizmu sa používali rozličné kri­té­riá. Pozrime sa na čísla. 61 % Čechov neverí v boha, inakšie povedané, väčšina Čechov nemá nijaké ná­bo­žen­ské cí­te­nie. Česko je naj­bez­bož­nej­šia krajina, ale ďalšie za ňou veľmi nezaostávajú: v boha neverí 49 % Estóncov, 48 % Dánov, 45 % Slovincov, 42 % Holanďanov, 39 % Britov a 31 % Nórov. (Čísla sú z roku 2004 a od tých čias iste vzrástli.) Na presných percentách tak veľmi nezáleží – väč­šmi ide o celkový trend: stále rastie počet tých, čo neprijímajú vieru v nadprirodzeno a duchov. A ako sa zvyšuje ich počet, tak sa aj ich vplyv neobmedzuje na vlastnú skupinu, ale šíri do okolia. Sociológ Zuckerman charakterizuje niektoré škandinávske krajiny ako spo­loč­nos­ti „bez boha“.

Čitatelia Free Inquiry (u nás Zošitov humanistov) dobre vedia, že pokiaľ ide o vieru, USA sa veľmi líšia od väčšiny rozvinutých krajín – sú nábožnejšie. Ale aj v tejto „božej zemi“ sa ľudia odvracajú od boha. Podľa veľmi kon­zer­va­tív­ne­ho odhadu je v USA 10 % nábožensky neviazaných (necítiacich) neveriacich. To je podstatne menej ako v Európe, ale značne viac, ako bolo len pred 20 rokmi.

Čomu pripísať túto dramatickú zmenu? Nikto to nevie presne, ale teórií je veľa. Spomína sa vyšší životný štan­dard, predĺžená dlhovekosť, bezpečné sociálne siete, ktoré ľuďom odoberajú strach o budúcnosť, zriedkavá prosba o pomoc božiu. Samozrejme sa hodnotí aj rola úrovne vzdelania. K tomu všetkému pristupuje „efekt snehovej gule“, t. j. po dosiahnutí určitej úrovne rozšírenia sa ďalšie šírenie neviery urýchľuje a stáva automatickým. Ak sa niečí priatelia a kolegovia vzdávajú náboženskej viery, môže byť na ateizme niečo zlé?

Všetky tieto faktory, a iste aj ďalšie, môžu pôsobiť. A ako viera je komplexný jav s mnohými možnými príčinami a rozličnými vonkajšími prejavmi, takisto ani pre nevieru neexistuje jediné a jednoduché vysvetlenie.

Opúšťanie viery vo vyspelých krajinách treba považovať za vítaný jav – keď už nie pre iné, tak aspoň preto, že dob­rá vie­ra je lepšia ako falošná. Okrem toho príliš často sa články náboženskej viery viažu s dogmatickou hú­žev­na­tos­ťou na „morálne“ predpisy, ktorých kvalita klesá od bez­významných po priam škodlivé.

No netešme sa príliš skoro. Pri prežívaní tejto ná­bo­žen­skej revolúcie treba mať na pamäti niekoľko veci.

Trendy náboženských vier sa dajú ťažko predvídať

Ukazuje sa, že rozvinutý svet sa stáva svetskejším, se­ku­lár­nej­ším. Ako dlho bude tento trend trvať? Zrýchli sa? Bude to krátkodobý jav a náboženstvo získa späť svoju dominanciu?

Ako naturalisti a empirici by neveriaci mali jednoducho poukázať na hranice prognózovania. Skutočnosť je taká, že naozaj nevieme, čo bude. Vzostup a pád náboženstiev sa dá ťažko predpovedať dôveryhodne. Pochybujem, že by boli mnohí Rimania na začiatku 2. storočia predpovedali rozšírenie kresťanstva; že by boli mnohí Američania v polovici 19. storočia predvídali prežitie a dneš­nú prospe­ri­tu mor­mo­niz­mu; a konečne, že by Američania na za­čiat­ku 20. storočia boli videli pred sebou súčasný úpadok hlavných protestantských denominácií a vzostup pro­tes­tan­tské­ho fundamentalizmu. To by mohlo značiť, že aspoň pre najbližšie desaťročia môžeme počítať so stálym ras­tom počtu neveriacich a eróziou tradičného postavenia kresťanstva v mnohých západných krajinách.

Ale je možný aj iný vývoj. Preberie sa zo súčasného úpad­ku tradičné náboženstvo, osobitne kresťanské, ako to ne­dáv­no tvrdili dvaja novinári v knihe God is Back (Boh je späť)? Alebo ovládne Európu islam, nahradiac kres­ťan­stvo a potlačiac voľnomyšlienkarstvo? Možno za takých 50 rokov zmetie celkom nové náboženstvo všetky do­te­raj­šie a dnešné. Nič sa nedá dopredu vylúčiť.

Rozvinutý svet je menej ako polovica sveta

Jednou z príčin, prečo sa nedá vylúčiť obnova viery je, že sekularizácia sa dosiaľ obmedzovala zväčša na rozvinuté krajiny, a tak náboženské viery a praktiky panujú dosiaľ v nerozvinutých krajinách na viac ako polovici zemegule. Keď píšem tento úvodník, práve sa dozvedám novinku o jednom Indonézanovi, ktorého bili a zatvorili, pretože na svojom facebooku napísal, že „Boh neexistuje“. Otvorený ateizmus je v Indonézii ilegálny a koho pri ňom prichytia, môže dostať päť rokov väzenia. Pritom je Indonézia čo do počtu obyvateľstva štvrtým štátom na svete; je to de­mo­kra­cia s ekonomikou na 18. mieste; nepovažuje sa za za­os­ta­lú, nie je izolovaná. No jej reakcia na otvorený ateizmus ukazuje, s akým nepriateľstvom reaguje ešte aj dnešný svet na náboženský skepticizmus.

Isté je, že svet sa stáva čoraz zviazanejší a posplietanejší; medzi jeho rozličnými časťami sa vytvárajú kultúrne, so­ciál­ne a ekonomické vzťahy. Všimnite si, že ten Indonézan použil na svoje posolstvo Facebook! Západné sekulárne trendy môžu ovplyvniť viery a postoje ľudí v iných ob­las­tiach. Rovnako však môžu aj náboženské viery a praktiky z iných krajín zapustiť korene a uhniezdiť sa na západe, najmä ak ich budú prenášať imigranti.

Nezodpovedanou ostáva teda otázka, či náboženská viera ako globálny ľudský jav zaniká, alebo či podstupuje jednu zo svojich periodických transformácií.

Náboženstvo neopustí scénu pokojne

Veriaci sú si týchto sekularizačných trendov vedomí a pod vedením svojich náboženských vodcov a ich politických sympatizantov robia všetko, čo je v ich silách, aby svoju situáciu zachránili.

V USA je to osobitne viditeľné až okaté pri volebných cyk­loch, keď republikánski kandidáti na prezidenta hlasne proklamujú svoju vieru a zdá sa, že všetci túžia po titule „najbohabojnejší“. Časť z toho sa síce dá zabudnúť ako politický oportunizmus a populizmus, no nad reakciou poslucháčov na chválu viery a hanobenie sekularizmu sa treba zamyslieť.

Najotvorenejší z kandidátov starej veľkej (republikánskej) strany je Newt Gingrich, ktorého reči vždy udrú na strunu verných veriacich. Pravidelne odsudzuje „radikálnych se­ku­la­ris­tov“ a zdôrazňuje, že vládu neslobodno dať do rúk, ktoré sa neskladajú k modlitbe. Jeho útoky na se­ku­la­riz­mus vyvolávajú búrlivý potlesk. Iste, páči sa to najmä re­pub­li­ká­nom a ich priateľom, ale práve tých je nie za­ned­ba­teľ­ná časť amerických občanov. Nie je isté, či môže náboženský obsah zastaviť vlnu sekularizácie. Isté však je, že duchovní sa o to pokúsia. To znamená, že budeme musíme čeliť krátkodobému zosilneniu kultúrnych vojen, zameraných na témy ako umelé prerušenie tehotenstva, rovnopohlavné manželstvá a výskum kmeňových buniek.

Dobre, sme ateisti. Ale ako ďalej?

Ako bolo povedané, pri rovnosti všetkých kritérií je ate­iz­mus dobrá vec. V ohľade existencie nadprirodzených by­tos­tí je lepšie byť korektný ako si nerozumieť, najmä ak sa predpokladá, že tieto nadprirodzené bytosti vydávajú príkazy o tom, ako by sa mal niekto správať: „Áno, už by ste nemali nosiť tento nemožný klobúk a vaša manželka má právo riadiť auto.“

Ateizmus nemá predpisovať normy správania. To nie je jeho úloha; má nás vymaniť spod mŕtveho područia ná­bo­žen­stva a už to je veľké poslanie.

Odniekiaľ však potrebujeme nabrať naše etické zásady. Religionisti hlásajú, že ako neverci nemáme racionálny podklad pre svoju morálku, pretože bez boha nemáme základ pre etiku, a preto vedie ateizmus k nihilizmu alebo závislosti od príkazov ľudského diktátora, ktorý nám na­hra­dí bož­ské­ho zá­ko­no­dar­cu.

Toto tvrdenie veriacich neobstojí a dôležité je pochopiť prečo. Keby sme zotrvali v predstave, že morálka je za­lo­že­ná na pravidlách „zhora“, spôsobilo by nám zrušenie toho, čo je „hore“, problém. Morálku však treba po­va­žo­vať za ustanovizeň, zameranú na človeka a slúžiacu ľudským potrebám. Morálka slúži určitým cieľom, na­prí­klad zabezpečeniu bezpečnosti všetkých členov komunity, vytvoreniu stability, zlepšeniu biednych pomerov, pes­to­va­niu dôvery a uľahčeniu spolupráce pri dosahovaní spo­loč­ných a doplnkových cieľov. Jedným slovom, morálka nám umožňuje žiť pospolu, a tým spôsobom zlepšovať podmienky nášho života.

Náboženstvo zastieralo vlastnú, praktickú funkciu mo­rál­ky, keď pripisovalo bohu – v skutočnosti jeho kňazským vykladačom – úlohu zákonodarcu; niektoré zákony ne­ma­li iný cieľ ako udržať pri živote existujúce mocenské štruk­tú­ry a ďalej zvyšovať moc kňazskej hierarchie. Ak máme naozaj žiť svoj život bez bohov, čaká nás úloha kuť ozaj­stnú humanistickú etiku a musíme ju splniť. Nestačí od­mie­tať detské rozprávky. Máme zodpovednosť za spoločné uvažovanie o tom, ako najlepšie dosiahnuť spoločné ciele pri zachovaní úcty pre dôstojnosť a hodnotu všetkých ľu­dí.

Na konci detstva humanity sa musíme zbaviť nielen svo­jich fantázií. Musíme prijať zodpovednosť, prichádzajúcu s poznaním, že niet bohov, ktorí by nám povedali, čo tre­ba robiť. Som opatrne optimistický, že sme na túto výzvu pripravení.

---

Autor: Ronald A. Lindsay.

Lindsay je prezident a výkonný riaditeľ Centra pre hľa­da­nie a Rady pre sekulárny humanizmus.

Prameň: Ronald A. Lindsay, “An Unprecedented Time in Human History”, Free Inquiry, 32/3, 2012.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 91 vo štvrtok 29. marca 2012.

* * *

19. marca 2013 pridal Ján Parada pod článok v Zošitoch humanistov túto poznámku:

Pavol Kosnáč z Oxfordskej univerzity vytvoril do­taz­ník s názvom Ako to vidia ateisti, na kto­rý môžu odpovedať aj humanisti.

Inšpirovať sa môžete podľa už vyplneného do­taz­ní­ka Ako to vidia humanisti.

Dodatok Jána Paradu z 4. 3. 2026: Podľa sčítania z roku 2021 bolo na Slovensku 23,79 % obyvateľov bez ná­bo­žen­ské­ho vyznania. 👍