Uveril a vyzdravel…
Kto verí, žije dlhšie, je zdravší a šťastnejší. Má viac radosti zo života, pri chorobe je úspešnejšie liečený a teda aj skôr vyliečený… Takéto a podobné „senzačné“ nálezy pri početných klinických štúdiách „dokazujú“ v ostatnom čase pozitívny vzťah medzi religiozitou a zdravím.
Otázka, či náboženstvo podporuje zdravie a duševný pokoj, alebo či mu škodí, zamestnávala ľudí, odkedy rozmýšľali o náboženstve. Odpovede bývali rozličné podľa náboženského či filozofického hľadiska: pre nábožných ľudí je bezpodmienečne nutné žiť podľa predpisov viery, aby ťažili z jej sľúbeného posolstva. Kritické postoje ako napríklad Marxov („náboženstvo je ópium ľudu“) alebo Freudov („náboženstvo je utešujúca ilúzia“) uznávajú síce bôľ zmierňujúcu funkciu náboženstva, ale považujú ju za fenomén, ktorý treba prekonať.
Vo verejnej diskusii pozorovať v tomto smere dve odporujúce si tendencie: Na jednej strane sa v ostatných rokoch množia novinárske správy o štúdiách, ktoré vraj potvrdzujú zdravie podporujúci účinok nábožnosti. Napríklad pravidelní návštevníci kostola majú mať lepšie hodnoty krvného tlaku ako tí, čo do kostola nechodia; a viera v boha a pravidelné modlenie majú mať rad účinkov podporujúcich zdravie, a to tak telesnej ako aj duševnej povahy. Často sa tu hovorí o spiritualite a pripisuje sa jej vo všeobecnosti pozitívne pôsobenie. Na druhej strane sa členstvo v tzv. sektách označuje za deštruktívne a pre psychické zdravie škodlivé. Osobitne v Nemecku sa na členstvo v malých alebo alternatívnych náboženských komunitách pozerá veľmi skepticky. Heslá typu „premývanie mozgov“ alebo „manipulácia“ ilustrujú názor, že k členstvu v takých kruhoch nemôže dôjsť podobrotky alebo pri zdravých zmysloch.
Koho boh miluje
Obidve obsahom protirečivé pozície sú si podobné v tom, že logické odôvodnenie tak pozitívnosti spirituality ako aj negatívnosti členstva v tzv. sektách je rovnako labilné. Teologický podklad pre mienku, že boh miluje tých, ktorí milujú jeho, sa vymyká z možností vedeckej previerky. V priloženej tabuľke však uvádzame argumenty, ktoré sa pri rozhovoroch tohto druhu spomínajú.
Existujú epidemiologické štúdie dokazujúce rozličný výskyt fyzických ochorení v závislosti od členstva v špecifických náboženských komunitách. Na vysvetlenie sa berie komplexná súhra rozličných spôsobov života v závislosti od náboženstva, napríklad výživy, hygieny, sexuality atď. v spojení s psychicky pôsobiacimi hodnotiacimi a náboženskými predstavami. Už to svedčí, že vzťahy tu nie sú priame, ale sprostredkované, takže na ich objasnenie treba vyvinúť komplexné modely.
Otázka po vzťahu psychického zdravia k členstvu v nejakej náboženskej komunite je relevantná najmä pri diskusii o tzv. sektách. Sektám – lepšie by možno bolo povedať novým náboženským spoločnostiam – sa často paušálne vytýka, že sú škodlivé pre psychiku svojich členov, a že pri nich uskutočňujú „premývanie“ mozgov a podobné praktiky. Rad podrobných štúdií však ukázal, že tieto námietky celkom neobstoja, lebo sa pozorovali aj stabilizujúce účinky. Na vyriešenie otázky by teda bolo treba urobiť v jednotlivých skupinách diferencované priebežné štúdie s prihliadnutím k špecifickým selekčným efektom. Empirické vyšetrovania pravdepodobne nezaťažených špeciálnych skupín ako sú študenti, ako aj analýzy všeobecných údajov o obyvateľstve poukazujú spravidla na žiaden alebo len nepatrne stabilizujúci efekt religiozity na podporu zdravia. Pre psychický stav probanda nie je natoľko rozhodujúca samotná skutočnosť, že sa sám označuje za nábožného, ako skôr s tým spojené myšlienky a pocity. Pozitívna predstava boha umocňuje sľubné efekty.
Utrpenie sa ľahšie znáša
Vyšetrovanie vplyvu nábožnosti na stavy životného zaťaženia ukázalo, že religiozita môže mať dôležitú úlohu pri procesoch zastrešovania (coping) vonkajších aj vnútorných zážitkov. Okrem iného je dokázaný pozitívny vplyv religiozity na zaobchádzanie s postihnutým dieťaťom či dospelým, na celkovo lepšie zaobchádzanie s ťažkými pacientmi napríklad pri rakovine, na spracovanie prírodných a iných katastrôf, na prekonanie smrti, najmä vlastného dieťaťa. Nábožnosť ovplyvňuje priaznivo aj regeneráciu a vôbec prežívanie po ťažkých operáciách.
Doložený je pozitívny vplyv náboženstva na starých ľudí: znižuje sa ich strach pred smrťou, zriedkavejšie sú depresívni a lepšie sa prispôsobujú novým životným okolnostiam.
Vysvetlenie týchto účinkov je však rôznorodé. Existujú spôsoby života, vyvolané náboženstvom, kam patrí napríklad pravidelný rytmus práce a odpočinku, i zrieknutie sa drog všetkého druhu (vlastné drogy, ale aj alkohol a cigarety). Vzťah k bohu a k členom náboženskej obce možno prežívať ako podporný pre zdravie. Za zaručený výsledok zdravotnej psychológie možno považovať konštatovanie: Kto sa dobre cíti v dôveryhodnom prostredí, koho podporuje jeho sociálne okolie, ten je zreteľne zdravší.
Náboženské teórie môžu prispieť aj k (zdanlivo) lepšiemu porozumeniu hádaniek a nevysvetliteľností sveta. Človek, ktorý prežíva svet ako ovplyvniteľný, pochopiteľný a vcelku v poriadku, je psychicky zdravší ako človek, ktorý pociťuje svet ako nekontrolovateľný a taký mocný, že sa mu cíti byť bezmocne vydaný napospas. Najmä v hraničných a krízových situáciách poskytuje náboženské vysvetlenie utrpenia a smrti prednosť pri ich zvládaní.
Sexuálne problémy pri náboženskej výchove
Popri podporujúcich účinkoch nábožnosti na zdravie sa však vždy spomínajú aj účinky brzdiace až škodlivé. V nemeckej jazykovej oblasti sa zaužíval pojem „ekléziogénnej neurózy“ (cirkvou vyvolanej neurózy) pre neurotické poruchy v dôsledku prísnej, cirkvou sprostredkovanej, telu nepriateľskej morálnej výchovy. Náboženská výchova zapríčiňuje veľmi často sexuálne problémy.
Nad všetkými týmito výsledkami stojí otázka, čo znamenajú pre humanistov alebo ateistov. Sú títo už per se (pre svoju podstatu) menej zdraví? To sa vo všeobecnosti naisto nedá očakávať. Treba vychádzať z toho, že „funkcionálne“ ekvivalenty pre uvedené účinky sa dajú nájsť pri skoro každom životnom štýle. A tak aj ekologická orientácia môže podporovať zdravý spôsob života, vytváranie účelových spoločenstiev a dávať uspokojivý súvislý svetonázor.
Či však aj nereligiózne svetonázory dávajú odpovede a vysvetlenia pri hraničných otázkach života, t. j. pri smrti a utrpení, to treba preveriť.
Príloha A: Argumenty pre pozitívny vzťah medzi religiozitou a psychickým zdravím
Náboženstvo:
- znižuje strach, keď ponúka rámec pre vysvetlenie inakšie chaotického sveta;
- ponúka pocit nádeje, zmyslu a účelu; a z toho vychádzajúc pocit emocionálneho blaha;
- sprostredkuje pocit dôvery v zmysluplnosť nášho okolia, a tak robí ľahšie znesiteľnou bolesť a utrpenie;
- ponúka riešenie pre veľký počet situačných a emocionálnych konfliktov;
- vierou v pokračovanie života na onom svete rieši aspoň čiastočne znepokojujúci problém smrteľnosti;
- dáva ľuďom pocit sily a kontroly následkom ich naviazanosti na omnipotentnú moc (všemohúcnosť – existuje to? – pozn. prekl.);
- sprostredkuje morálne smernice pre usporiadanie vlastného života a pre styk s druhými; potláča sebaničivý štýl života; podporuje sociálne väzby;
- vzájomnosťou vo viere posilňuje sociálnu identitu a uspokojuje potrebu príslušnosti do skupiny;
- ponúka bázu pre spoločné oslobodzujúce rituály.
Príloha B: Argumenty pre negatívny vzťah medzi religiozitou a psychickým zdravím
Náboženstvo:
- podporuje pocity menejcennosti a znevažovania seba samého náboženskými predstavami, ktoré znehodnocujú ľudskú podstatu;
- potláča hnev, ale ho neodstraňuje;
- zvyšuje pocity strachu a úzkosti vierou, že existuje hriech a trest;
- bráni rozvoju autonómie, sebaovládania a osobného rastu;
- podporuje podriadenie sa, konformitu a ovplyvniteľnosť, čo má za následok nadmernú závislosť od vonkajších síl;
- zakazuje prejavy sexuálnych pocitov a tým umožňuje vznik sexuálnych porúch;
- pripúšťa delenie sveta na „dobrých“ a „zlých“ ľudí. Z toho vznikajú predsudky a nepriateľstvá;
- vzpiera sa racionálnym a kritickým myšlienkam;
- vyvoláva nezdravé pocity viny.
Dr. Sebastian Murken je vedúci pracovnej skupiny pre psychológiu náboženstva pri Výskumnom stredisku pre psychobiológiu a psychosomatiku Univerzity v Trieri (Nemecko).
Prameň: Sebastian Murken, Diesseits č. 2, 2002.
Preložil Rastislav Škoda.
* * *
Komentár prekladateľa
Niektoré tézy Dr. Murkena mi pripadajú ako reklama pre religiozitu, napríklad v poslednom odseku naznačená istota, že náboženský svetonázor vysvetľuje život, chorobu, smrť a utrpenie, prípadne neistota, či to dokážu aj nenáboženské svetonázory.
Odpovede na tzv. hraničné otázky života sú podstatné pre rozlíšenie teistov a ateistov. Religiózny človek je vychovaný v náboženskom duchu, t. j. príjme ako dieťa poučky katechizmu, ako dospelý počúva nedeľné kázne a v znamení kríža umrie. Všetko, čo robí a myslí, nachádza pripravené, predpísané a sankcionované: ak to dodrží, čaká ho večné nebo, ak nie, pôjde do pekla! Hraničné otázky života sa mu vysvetľujú neuveriteľnými historkami a nepochopiteľnými pojmami, no on to všetko prijíma bez reptania…
Kedysi to asi bolo tak, že keď ľudia čítali bibliu, svoju vieru prežívali a zbohom malo význam S bohom! Dnes „s detskými šatami odkladáme aj poňatie boha svojich raných rokov“ (Karen Armstrongová, Dějiny Boha, Argo, Praha 1996), pretože na hraničné otázky života nám dáva odpovede v každodennom živote celý rad vied od astrofyziky cez biológiu a psychológiu až po medicínu. Koho nezaujíma napríklad reprodukčná biotechnológia?
Človek v štádiu zhluku buniek, dvoch, štyroch, osem, šestnásť – stop! Ak ostanú pohromade, bude z nich dieťa; ak sa však rozdelia – alebo ak ich rozdelí pipeta doktora – dorastie každá z nich na dieťa; pri použití určitých techník to môžu byť klony – pozor, navonok identické, ale v podstate každý s inou vrodenou alebo naočkovanou organickou chorobou. Nie je takéto vysvetľovanie pútavejšie ako historka o hrnčiarovi, ktorý uťapkal panáka z blata, fúkol mu do nosa a on behal? Uznávam, že ani toto vysvetľovanie v podstate nevysvetlí, prečo a načo sa tu nabral človek, ale aspoň nám hovorí, ako sa vyvinul v priebehu miliónov rokov. Teda zaručene nebol stvorený pred asi 6 000 rokmi do úchvatného raja na zemi.
Čítame Presné tajomstvá nášho sveta od Asimova, Hawkingovu Stručnú históriu času, (niektorí aj) Nietzscheho Zarathustru a nevynecháme Johnsonov Spor o Darwina. Sledujeme najmä myšlienky tých súčasníkov, ktorí hľadajú vysvetlenie myslenia – a kde sídli „duša“ v našom mozgu; nie je to úchvatné?
Autor: Sebastian Murken.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 32 v pondelok 8. júla 2002.