Kategórie
Humanizmus Knihy Zošity humanistov

Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (12. časť)

K teórii a praxi humanistickej výchovy.

Obálka knihy Zakázané ovocie – Etika humanizmu (autor Paul Kurtz)
Paul Kurtz – Etika humanizmu.

Časť III

8. Súkromie

Verejné verzus súkromné

Právo na súkromie je hlboko zakorenené v li­be­rál­nej demo­kra­tickej tra­dí­cii a v celej kon­cep­cii ľudských práv a hu­ma­nis­tic­kej etiky. Hrá takú základnú rolu, že si zaslúži oso­bitnú a roz­ší­renú úvahu. Zakladá na roz­lí­šení medzi verejnou a súkromnou sférou sprá­vania. Hlavná myšlienka znie, že demo­kra­tická spo­loč­nosť má ponechať jed­not­liv­covi určitú voľnosť, pokiaľ ide o jeho vlastný život.

Proti tejto zásade sa stavajú prívrženci všetkých totalít. Sústavne ju na­pá­dajú aj nábo­žen­skí kon­zer­va­tívci a najmä fun­da­men­ta­listi, ktorí veria, že boh prikázal mať určité cnosti a že je hriešne nemať ich; sú presved­čení, že štát a spo­loč­nosť majú právo pred­pí­sať celý rad mo­rál­nych pra­vi­diel a trestať jed­not­liv­cov, ktorí ich porušia. No nie všetci nábo­žensky zalo­žení ľudia odmie­tajú zásadu práva na súkromie. Napríklad libe­rálni pro­tes­tanti, ka­to­líci a židia rešpek­tujú právo na osobnú slo­bodu. A aj mnohí kon­zer­va­tívci majú spolu s li­ber­tínmi vrelý vzťah k indi­vi­du­álnej slo­bode – hoci nie­ktorí si pro­ti­re­čia, lebo aj keď sa stavajú proti ria­deniu kaž­do­den­ného života svetskou vládou, súčasne prizná­vajú iným sociálnym usta­no­viz­niam, napríklad cirkvi, úlohu pred­pi­so­vať celej spo­loč­nosti kon­cep­ciu aké­hosi „morálneho poriadku“.

V otázke hraníc osobnej slobody panuje určitý zmätok a medzi li­be­rál­mi a kon­zer­va­tív­cami sa už dlho vedie boj o jej vy­me­dze­nie. Prak­ticky každý súhlasí s tým, že nikto nemá právo uškodiť alebo ublížiť druhému a kto to urobí, má sa zod­po­ve­dať spo­lo­čen­stvu. Nikto nesmie bez­trestne zabiť, poraniť, zná­sil­niť alebo lúpiť. Spo­loč­nosť má právo – ba do­konca po­vin­nosť – vytvo­riť právny systém na ochranu jed­not­liv­cov, žijú­cich na jej území, pred ne­po­kojmi a ubli­žo­va­ním. Avšak v mno­hých spo­loč­nos­tiach zákony na ochranu ve­rej­ného po­riadku veľmi obme­dzujú osobnú slobodu.

Zákony majú nakoniec etický cieľ: chrániť členov spo­loč­nosti pred ubli­žo­va­ním, udržovať systém zákonov a na­ria­dení, aby vládol mier, zabezpe­čiť také vše­o­becné pod­mienky, aby každý jed­not­li­vec mohol ísť za svo­jimi cieľmi, budovať vše­o­becný bla­ho­byt a vystup­ňo­vať na naj­vyššiu mieru mož­nosti šťastia pre všet­kých. Ria­diace zásahy posti­hujú v mo­der­nom štáte všetky oblasti života od po­li­caj­nej ochrany a ná­rod­nej obrany až po hospo­dárske, sociálne, kul­túrne a vý­chov­né zaria­denia. No niet pochyb­ností, že sú, alebo by mali byť hranice toho, čo môže a má spo­loč­nosť upra­vovať zákonmi. Kým tota­lit­ná spo­loč­nosť pone­cháva svojim občanom len nepatrný priestor pre ich slo­bodné rozho­do­vanie, demo­kra­tická spo­loč­nosť chce rozvíjať svoj­ráz­nosť, ini­cia­tívu, rozlič­nosť a je­di­neč­nosť vo všet­kých svojich zložkách a bez obme­dzenia.

Občas sa kladie otázka: Má spo­loč­nosť zákonmi za­sa­ho­vať do mo­rálky? Odpoveď znie, že má, a to v kaž­dom čase. Zakázať vraždu alebo lúpež je prejav nášho mo­rál­neho odporu voči určitému druhu ne­správ­neho konania. Trestať pod­vod­ní­kov a vytvoriť občianske me­cha­nizmy na pod­poru dohôd zvy­šuje úroveň spo­lo­čen­ských štan­dar­dov morálnej slušnosti. Občianska ve­rej­nosť má povin­nosť uviesť do života zákony na ochranu poriadku, ktoré zvyšujú verejné blaho. V ide­ál­nom prí­pade vyhlási spo­loč­nosť svoje zákony de­mo­kra­tickým spô­so­bom, t. j. po sta­rostli­vom zvážení a odmietne tie, ktoré po­va­žuje za škod­livé alebo ne­ro­zumné. V de­mo­kra­cii sa zákony zakla­dajú na dobro­voľ­nom súhlase občanov, zistenom pred­pí­sa­ným spô­so­bom na základe prin­cípu väčšiny.

Existujú nejaké etické hranice pre rozsah verejného zá­ko­no­dar­stva? Existujú v de­mo­kra­cii oblasti, do kto­rých verej­nosť nemá právo vniknúť? Tí, ktorí tvrdia, že vláda nemá vydávať zákony, týkajúce sa morálky, majú na mysli súkromnú morálku; stavajú sa aj proti verejnej mienke, ktorá ne­rešpek­tuje svojské životné štýly a rada by ich usmer­ňo­vala alebo zakázala. V pred­chá­dza­jú­cich statiach sme už vy­me­no­vali rad základných ľudských práv, ktoré treba v ci­vi­li­zo­va­ných de­mo­kra­tic­kých spo­loč­nos­tiach chrániť a dodržia­vať. Medzi nimi boli aj také, ktoré sa týkali súkromného života jed­not­livca, takže uzná­vame, že existuje oblasť súkromia, do ktorej ne­slo­bod­no vnikať.

Ktorá je to oblasť? Existuje hraničná čiara, ktorá by sa dala viesť medzi verejnou a súkromnou oblasťou už a priori? Existuje nejaký jed­no­duchý určo­vací znak na roz­lí­še­nie prípustných a ne­prí­pustných štátnych zásahov? Etická zásada J. S. Milla, že jed­not­livci môžu robiť čo­koľ­vek dovtedy, kým ne­uško­dia druhému, tu síce pred­sta­vuje určitú pomoc, ale je príliš vše­o­becná a ne­môže slúžiť za abso­lútne kri­té­rium. [1] Výraz uškodiť nie­komu je navyše nepresný a príliš mnohé súkromné činy jed­not­liv­cov už boli svoj­voľne ozna­čené za „škod­livé“ pre spo­loč­nosť, a preto aj trestne stíhané. Mnohí cirkevní hod­nostári a svetskí úradníci kedysi trvali na tom, že cudzo­lož­stvo, por­no­gra­fia, sodomia a po­četné iné činy „škodia“ sociálnemu poriadku a zákonmi ich za­ka­zo­vali, pre­vi­nil­cov súdili a neraz – hoci to znie ne­u­ve­ri­teľ­ne – aj po­pra­vo­vali. Nie­kedy sa naozaj zdá, že všetko, čo človek robí, má nejaký dopad na dru­hých. Ak niekto nad­mieru pije alko­ho­lické nápoje, škodí svojej rodine, spo­lu­pra­cov­ní­kom na pra­co­visku a nie­kedy ohro­zuje aj ľudí na ceste. Ak fajčí, postihne ho prav­de­po­dob­ne rako­vina pľúc, a to bude záťaž pre ve­rejné zdra­vot­níctvo.

J. S. Mill hlásal, že jednotlivec má právo „škodiť“ sám sebe, keď to už chce, a že spoločnosť nemá právo brániť mu v tom, ak sa jeho činy zakladajú na jeho slobodnom rozhodnutí. Iní sa však nazdávajú, že Millovo všeobecné konštatovanie je také široké, že treba pripustiť výnimky. Mill sám obmedzuje platnosť svojej zásady, keď hovorí, že nikto sa nemôže sám predať do otroctva. Platí Millova zásada aj pre psychicky chorých alebo pre tých, ktorí chcú spáchať samovraždu? Sú ešte iné výnimky? Ak áno, a ak ich bude veľa, môže sa oblasť súkromia natoľko zmenšiť, že neostane prakticky nič.

Anarchista sa stavia proti všetkým zákonom, ktoré považuje za utláčanie; chce, aby jednotlivci dostali prakticky carte blanche, voľný lístok robiť to, čo sa im zachce. Pre libertínov je silná vláda hlavným zdrojom násilia voči jednotlivcom, a preto tým väčšia je, podľa ich názoru potreba chrániť občanov proti paternalistickej a svojvoľnej štátnej moci. Libertíni hovoria, že radšej sa máme mýliť na strane súkromia, pripúšťajúc prakticky neobmedzenú šírku možností, ako na strane despotickej štátnej moci. Veria aj to, že keď sa raz jednotlivci oslobodia od vládnych obmedzení, stanú sa milými, spravodlivými, poriadnymi a čestnými. Tento názor sa zdá byť príliš utopický. Pre verejný poriadok by bolo veľkým rizikom zlikvidovať systém zákonov a policajnej ochrany. Zriaďovanie súkromných armád a ochranných agentúr na podklade dohôd a namiesto ústrednej štátnej suverenity, ako to navrhuje Robert Nozick [2], môže ľahko degenerovať do vojny gangov – podobná hrozná situácia vznikla v Libanone, keď ústredná štátna moc bola príliš slabá a na zaistenie verejného poriadku nemohla presadiť platnosť zákonov, z čoho vznikla na začiatku osemdesiatych rokov krvavá občianska vojna. No ako je samozrejmé, že je nevyhnutný systém zákonov, aby sa zabezpečilo verejné blaho, tak je isté, že sú hranice toho, čo môže byť regulované.

Oblasť rešpektovaného súkromia

Začnime odznova konštatovaním, že zásada súkromia, rovnako ako doktrína ľudských práv, sa dá odôvodniť úsilím obmedziť sociálne a štátne zákonodarstvo. Uznanie súkromia občanov je prima facie všeobecné pravidlo; odvolať sa naň nám čiastočne umožňuje definovať vlastnú oblasť sociálnej regulácie. Nie je to nemenné pravidlo; hranice jeho použitia sú niekedy neostré a pripúšťajú zmeny a nové definície. Od kritického etického hľadania v danej situácii závisí, ako sa bude zásada súkromia aplikovať. Musíme vyvážiť pravidlá, hodnoty, práva, cnosti a zodpovednosti, a na ich základe určíme jej správne použitie. Táto zásada je použiteľná len vo svetle toho, čo uzná kritické hľadanie za rozumné.

Pokúsme sa zostaviť pracovnú definíciu tejto etickej zásady:

Spoločnosť má rešpektovať právo jednotlivca na kontrolu svojho osobného života. Oblasti súkromia, do ktorých sa spoločnosť nemá miešať bez dostatočných dôvodov, sú vlastné telo, majetok, viera, hodnoty, činy a združenia, pokiaľ sa týkajú jeho vlastnej osobnej sféry záujmov a konania.

Sú však isté obmedzenia. Je samozrejmé, že táto zásada sa týka len dospelých a nie detí, hoci rodičia a vychovávatelia vyžadujú rešpekt aj pre osobnú vážnosť detí a mládeže, potrebný pre dospievanie na dosiahnutie samostatnosti. Je tiež jasné, že sa zásada týka dobrovoľného správania, t. j. úmyselných činov po rozumnom uvážení a nie činov pod nátlakom alebo z prinútenia. Okrem toho sa týka len tých jednotlivcov, ktorých rozhodnutia sa zakladajú na určitom stupni znalostí a pochopenia, teda nie osôb s narušenou racionalitou. Zmysel vedomej kompetencie pri rozhodovaní vysvetlím ešte ďalej v tejto kapitole pri otázkach lekárskej etiky, kde sa vyskytuje pojem oslabenej kompetencie. V tomto prípade kritérium pre rozhodovanie predpokladá schopnosť informovaného súhlasu.

Hoci zásada súkromia sa týka v prvom rade a prevažne jedného jednotlivca, je možné, že dvaja alebo aj viac dospelých vytvorí medzi sebou súhlasný vzťah na uspokojenie spoločných záujmov a potrieb. Zásada súkromia sa potom týka manželov, rodiny (kde však nesmie ísť o zneužitie detí), priateľov, milencov a kolegov. Musí byť samozrejmé aj to, že ak dohovorené správanie tejto skupiny nadobudne verejný rozsah a poškodzuje druhých, narúša verejný poriadok alebo podrýva verejné blaho, spadá do oblasti regulácie.

Zásada súkromia vychádza z predpokladu, že každá ľudská bytosť je morálna osoba a ako taká má právo na slobodu vo svojej súkromnej sfére. Iní členovia spoločnosti nemusia bezpodmienečne súhlasiť s jej názormi, hodnotami a činmi, no musia tolerovať právo na ich prejavenie do tých čias, kým nie sú porušované záujmy iných príslušníkov spoločnosti.

Jednotlivé súkromné práva

Oblasť súkromia zahrnuje nasledujúce sféry, ktoré majú byť chránené pred zasahovaním zo strany spoločnosti alebo štátu: vnútorná oblasť svedomia, diskrétnosť, rozhodovanie o vlastnom tele, sexuálne záľuby, sloboda rozmnožovania, starostlivosť o zdravie, právo umrieť, dobrovoľné združenia, osobné vlastníctvo. Poradie, v ktorom o nich hovoríme, nesúvisí s ich poradím na stupnici hodnôt.

I. Vnútorná oblasť svedomia

Každá osoba má neodňateľné právo vo vnútornej oblasti svojho svedomia. Má právo myslieť si, veriť alebo hodnotiť veci, ako chce, bez akejkoľvek snahy zo strany štátu alebo spoločnosti cenzurovať, zakazovať alebo vykoreňovať jeho vnútorné presvedčenia, i keď si iní myslia, že sa mýli. Samozrejme, môžeme absolútne nesúhlasiť s názormi nejakého človeka a môžeme ho považovať za nevedomca, hlupáka či dokonca skazeného, ba môžeme považovať jeho názory za vyložene falošné alebo škodlivé. Môžeme sa aj pokúsiť presvedčiť ho o opaku predložením argumentov, poukazovaním na nedôslednosti alebo pripomínaním nešťastných dôsledkov jeho názorov – ale nemáme právo vyhlásiť ho za kacíra či neverca, a takto sa snažiť uprieť mu právo na jeho presvedčenie. Totalitní diktátori a ideologickí a teistickí dogmatici sa v minulosti často pokúšali nanútiť skúšky pravovernosti alebo oddanosti ich myšlienkam svojim veriacim či občanom, ale boli to prejavy tej najničivejšej formy tyranstva nad mysľou človeka. Existuje právo hľadať, bádať, čítať, učiť sa a tak poznať: Život ľudskej mysle musí byť imúnny proti sociálnemu nátlaku.

II. Diskrétnosť

Verejnosť, vrátane masmédií, nemá právo sliediť v súkromnom živote jednotlivca a uverejniť informácie o intímnych veciach, ktoré sa týkajú len jeho a nemajú nijaký význam pre verejnosť. Je veľký rozdiel medzi verejnými osobnosťami a súkromnými jednotlivcami. Niekedy údaje o súkromnom živote takého Johna F. Kennedyho, Jozefa Stalina alebo Margaret Thatcherovej môžu vrhnúť svetlo na ich štátnickú kariéru. Dá sa síce vyžadovať určitý stupeň rešpektovania súkromia aj pri takých významných osobnostiach verejného života, ale ukazuje sa to ťažké pre intenzívnu verejnú polemiku. V každom prípade majú byť niektoré informácie dôverné a ich uverejnenie má vyžadovať súhlas dotyčných osôb. Učitelia, lekári, právnici a psychiatri nemajú podávať informácie o svojich študentoch, pacientoch a klientoch bez ich súhlasu. Súkromný život jednotlivca sa môže stať významným vtedy, ak dotyčný postúpi do verejného úradu, ale aj potom ešte ostáva oblasť intímneho súkromia, ktorá by sa mala diskrétne rešpektovať.

V modernej spoločnosti rastie počet databánk a v súvislosti s nimi nadobúda na dôležitosti aj povinnosť vlád, poisťovacích spoločností, zamestnávateľov a škôl, aby chránili súkromie ľudí, ktorí sú od nich závislí, aby ich neohrozili, nekompromitovali alebo jednoducho len nepriviedli do nepríjemnej situácie tým, že o nich vypustia nejakú informáciu. Osobitne masmédiá majú dodržiavať vysoký žurnalistický štandard a vyhýbať sa nezodpovedným klebetám, ktorých uverejnenie v tzv. bulvárnej tlači už veľa ráz malo tragické následky.

III. Rozhodovanie o vlastnom tele

Človek by si mohol myslieť, že každý príjme nedotknuteľnosť ľudského tela a bude súhlasiť, že nikoho nikdy nemá postihnúť prinucovanie alebo zakazovanie. Ale spoločnosť je náchylná prikazovať, čo niekto má alebo nemá robiť pre svoje osobné fyzické dobro. Pod súkromím sa rozumie, že človek môže jesť, piť a milovať sa v súkromí tak, ako sa mu chce, kým nepoškodzuje niekoho iného, a to bez pranierovania, bez odsúdenia a bez zosmiešnenia. Vzhľadom na veľkú rozmanitosť ľudských záľub sú veľké rozdiely v názoroch na to, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nesprávne. Ako som už povedal, existujú štandardy cnosti a dokonalosti pre niektoré znaky charakteru. Vodidlom správania má byť umiernenosť, zdržanlivosť a rozvážnosť.

Samozrejme, existujú formy verejného prejavu, ktoré spoločnosť považuje za neslušné; niektoré vyvolávajú taký verejný odpor, že sa zakazujú. Spoločnosť má napríklad námietky proti vykonávaniu stolice, močeniu a pohlavnému aktu, ako aj proti ukazovaniu nahoty na verejnosti. To je správne. Je však isté, že spoločnosť nemá právo vstúpiť do domu a určovať tam, ako to kto má robiť.

Spoločnosť sa má starať o zdravie svojich občanov. Má im poskytnúť informácie o dobrej strave, potrebe cvičiť, nebezpečenstvách alkoholu a cigariet, cholesterolu a škodlivých drog. Má však právo zakázať tieto produkty zákonom? Má urobiť, čo môže, aby presvedčila ľudí o potrebe viesť život, smerujúci k dobrému zdraviu, ale nemôže ich nútiť zdravo žiť. Spoločnosť neexistuje sama pre seba, nemá svoj cieľ v sebe, ale je tu pre dobro jednotlivcov, ktorí v nej žijú; je úlohou a právom týchto jednotlivcov určiť si, čo je pre nich dobré a čo zlé. „Kto nosí topánky, vie najlepšie, či ho tlačia“ – a nie obuvník alebo štát.

Sociálne opatrenia bývajú niekedy nedôsledné a dokonca smiešne: štát zakazuje marihuanu, kokaín a heroín, ale povoľuje alkohol a cigarety. Nikto nepochybuje o oprávnenosti zákazu kokaínu a heroínu, lebo vyvolávajú závislosť; ich užívatelia majú oslabenú vôľu a tým poškodené rozhodovanie, čo môže viesť k činom, ktoré poškodia iných. Ale to isté platí aj na alkohol! Alkoholici sú narkomani, ich súdnosť je často veľmi oslabená a neraz ublížia iným. Alkohol a cigarety sú najrozšírenejšie návykové látky a čo do ohrozenia zdravia, ako aj počtu úmrtí, ktoré vyvolávajú, sú každý jeden oveľa horšie ako marihuana, heroín a kokaín spolu.

Čo môže spoločnosť oprávnene zakázať? Čo musí dovoliť? Extrémny libertín upozorňuje na protirečivosť súčasných opatrení a navrhuje otvorený a slobodný obchod s narkotikami. J. S. Mill vystupoval proti politike, ktorá sťažovala pre laikov kúpu liekov, vydávaných len na lekársky predpis. Sám nemám v tomto ohľade absolútne kritérium; nezastávam sa legalizácie alebo obchodu s návykovými drogami; som však za dekriminalizáciu neškodných drog. Ak je cieľom spoločnosti zachovať zdravie občanov, tak treba zakázať aj mnohé iné produkty. Prečo nezakázať, na základe tých istých úvah, napríklad čokoládu a kávu, na ktoré si tiež možno chorobne zvyknúť, a ktoré sú tiež zlé pre zdravie, ak sa berú nadmerne? Prečo neprikázať, aby si každý deň čo deň poriadne fyzicky zacvičil, a prečo nevyžadovať od každého účasť na gymnastike v prírode? Ako zanietený jogista rád pestujem telesné cvičenia ako prostriedok na zníženie stresu, ako prevenciu proti chorobám a na posilnenie kardiovaskulárneho systému. Ale niektorí ľudia nenávidia telesné cvičenie. (Ktosi raz povedal: „Vždy, keď sa mi zachce cvičiť, si ľahnem a čakám, kým ma to prejde.“) Dnes by sme považovali za tyranstvo, keby štát vyžadoval od občanov pravidelne cvičiť – ale spomeňme si, že sa o to pokúšali despotické vlády od Platónových čias v Aténach až po maoistov v Číne. Chápem, že panuje odôvodnený strach, že deti začnú brať návykové drogy skôr, než natoľko dospejú, že sa budú vedieť správne rozhodnúť; tu má štát plné právo zasahovať a mal by prenasledovať priekupníkov, ktorí ohrozujú zdravie a dobro detí. Je však otázne, či majú platiť také normy aj pre dospelých.

Slobodná spoločnosť dovolí svojim členom slobodné rozhodovanie o vlastnom tele. Verím, že zdravie je jedna z najlepších vecí, ktoré človek má, ale starať sa oň je jeho osobnou záležitosťou a štát sa do toho nemá čo miešať. Ľahko sa dá odôvodniť potreba rozsiahlych programov verejnej zdravotnej výchovy, ale účasť na takýchto programoch má byť dobrovoľná.

IV. Sexuálne záľuby

Do oblasti súkromia patria aj prejavy sexuálnych sklonov. Je to dokonca najintímnejšia sféra ľudského správania a má ostať pod osobnou kontrolou. Štát nemá právo vstúpiť do spálne svojich občanov.

1. Masturbácia. Najsúkromnejší a najneškodnejší pohlavný akt je masturbácia; dá sa uskutočniť v ktoromkoľvek súkromí. Prečo by mala spoločnosť zatracovať toto konanie? Nehovorím o zákaze zákonom – to je skoro vždy a skoro všade neuskutočniteľné – ale o morálnom odsúdení. Najväčšia časť fóbie pred masturbáciou má náboženské pozadie. Historka Starého zákona o onanizme hovorí, že plytvanie semenom, či už pri masturbácii alebo pri prerušenej súloži, je hriešne. Júda prikázal svojmu synovi Onanovi, aby spal s vdovou po svojom mŕtvom bratovi. Onan poslúchol, ale nechcel plodiť deti v zastúpení svojho brata, a preto „kedykoľvek obcoval so ženou svojho brata, zakaždým vylieval semeno na zem, len aby neposkytol potomstvo svojmu bratovi. Pánovi sa však znepáčilo, čo robil, a dal zomrieť aj jemu.“ (Gn 38, 9 – 10). Na tomto podklade náboženskí fundamentalisti, ortodoxní rímskokatolíci a židia odsudzujú masturbáciu ako morálne neprístojnú. Vo vyspelých starovekých kultúrach sa verilo, že strata semena znamená stratu sily; tento názor sa rozšíril po celom svete a ešte stále sa vyskytuje v Afrike, Ázii aj Európe. Takéto odôvodňovanie neplatí, samozrejme, pre ženy, ale ženská sexualita bola pod ešte väčšou kontrolou ako mužská. Niektorí rímskokatolícki teológovia považovali masturbáciu za väčší hriech ako cudzoložstvo.

Nech už to bolo z akých dôvodov, ostré odsudzovanie masturbácie pretrvávalo. Pamätám sa, ako sa moji rodičia obávali, že budem ako chlapec masturbovať, a tak mi náš rodinný lekár dal knižku, ktorú som si prečítal najprv sám, a potom so spolužiakmi. Veľmi nás znepokojila, lebo varovala pred nebezpečenstvami masturbácie: bolo tam napísané, že spôsobuje pohlavné choroby, vedie k choromyseľnosti, zapríčiňuje bradavice na rukách a vyrážky na tvári. No sexuológovia zistili, že masturbácia je bežná u mnohých druhov živočíchov, a že je to prirodzená etapa v psychosexuálnom vývoji každého jedinca. Mnohí ľudia, dokonca aj v dospelom a starom veku, považujú masturbáciu za príjemný zdroj radosti, cestu k uspokojeniu súkromných fantázií a spôsob, ako dosiahnuť psychické a fyzické uvoľnenie potlačovaného napätia alebo frustrácie z nedostatku vhodného sexuálneho partnera. Štúdie odhalili, že aj katolícki kňazi a mníšky sa utiekajú k tejto praxi, keď im je príliš ťažké dodržať príkaz celibátu a čistoty.

2. Súhlasné sexuálne vzťahy. Keďže väčšina sexuálnych aktivít sa týka aj iných osôb, možno položiť otázku, či sú niektoré formy sexuálneho prejavu nemorálne a či by nemali byť zákonom zakázané. Povedal by som, že všetky formy sexuálneho prejavu musia byť ponechané na súkromné rozhodnutie, ale môj návrh sa týka len súhlasiacich dospelých a nie detí; dospelí nemajú právo zapájať do sexuálnej aktivity mladistvých, ktorí ešte nedosiahli vek na rozumné rozhodovanie. Deti, pohlavne zneužívané rozličným spôsobom a rozličnými osobami, vrátane rodičov, majú právo na osobitnú verejnú ochranu. O veku dosiahnutia dospelosti na súhlas by sa dalo diskutovať, ale to tu nechcem riešiť. Iste to nie je dvadsaťjeden rokov a pravdepodobne je to ešte o niečo skôr ako osemnásť rokov, lebo niektorí jednotlivci dospievajú skôr ako iní. Okrem tohto obmedzenia dovoľuje súkromie súhlasiacim dospelým úplnú slobodu ich sexuálnych záľub.

3. Cudzoložstvo. Cudzoložstvo spadá do oblasti privátneho správania a štát nemá právo usmerňovať alebo trestať ľudí, ktorí sa dopustia cudzoložných činov. Takéto akty môžeme síce považovať za prima facie nemorálne, najmä ak sa týkajú usporiadaného manželstva, založeného na úprimnosti a dôvere, ale ak je manželstvo narušené a sexuálne potreby sa neuspokojujú, považujú skoro všetci ľudia cudzoložstvo za odôvodniteľné alebo aspoň za súkromnú záležitosť zúčastnených. V každom prípade je to vec tých, ktorí do takéhoto vzťahu vstupujú, keď chcú spolu niečo mať a štát sa do toho nemá miešať. Rovnako sa treba pozerať na iné formy sexuálnych vzťahov mimo manželstva, teda predmanželských pohlavných stykov, vzťahov medzi rozvedenými ľuďmi a iných druhov spolužitia. Všetko sú to súkromné a nie verejné záležitosti, ak nejde o mladistvých.

4. Sodomia. Má mať štát právo určovať, aké spôsoby pohlavného aktu sú morálne správne a podľa zákona prípustné? Má policajt vkročiť do spálne, sledovať sexuálne praktiky a trestať odchýlky od vaginálnej súlože? Pre tradicionalistov je pohlavný akt dovolený len v rámci manželstva a jediný dovolený spôsob manželského pohlavného aktu je mníšska (misionárska) poloha. Všetko iné sa kedysi považovalo za druh zvrátenosti. Náboženské tradície zákazov zohrali veľkú úlohu pri vzniku takých postojov voči erotike, ktoré sú preniknuté pocitom viny: náruživosť sa odsudzovala ako zvrhlosť a každá odchýlka od „normy“ bola chorobná.

Pohlavné vzrušenie je zložitý stav, spojený s nespočetnými podrobnosťami. Pri stimulovaní sexuálneho orgazmu hrá dôležitú úlohu erotická fantázia. Podľa sexuológa Johna Moneya existujú „mapy parafilickej lásky“, ktoré si niektorí ľudia musia predstaviť vo fantázii, alebo aj prežiť, aby dosiahli vrchol rozkoše. [3] Výraz philia znamená lásku a para je niečo mimo rámca zvyčajnosti. Mapa parafilickej lásky potrebuje na svoj rozvoj u niektorých jednotlivcov dlhé roky. Začať sa to môže za vlhkých snov s polúciou alebo pri opakovanej masturbácii a neskôr sa to môže stať podstatným stimulom na dosiahnutie orgazmu. Do rámca parafílie zapadá orálny a análny sex, fetišizmus, voyeurizmus, transvestizmus, masochizmus, sadizmus a široká škála ďalších fantázií. Tí, ktorí nemôžu dosiahnuť erotické uspokojenie bez svojich praktík, hľadajú často partnerov, ktorí sa im prispôsobia. Keby štát zakazoval takéto sexuálne záľuby, popieral by osobitnosť a jedinečnosť ľudského pohlavného cítenia, ktoré môže byť také rozmanité ako chute pre jedlá a nápoje alebo vkus pri obliekaní. Vzhľadom na veľké odchýlky od toho, čo sa historicky označovalo za normálne, aj dnes ťažko možno presne definovať, čo je „prirodzené“ sexuálne správanie. Dôvodom na štátny zásah môže byť pravdepodobne len hroziace nebezpečenstvo pohlavných chorôb, kde je namieste ochrana verejnosti, ako aj prípady, spojené s násilím a poranením.

5. Homosexualita. Homosexualita bola široko praktizovaná vo všetkých ľudských kultúrach a stretáme sa s ňou aj pri iných druhoch živočíchov. Zvyčajne sa skrývala pred pohľadom verejnosti, lebo spoločnosť ju prísne odsudzovala, čo malo za následok karhanie až trest. Je jasné, že živočíšny druh by neprežil, keby sa stala normou, hoci niektorí odborníci tvrdia, že má významnú sociobiologickú funkciu práve pri prežívaní druhu. V minulosti ju iste praktizovalo alebo aspoň schvaľovalo veľa tvorivých osobností, napríklad Platón, Michelangelo, Leonardo da Vinci, Čajkovskij, Walt Whitman, Gertrud Steinová, Virginia Woolfová alebo André Gide.

No v spoločnosti panuje dosť silná homofóbna nenávisť a mnohým pripadá myšlienka homosexuality odporná. Zásadným východiskom je, či má homosexualita genetický pôvod, alebo či ju vyvolávajú vplyvy okolia. Rozšírený je strach, že ak je pravda to druhé, môžu byť chlapci aj dievčatá „navedení“, aby prevzali homosexuálny životný štýl. Mnohí rodičia sa obávajú hnutia za slobodu homosexuálov, lebo si myslia, že ak sa bude robiť tomuto životnému štýlu príliš veľká publicita, zláka to mladých ľudí a tí opustia heterosexualitu. Keďže učitelia a iné modelové vzory veľmi ovplyvňujú mládež, žiadajú mnohí rodičia, aby táto sexuálna odchýlka bola zakázaná, lebo inakšie sa spoločnosť pokazí a jej morálka celkom upadne. Existujú prísne náboženské zákazy homosexuality a osobitne rímskokatolícka cirkev ju odmieta až zúrivo. Pre cirkev je to vážny problém tým viac, že mnohí kňazi sú homosexuáli.

Biblia odsudzuje homosexualitu jednoznačne. Jehova zničil mestá Sodomu a Gomoru ohňom a sírou z trestu za ich hriechy. V jednom príbehu niekoľko mužov zo Sodomy obkolesilo Lótov dom a žiadali vydanie jeho mužských hostí, aby s nimi mohli pohlavne obcovať. Lót im namiesto toho ponúkol svoje dve panenské dcéry, aby tak zachránil mužov! (Gn 19, 1 – 11) Starodávni Hebrejci dobre poznali homosexualitu a v knihe Levitikus je výslovne zakázaná:

„Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!“ (Lv 18, 22)

O niečo ďalej sa uvádza smrť ako trest za tento zločin:

„Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.“ (Lv 20, 13)

Podobne aj kresťanské písomníctvo sa desí homosexuality.

Pavol píše: „Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi božieho kráľovstva.“ (1 Kor 6, 9 – 10)

A inde pripomína: „A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.“ (Rm 1, 27)

Je zrejmé, že podľa tejto náuky homosexuáli rovnako ako zlodeji a vrahovia budú uvrhnutí do večného zatratenia a že jediná náprava ich hriešnosti je viera v Krista. [4]

Niektoré výskumy naznačujú, že homosexualita môže mať aspoň u značnej časti obyvateľstva genetický základ. Ak je to pravda, potom nejde len o záľubu a tento sklon sa nedá liečiť nejakou terapiou alebo potlačiť nejakým iným spôsobom. V každom prípade sa sexuálna orientácia jednotlivca vyvíja veľmi skoro a aj keď existujú podporujúce faktory prostredia, po prekročení určitého bodu sa nedá ľahko zmeniť. Podľa niektorých odhadov sú štyri až desať percent populácie homosexuáli. Či už je alebo nie je homosexualita geneticky podložená a hoci homosexuál má len malú možnosť kontroly nad svojím sexuálnym správaním, predsa môže upraviť svoj spôsob života tak, aby sa vyhol prílišnej promiskuite a zachoval určitú diskrétnosť a zdržanlivosť. Mnohí psychológovia považujú homosexualitu skôr za rozdielnosť v orientácii ako za chorobu; ani v jednom prípade sa nedá morálne odsudzovať.

Iba menšina obyvateľstva sú bisexuáli, to znamená, že majú schopnosť sexuálne obcovať s oboma pohlaviami. Aj tu je zatiaľ ťažko rozhodnúť, či je tento stav genetického pôvodu, alebo či je to len získaný sklon. Existujú svedectvá v prospech prvej možnosti. Spojenie s rovnakým pohlavím pri vytvorení citového vzťahu, zdá sa, prináša značné psychické uspokojenie tým, ktorí nájdu vhodných partnerov.

Má byť niečie sexuálne zameranie jeho súkromnou záležitosťou a majú mať súhlasiaci dospelí právo v súkromí prejavovať svoje náklonnosti? Áno. Humánna sociálna politika by mala dovoliť sexuálnu samostatnosť do tých čias, kým sa týka len dospelých a neohrozuje verejné zdravie. To umožní súhlasné homosexuálne akty v súkromí a zakladanie klubov a barov pre socializáciu.

Veľkým problémom ostáva šírenie chorôb. Sexuálnu revolúciu privodila sčasti bezpečná a účinná antikoncepcia – už sa nebolo treba báť tehotenstva – a sčasti antibiotiká, podstatne znižujúce výskyt kvapavky a syfilisu. Rýchle šírenie choroby AIDS upozorňuje na význam úlohy verejného zdravotníctva. Ak sa nepodarí zastaviť šírenie tejto choroby a hrozí jej pandémia, vtedy má spoločnosť právo regulovať správanie ľudí, ktoré vedie k jej prenášaniu; vtedy treba verejnosť poučovať o bezpečných sexuálnych praktikách. Infekcia vírusom AIDS nie je prejav božieho hnevu alebo trest za hriešny život, ako ani rakovina alebo iná smrteľná choroba nie sú pre postihnutých trestom za niečo. Hrozba AIDS už posunula homosexuálne zvyky mužov od jednonočných stretnutí smerom k trvalejším monogamným priateľským vzťahom.

Homosexuálov neslobodno odsudzovať ako ľudí hriešnych a skazených alebo bez spásonosných cností, aké majú ostatní ľudia. Nie je pravda, že sú to morálni samopašníci, prispievajúci k rozpadu sociálnych štruktúr spoločnosti. Ako iní medzi nami, aj homosexuáli sú zväčša čestní ľudia, schopní etickej dokonalosti a zachovávajúci morálne pravidlá. Bez ohľadu na ich sexuálnu náklonnosť sú schopní uplatniť sa ako výkonní, tvoriví a zodpovední občania. A ako takí si zaslúžia tolerantnosť, lebo ich právo na súkromie je práve tak presvedčivé ako práva iných členov rodiny ľudstva.

6. Prostitúcia. Pojem sexuálnej nemorálnosti nadobúda pre verejnosť osobitný význam v súvislosti s prostitúciou. Hoci sa dá povedať, že prostitúcia je súkromná záležitosť dvoch alebo viacerých súhlasiacich dospelých, stane sa to verejnou záležitosťou, keď sa prostitútka púšťa do obchodovania na ulici alebo iných verejných miestach, alebo keď prispieva k šíreniu chorôb. V takých prípadoch hrozí ublíženie iným.

Prostitúcia by mala štát zaujímať len málo, ak nejde o mladistvých, zotročenie alebo násilie. Ak dvaja chcú mať pohlavný styk, je to ich vec – za predpokladu, že sa to deje v súkromí a bez vyzývavosti voči bežnej slušnosti a verejnému poriadku. Vo Francúzsku a niektorých iných krajinách existujú pre prostitúciu špeciálne domy (bordely alebo masážové salóny). Verejnou záležitosťou sa prostitúcia stáva až vtedy, keď sa jej účastníci dopustia previnení alebo zločinov, ako krádeže, lúpeže či vydieračstva, alebo keď dôjde k poraneniu neopatrného zákazníka. V niektorých štátoch sa vyžaduje občasné vyšetrenie zdravotného stavu prostitútok a niekde musia prostitútky zákazníkom ponúknuť prezervatív. Musíme sa mať na pozore pred militantnými výzvami na vytvorenie akýchsi „čiat proti neresti“ na zákroky proti prostitúcii. Zdravie je, samozrejme, verejná záležitosť, ale sexuálna sloboda má byť zaručená dovtedy, kým nepreváži naliehavé a rozsiahle ohrozenie verejného zdravia. Keď toto pominie, treba zákonný dozor a obmedzenia uvoľniť.

7. Pornografia. Ďalšou oblasťou mnohých sporov je pornografia. Má štát cenzurovať materiály, ktoré niektorí ľudia v spoločnosti považujú za oplzlé, alebo ktoré vyhovujú v prvom rade necudným záujmom? V niektorých prípadoch bývajú kritériá príliš úzke a aj rozumní ľudia sa môžu rozchádzať pri posudzovaní miery vkusu a slušnosti.

Isté je, že musíme rozlišovať, či sa tie údajne pornografické materiály nachádzajú vo verejnosti alebo v súkromí. Nikto nemôže vyžadovať, aby sa bez akejkoľvek regulácie smeli vždy a všade verejne znázorňovať sexuálne akty, lebo určité verejné zobrazenia môžu nielen uraziť pocity niektorých jednotlivcov, ale môžu narušiť verejný poriadok. Zmyselná kyprá ženská, tancujúca nahá na Piatej avenue, by iste vyvolala pohoršenie mnohých okoloidúcich a zapríčinila dopravný chaos; spoločnosť má plné právo brániť tomu. Podobné správanie v súkromnom dome (so spustenými žalúziami alebo zavretými okenicami) má však ostať mimo dosahu ruky zákona. Prečo by sa pornografia nemala povoliť v divadlách alebo v kluboch pre dospelých, ktorí sa dozvedeli, čo sa bude na scéne predvádzať a ktorí sú ochotní za to zaplatiť?

Proti každej snahe nariadiť cenzúru tlače a umeleckého prejavu sa treba ostro brániť. Ľudia majú mať právo čítať a vidieť, čo chcú, bez toho, aby im Veľký brat ukladal sankcie. Ťažko vedieť, kde by mala viesť hranica na vylúčenie obscénnosti. Čo uráža city jedného, môže byť pekné, stimulujúce alebo informatívne pre druhého. Niekto môže považovať za nechutný časopis Hustler, druhý Playboy alebo Penthouse. Niektorí čitatelia mali námietky proti románom Lolita alebo Ulysses, iní už proti Pani Bovaryovej. A čo s Michelangelovým Dávidom, ktorý stojí nahý vo Florencii, alebo s nahotou na stropoch Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne? Čo s Platónovými Dialógmi, kde autor bráni homosexualitu, a čo s bibliou, kde sú mnohé „pornografické“ pasáže? Už v Genezis čítame, že Lótove dcéry opili svojho otca a spali s ním, aby mu dali synov. [5] Tento čin krvismilstva sa tam neodsudzuje. Aj ďalej nájdeme v Starom zákone [6] početné state, opisujúce mnohoženstvo a konkubinát, čo mnohí ľudia považujú za neprístojné. Mala by sa biblia cenzurovať?

Sexualita rozsiahla a trvalá téma ľudského záujmu. Aj keď nejaká kniha, časopis, pieseň, video alebo film sa zameriavajú v prvom rade na necudné (lascívne) záujmy a majú len nepatrnú pozitívnu sociálnu, morálnu, literárnu, estetickú, politickú alebo intelektuálnu cenu, nie je to ešte dôvod zakázať ich. Niektorých ľudí zaujíma sexuálna pornografia. Prečo by sa im nemalo dovoliť podráždiť svoj necudný záujem – ak to robia v súkromí? Ak niekoho pornografia odpudzuje, nie je nútený dívať sa na to alebo počúvať to. Ale prečo by mal jeho vkus diktovať, čo sa má páčiť iným? V určitom zmysle je najobscénnejšou tá literatúra, ktorá opisuje svojvoľné vraždy a kruté mučenia. Ten istý človek, čo zúri proti pornografii, často pokojne prijíma Ramba, ktorý brutálne vraždí stovky nepriateľských vojakov, alebo kovboja, ktorý len tak ako príde vraždí Indiánov. Ak sa raz začnú zakazovať knihy, filmy a hry pre sexuálnu pornografiu, prečo nezakázať hneď všetko, čo predstavuje násilie? Prečo nerozšíriť cenzúru na falošné náboženské mýty, sústavne nanucované nič netušiacemu publiku šarlatánmi? Prečo nezakázať ateizmus alebo rúhanie sa? Prečo sa na špeciálne zatratenie vyberá len sexualita?

Musí byť jasné, že nič z toho, čo sme povedali, neplatí, ak ide o deti. Rodina a štát majú povinnosť chrániť ich pred pornografiou. Bolo by však smiešne predpísať celej dospelej populácii štandard pre dvanásťročné deti. Rozhodovanie mnohých cenzorov sa zakladá na predpoklade, že väčšina spôsobov sexuálnych prejavov sú nemorálne a hriešne. Naproti tomu humanisti si myslia, že erotika môže prispieť k ľudskému šťastiu a štát by teda nemal zakazovať jej literárne alebo iné umelecké stvárnenie.

V ostatných rokoch sa bojové pole skomplikovalo, lebo niektoré feministky sa spojili so silami, volajúcimi po cenzúre. Tieto ženy hlásajú, že pornografia je ponižujúca a ich stanovisko a odpor vieme chápať. Ich námietka sa týka pornografickej literatúry a filmov, ktoré predstavujú ženy len ako predmet na ukojenie chlapskej chlipnosti alebo podrobne zobrazujú násilnosti voči ženám. Mnohé formy takýchto tém možno naozaj považovať za hrubé a treba ich odsúdiť. Ale čo potom s „Únosom Sabiniek“, ktorý visí v Metropolitnom múzeu umení v New Yorku, čo s historkou o vyvraždení madiánčanských žien a detí okrem panien v Starom zákone? Pre mnohých ľudí nie je nahé ľudské telo nič zlého, naopak, je zaujímavé, či ide o Milónsku Venušu alebo o kypré Rubensove nahotiny. Všetko závisí od vkusu. Ťažkosť spočíva v tom, že ak raz začne zákon predpisovať čiesi morálne „štandardy“ literatúre, umeniam a masmédiám, súčasne sa porušia práva kohosi iného slobodne čítať alebo sa zabávať.

Cenzor povie, že chce zakázať len „tvrdú“ a nie „mäkkú“ pornografiu. Kto však vie posúdiť, ktorá je „tvrdá“? Prečo neponechať na autoroch a vydavateľoch, producentoch a divákoch, nech si určia, čo chcú publikovať, vyrábať, čítať alebo pozerať? Načo fabrikovať pre každého úzke kritériá morálnosti?

Niektorí kritici zdôrazňujú fakt, že určité časopisy a filmy ukazujú malé deti a nedospelú mládež pri potupných pohlavných stykoch. Tí, čo vyrobili takýto materiál, porušili zákony na ochranu detí a treba ich postaviť pred súd; sexuálna sloboda sa týka len súhlasiacich dospelých. Rovnako odsudzujeme brutálne snuff-filmy, ukazujúce údajne skutočnú vraždu. Takéto činy sú kriminálne a neslobodno ich trpieť. Treba však robiť rozdiel medzi trestným stíhaním pornografa za kriminálnu činnosť a medzi zakazovaním literatúry po jej uverejnení.

Osobitne sa treba zamyslieť nad pornografiou v televízii. Na rozdiel od kina alebo divadla, kde sa treba vedome rozhodnúť a zaplatiť vstupné, televízia je k dispozícii na jednoduché stisnutie gombíka. Možno by bolo riešením obmedziť tvrdú pornografiu na káblovú televíziu, ktorej sa za určité programy platí. Podobne by štát nemal zakazovať kúpu a predaj pornografických videokaziet. Žiaľ, vo väčšine štátov sú masmédiá obrovským smetiskom, zaplaveným pouličnými predavačmi všetkého od pančúch po pivo, od praclíkov po náboženskú spásu. Dá sa predpokladať, že najlepšia ochrana slobodnej spoločnosti je zvýšiť úroveň vkusu a hodnotenia v radoch spotrebiteľov, autorov, vydavateľov a producentov, aby všetci boli zodpovední za pestovanie len vysokých štandardov morálky vo verejnosti.

V. Sloboda rozmnožovania

1. Kontrola pôrodnosti. Tento odsek by si nezaslúžil osobitnú úvahu, keby neexistovali vplyvné náboženské sily, ktoré chcú odoprieť ženám a mužom kontrolu nad ich sexuálnym rozmnožovaním. Najmä rímskokatolícka cirkev má prísny morálny kódex, ktorý zakazuje opatrenia proti počatiu, potraty, sterilizáciu, umelé oplodnenie, fertilizáciu in vivoin vitro, ako aj iné metódy zásahu do rozmnožovacieho procesu. Prírodný zákon vraj obmedzuje pohlavný styk na rozmnožovanie a všetky iné formy sexuality sa vyhlasujú za neoprávnené a nedovolené. Ale rozumné ľudské bytosti môžu rozhodnúť, či a kedy sa chcú rozmnožiť. Muž a žena chcú mať pohlavný styk nielen kvôli počatiu, ale aj pre psychické uspokojenie a erotické potešenie, ktoré pohlavný akt poskytuje.

To znamená, že dvojica má právo použiť prostriedky proti počatiu, ak si to praje. A pretože metóda menštruačných cyklov je často nespoľahlivá, možno používať prezervatívy, tabletky, pilulky, gély a diafragmy. Kto pestuje pohlavné styky, má mať možnosť dať si poradiť, ako sa najlepšie vyhnúť neželanej tehotnosti, vrátane práva rozhodnúť sa za sterilizáciu.

2. Potrat. Právo na potrat vyplýva z dvoch iných práv: z práva na súkromie a z práva na rozhodovanie o vlastnom tele. V minulosti muži ovládali ženy hospodársky, sociálne aj sexuálne a snažili sa určiť, či a kedy má žena porodiť dieťa. Ale plod rastie v tele ženy a nie muža a spoločnosť nemá etické právo vyžadovať, aby žena pokračovala v tehotnosti, ktorú nechce priviesť ku koncu.

Mať potrat je vždy vážny etický problém; možno vyžadovať, aby sa žena nerozhodla na tento krok bez starostlivého uváženia a bez vedomia otca, ak je známy. Potrat nemá byť prvou metódou kontroly pôrodnosti, ale len poslednou možnosťou, keď všetky opatrenia proti počatiu zlyhali. Má to byť zodpovedné rozhodnutie, ku ktorému sa pristupuje po premyslenom uvážení všetkých činiteľov. Ale ak sa raz žena vážne rozhodne za potrat, má naň mať právo a ani štát ani spoločnosť nemajú na ňu robiť nátlak, aby svoje rozhodnutie zmenila. Nemyslím, že by sa dal potrat na požiadanie ospravedlniť z etických dôvodov ako paušálne východisko. Iste sa dá povedať, že za určitých okolností je to zlé, ak žena potratí, najmä ak tehotnosť bola výsledkom vedomého rozhodnutia muža a ženy mať dieťa.

Napriek tomu na základe zásady práva na kontrolu vlastného tela je to žena, ktorá má mať konečné a zákonné právo rozhodovať. Sú rozličné situácie, v ktorých je potrat odôvodnený – keď bola žena znásilnená, ak je plod poškodený alebo zrejme trpí nejakou infekčnou alebo degeneratívnou chorobou, ak je v stávke život alebo zdravie matky, ak je žena slobodná, alebo inak neschopná poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť. Spoločnosť nemá právo diktovať jej podmienky, kedy je potrat prípustný.

Oprávnený záujem vyvoláva otázka, či sa potrat smie robiť v pokročilých štádiách tehotenstva, keď je už plod životaschopný a vedel by prežiť mimo matkinho lona. Som toho názoru, že okrem neobyčajných situácií by sa potrat mal robiť pred druhým trimestrom a ak je to možné, pred štvrtým mesiacom. Ťažko povedať, kedy sa embryo alebo plod stáva osobou a kedy začína ľudský život. Je isté, že embryo (od počatia do tretieho mesiaca) nie je osoba, ako to len nedávno začala zdôrazňovať rímskokatolícka cirkev. Ani plod (fetus – od štvrtého mesiaca do narodenia) nie je ľudská osoba s rovnakou ochranou a rovnakými právami ako už narodené dieťa. Ale opakujem, že nepovažujem za rozumné robiť potrat v pokročilom štádiu tehotenstva.

Treba mať na pamäti, že absolútne zásady nepomôžu ani jednej stránke. Preto ani potrat na požiadanie, ani absolútny zákaz potratov, ale skôr vyvážené kompromisné riešenie sa mi vidí byť schodnou cestou. Najvyšší súd USA v spore Roe verzus Wade rozhodol, že čas, kedy začína ľudský život, má len metafyzický a teologický význam a že na základe zásady súkromia musíme nechať ženu samú na rozhodnutie, či chce mať potrat. Považujem to za najcitlivejší prístup k veci. Ženy, ktoré sa stavajú proti potratu, nemusia ho robiť a môžu sledovať radu svojho svedomia. Ale to isté právo na nezávislé svedomie treba priznať ženám, ktoré v potrate nevidia vraždu. Princíp tolerancie je osobitne významný pre pluralistickú a demokratickú spoločnosť, ktorá rešpektuje práva jednotlivca na samostatnosť pri morálnej voľbe.

Majú mať mladiství v tejto oblasti rovnaké práva ako dospelí? Veľa počuť o raste počtu tehotenstiev u mladistvých dievčat a o vysokom počte detí, narodených ako nemanželské. Možno je to sčasti zapríčinené aj tým, že voľakedy sa ženy v rodiacom veku vydávali mladšie. Mladí ľudia, ktorí dnes dosahujú pubertu vo veku dvanásť, trinásť alebo štrnásť rokov, nemajú väčší záujem o sex, ako mali ich starí rodičia – len sa neskoršie ženia a vydávajú. Podľa môjho názoru by bolo oveľa lepšie, keby sa mladí ľudia zdržali pohlavných stykov až do dospelosti, keď budú lepšie pripravení a schopní vytvoriť si vzťah k druhému pohlaviu. Ale ak sú dievčatá v mládežníckom veku sexuálne aktívne, majú právo dostať informácie o zábrane a ak sa to ukáže potrebné, po príslušnej porade s rodičmi a odbornými poradcami má sa im povoliť potrat. Aj ony majú právo rozhodovať o svojom tele.

3. Umelé oplodnenie. Rímskokatolícka cirkev odsúdila celý rad biomedických metód, ktoré umožňujú bezdetným dvojiciam mať deti: umelé oplodnenie, fertilizáciu in vivo a in vitro, ako aj náhradné materstvo. Opozícia cirkvi sa zakladá na názore, ktorý sa odvoláva na „nemeniteľné a neporušiteľné božie zákony“. Predpokladá, že k počatiu smie dôjsť len pri manželskom pohlavnom styku, a že rodenie detí „sa môže realizovať len v manželstve, a to špecifickým a výlučným aktom muža a ženy“. [7]

Z toho dôvodu je neprípustné, aby manžel masturbáciou vyprodukoval semeno, ktoré umožní vedcom alebo lekárom oplodniť vajíčko v lone ženy (in vivo) alebo v Petriho miske (in vitro). Podobne sa odmieta aj náhradná matka, ktorá súhlasí s tým, aby sa jej implantovalo cudzie vajíčko, oplodnené v Petriho miske a aby toto dieťa vynosila pre cudzích rodičov.

Cirkev má námietky proti používaniu „neprirodzených umelých techník“, a predsa sa pápež honosí falošnými zubmi a nosí okuliare, čo sú istotne umelé nástroje; mnohí kňazi a biskupi majú pravdepodobne kardiostimulátory. Odpoveď na túto námietku znie, že to sú prístroje na zlepšenie prírodných procesov, a preto proti nim niet námietok; naproti tomu antikoncepčné prostriedky vraj zabraňujú, aby sa prírodná funkcia uskutočnila. Keby sa však mala brať za kritérium „zábrana prírodnej funkcie“, potom by človek nikdy nemal piť víno, lebo to zahmlieva rozumové funkcie. Kozmonauti by nesmeli v družiciach obletúvať zem ani vznášať sa v bezváhovom stave v priestore, lebo to odporuje prírodnému zákonu príťažlivosti. A okrem toho fertilizácia, či už in vivo alebo in vitro, nie je zábranou, ale zlepšením prirodzeného procesu a jeho priebehu.

Ak je jedinou metódou prípustnej prokreácie vnesenie samčieho semena do blízkosti samičieho vajíčka v priebehu manželského pohlavného styku, prečo boh oplodnil Pannu Máriu a tým porušil svoje vlastné prírodné zákony? A okrem toho, nie je potom boh majster medzi potratármi, zabíjajúci nevinné plody – keďže jedna tretina všetkých tehotenstiev sa končí samovoľným potratom?

Sloboda rozmnožovania zahrnuje aj právo na genetickú konzultáciu. Dnes je možné dozvedieť sa veľa podrobností o plode, vrátane jeho pohlavia a či nemá niektorý genetický defekt. Dvojice, ktoré dostanú včas túto genetickú informáciu – a pociťujú riziko – majú možnosť rozhodnúť sa, či chcú mať deti. Ak už došlo k tehotenstvu, majú možnosť uvážiť, či chcú potrat. Proti všetkým formám experimentálneho fetálneho výskumu a potratu sa stavajú predovšetkým hlásatelia hesla „Právo na život“. A Vatikán oznámil, že sa ide pokúsiť presvedčiť občianskych zákonodarcov vo všetkých štátoch sveta, aby podporili prírodný a božský zákon, ako ho vysvetľuje pápež. Všetko toto zarážajúco porušuje zásady súkromia.

VI. Starostlivosť o zdravie

1. Informovaný súhlas. Každý dospelý človek so zdravou mysľou má právo rozhodnúť, čo sa má robiť s jeho telom. Osobitný význam to má v súvislosti s lekárskou liečbou, prípadne zdravotnou starostlivosťou. Chorých by nemali liečiť bez ich súhlasu, podrobovať takým liečebným postupom, ktoré chorí odmietajú. Súhlas s liečbou alebo vedeckým výskumom počas liečby musia dobrovoľne dať mentálne schopné a správne poučené (informované) dospelé osoby. Táto zásada predpokladá, že dotyčná osoba je dostatočne vyspelá, aby sa mohla rozhodnúť; že je pri plnom vedomí a ovláda svoje schopnosti; že rozhodnutie vysloví po príslušnom poučení a po vysvetlení podstaty choroby lekárom. Sem spadá diagnóza na podklade symptómov, analýza možných rizík a komplikácií navrhovaných a alternatívnych liečebných postupov, ako aj odhad pravdepodobnosti úspechu a neúspechu. Keďže veľká časť medicíny je umenie, spočívajúce na kvalifikovaných odhadoch, nie je v niektorých prípadoch isté, aký bude výsledok. Konečné rozhodnutie má urobiť po porade s lekárom v každom prípade pacient.

V minulosti platil aj v lekárstve model paternalizmu: doktor vedel najlepšie, čo je dobré pre jeho chorého a on určoval, niekedy po konzultácii s inými špecialistami, ako sa bude liečiť. Bol to autoritatívny model. Predpokladala sa kvalifikácia lekára rozhodovať za pacienta, a to na základe jeho vedomostí a skúseností; chorý bol pasívny a závislý subjekt. Naproti tomu dnes zásada informovaného súhlasu robí z chorého samostatnú bytosť a jeho vzťah k lekárovi, klinike a nemocnici sa stáva zmluvným. Všetko, čo sa s ním robí, musí mať jeho súhlas. Najlepší spôsob riešenia tohto vzťahu je vzájomná spolupráca: lekár navrhuje, ale pacient musí dať súhlas s pokračovaním liečby.

Každé všeobecné pravidlo má svoje výnimky. Uvedená zásada platí, ak je čas na uvažovanie. V naliehavých prípadoch, keď je pacient v bezvedomí a niet času čakať, kým príde k sebe, majú lekári a ošetrovateľky konzultovať s najbližšími príbuznými; a keď ide o život, môže sa urobiť výnimka aj z tohto pravidla.

Informovaný súhlas má význam len vtedy, ak pacient dobre rozumie, o čo ide. Nemôže sa rozhodovať, keď cíti neznesiteľné bolesti alebo trpí veľký zármutok. Najlepšie je, ak je rozhodnutie premyslené a zakladá sa na slobodne danom súhlase. To predpokladá, že pacient chce a je schopný uvažovať o svojom prípade. Stáva sa však, že pacient nechce vedieť všetky podrobnosti a úmyselne ponecháva rozhodnutie na lekára, o ktorom si myslí, že „ten to vie najlepšie“.

Má byť lekár čestný a povedať pacientovi pravdu v každom prípade? Vždy sa to nedá vyžadovať. Táto prima facie zásada má síce viesť jeho konanie, ale niekedy nie je pacient schopný zniesť nepriaznivú prognózu. Uškodilo by mu psychicky, keby sa mu povedala úplná pravda? Nevyvolá to uňho krajnú skleslosť a zúfalstvo? Ak lekár pozná pacienta aj jeho rodinu, môže sa rozhodnúť použiť svoju právomoc a odhaliť len toľko, koľko pacient podľa jeho uváženia pochopí a zvládne. Všeobecné pravidlo znie, že má povedať pravdu, ale musí túto povinnosť vyvážiť vzhľadom na iné faktory.

2. Nedobrovoľná hospitalizácia. Možno chorého hospitalizovať proti jeho vôli? Možno ho nútiť dať sa liečiť? Zo zásady nie. Ale môžu byť výnimky, najmä ak ide o mentálnych pacientov, ktorých uvažovanie môže byť tak poškodené, že sú neschopní urobiť kompetentné rozhodnutie. Ak citovo narušený alebo psychicky chorý človek odmieta ošetrenie alebo liečbu, dokonca hrozí, že ublíži iným alebo sebe, možno ho dať dočasne aj proti jeho vôli na pozorovanie a možno ho aj liečiť, ale len do tých čias, kým sa neobnoví jeho duševná rovnováha. Je tu totiž nebezpečenstvo, že represívna spoločnosť použije nedobrovoľnú hospitalizáciu na potrestanie neposlušných indivíduí a uväzní ich bez náležitého súdneho procesu v nemocničnom prostredí. Spoločnosť má tolerovať idiosynkratické nesúhlasné alebo nekonformné správanie niektorých jednotlivcov bez toho, že by ich vyhlásila za „bláznov“.

Niektorí jednotlivci však môžu byť tak veľmi chorí, že nie sú schopní sami rozhodnúť, či potrebujú liečbu; inokedy vedia pacienti odporovať aj najlepším snahám svojho lekára a príbuzných a nenechajú sa liečiť. Práva mentálnych pacientov treba chrániť proti svojvoľnej hospitalizácii a nútenej terapii. Thomas Szasz, jeden z vedúcich hnutia proti nútenej hospitalizácii, správne zdôraznil, že psychiatrické nemocnice boli v minulosti často väznicami a práva pacientov sa hrubo porušovali. [8]

Lobotómie, šokové liečby a iné pochybné liečebné zákroky sa kedysi bežne robili na bezbranných pacientoch, neschopných brániť svoje telo a zbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. Psychoanalytikov a psychiatrov netreba považovať za neomylných kňazov svojho umenia, o ktorých učení sa nediskutuje.

Neslobodno byť absolutistom: niektorí pacienti sú neschopní postarať sa o seba, ale odmietajú každú liečbu a pomoc. V takých prípadoch ich možno po porade s dvomi alebo viacerými lekármi a psychiatrami a za riadnej súdnej kontroly hospitalizovať, a to pre ich vlastné dobro a kvôli ochrane spoločnosti, ale po určitom čase ich treba prepustiť. Veľmi by pomohlo, keby spoločnosť mala vybudovaný lepší systém starostlivosti o osoby, ktoré potrebujú umiestnenie v ústave. Existuje mnoho veľmi smutných prípadov rodičov a blízkych príbuzných, ktorí nenachádzajú nijakú pomoc pre ťažko schizofrenických a psychicky postihnutých príslušníkov svojich rodín. [9]

Informovaný súhlas sa nevzťahuje na malé deti, na silne duševne zaostalých a na senilných a komatóznych pacientov. V týchto prípadoch pomáhajú pri úvahách o možnostiach liečby ich príbuzní alebo zákonití poručníci.

Informovaný súhlas predpokladá určitú úroveň zdravotného vzdelania pacienta. Ideálom je poskytnúť širokým vrstvám obyvateľstva vysokú úroveň vedeckých informácií a vštepiť im vedomie, že nakoniec je každý sám zodpovedný za svoje zdravie.

VII. Právo umrieť

1. Dobrovoľná eutanázia. Informovaný súhlas sa stáva stále aktuálnejším v dôsledku veľkého pokroku medicínskej technológie, ktorá umožňuje lekárom udržať pri živote aj pacientov, ktorí by inakšie už boli zomreli. Často počuť otázku: Kedy majú lekári zastaviť liečbu? Čo, keď si pacient nepraje ďalej žiť? Majú lekári povinnosť vnucovať mu liečbu proti jeho vôli? Majú ho nechať umrieť alebo dokonca urýchliť jeho smrť, ak si to praje? Výraz eutanázia značí v preklade „dobrá smrť“. Máme povinnosť pomôcť ľuďom umrieť, ak ich to zbaví utrpenia?

Môj názor je, že eutanázia je prípustná, a možno aj eticky povinná, len keď:
a) pacient umiera po nejakej chorobe alebo nehode a je v terminálnom štádiu;
b) má neznesiteľné bolesti;
c) je pri rozume (kompetentný) a informovaný o svojom stave;
d) rozhodol sa dobrovoľne.

Pod pasívnou eutanáziou sa rozumie, že sa nepoužijú neobyčajné a mimoriadne technické prístroje na udržanie pri živote, ak si to chorý nepraje; že sa okrem zmiernenia bolestí nebude skúšať iná liečba; že sa zastaví aj umelá výživa; že sa nebudú robiť pokusy o oživenie, ak sa zastaví srdcová alebo pľúcna činnosť. Ak si pacient praje prepustenie z nemocnice, aby mohol zomrieť doma, nemá sa jeho hospitalizácia predlžovať. Dobrovoľná eutanázia je etická zásada, s ktorou sa civilizovaná spoločnosť najnovšie veľmi spriateľuje a prijíma ju, hoci sa jej uznanie dosahuje len po ťažkých bojoch. Ešte stále sú veľkými odporcami náboženskí absolutisti, ktorí trvajú na tom, že len boh môže rozhodnúť, kedy má človek zomrieť. Niektorí dokonca hlásajú, že trpieť je cnosť a ako príklad uvádzajú agóniu Krista na kríži. Naša odpoveď je, že tí, čo chcú trpieť až do trpkého konca, môžu to robiť; ale tým, ktorí chcú umrieť s určitou dôstojnosťou a s čo najmenšími bolesťami, má sa toto právo priznať.

Takže máme povinnosť pristúpiť na vyslovené prianie osoby, ktorá sa rozhodla pre pasívnu eutanáziu a nepredlžovať jej agóniu. Rozhodujúca je tu zásada dobroprajnosti. Máme predsa byť milí, láskaví a súcitní, a kde je veľká bolesť alebo utrpenie, máme urobiť všetko možné na ich zmiernenie. Existujú tucty strašidelných historiek o pacientoch, ktorých napriek ich vyslovenej vôli opakovane oživovali a takto udržovali týždne a mesiace v agónii, a to len na základe pretrvávajúcej predstavy lekárskej profesie, že jej primárnou úlohou je udržať chorého pri živote. Všetci uznávame, že máme morálnu povinnosť zabrániť krutému zaobchádzaniu so zvieratami a súcitne ich zbaviť utrpenia, ak sú poranené alebo umierajú. Máme robiť menej pre svojich blížnych, ktorí nás prosia, aby sme im pomohli v ich útrapách a umožnili im umrieť?

Liečba pacientov proti ich vôli vyzerá často ako mimoriadne bezcitný a ukrutný trest. Chýrny je prípad Donalda C., ktorý pri výbuchu utrpel vážne popáleniny, oslepol a z jeho údov ostali len kypte. Každý deň ho napriek jeho vášnivému odporu nútili brať Hubbardov kúpeľ, pri ktorom mal príšerné bolesti. Prežil svoje muky, ale dodnes protestuje proti znásilneniu svojej integrity ako ľudská bytosť. [10]

Známy je aj prípad jedného lekára v konečnom štádiu zhubnej rakoviny a trpiaceho neznesiteľné bolesti. Ako odborník dobre poznal prognózu svojho stavu a žiadal zastaviť každú ďalšiu liečbu. Ale nemocnica odmietala splniť jeho prianie a niekoľkokrát ho oživili. Rozhnevaný a zúfalý protestoval, stále žiadal, aby mu dovolili zomrieť; napriek pokračujúcim heroickým snahám zachrániť ho nakoniec zomrel. (Tamže.)

Úlohou lekára je uplatňovať svoje odborné vedomosti tak dlho, ako môže. Morálna otázka, či sa má pacientovi umožniť zomrieť, nie je jeho vecou. Ak je však pacientov stav beznádejný, vtedy má lekár prima facie povinnosť brať ohľad na jeho prianie. Môže sa vzpierať pacientovmu rozhodnutiu len vtedy, ak má nejaké rovnako závažné etické dôvody.

Ďalšia etická zásada, ktorá má pomôcť pri rozhodovaní, je „nikomu nerobiť zle“. O lekárovi sa nepredpokladá, že by ublížil svojmu pacientovi, ale držať ho pri živote napriek jeho vyslovenému prianiu je forma ublíženia. Žiť nie je vždy lepšie ako s dovolením umrieť; lekár pacientovi ubližuje, ak nútia umierajúceho žiť a znášať bolesti. Základná zásada je aj tu právo na rozhodovanie o vlastnom tele.

Aktívna eutanázia vstupuje do hry vtedy, keď pacient ide ďalej a žiada, aby sa jeho smrť urýchlila. Má sa pristúpiť na jeho požiadavku a má sa mu pomôcť umrieť? Je niekedy správne urýchliť proces umierania? V niektorých tragických situáciách ľudia cítia etickú povinnosť pomôcť milovanému človeku, kričiacemu o pomoc. Osobitne je to pravda, keď ide o člena rodiny. Absolutista to považuje za akt vraždy; a ak niekto len sedí vedľa a pripustí, aby sa chorý zabil sám, je vraj svedkom samovraždy; aj v tomto prípade absolutista rovnako odsudzuje.

Ale morálna dilema, pred ktorou stojíme, je naliehavá: Ak je prognóza blízkej smrti istá a kvalita života následkom prudkých bolestí nepatrná, prečo niekoho nútiť žiť? Ak z etických dôvodov pripúšťame pasívnu dobrovoľnú eutanáziu, prečo nepripustiť aj aktívnu eutanáziu? Ak niekto nerobí opatrenia na oživenie alebo prestal s nútenou výživou, môže podať vyššiu dávku morfia na urýchlenie smrti? Majú, či môžu osoby blízke chorému aktívne zasiahnuť, aby sa ukončil jeho život? Záleží na tom, o čo ide. Niekto druhý musí asi zaobstarať potrebný prostriedok, ale je lepšie, ak si ho podá osoba, ktorá chce zomrieť, sama. „Nechci odo mňa, aby som ti zasadil ranu, ktorá ťa zabije.“

Čo však, ak osoba, ktorú mám rád, nie je schopná zdvihnúť ruku a vypiť ten nápoj alebo vstreknúť si do žily tú látku? Čo potom? Nemám odpoveď, ktorá by pomohla urobiť toto hrozné rozhodnutie. Mnohí ľudia sa nechcú podieľať na smrti iného, ale iní boli tak rozľútostení volaním milovanej bytosti o pomoc, že podľahli jej želaniu. Stalo sa, že muž, ktorého žena bola v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby, ju zastrelil. Iný mladý muž, ktorého brat bol po nehode na motocykli úplne paralyzovaný, nevedel odolať jeho žiadosti a urobil to isté. Je tu aj prípad Derricka Humpreya a jeho ženy Jeany; vedela, že umiera na rakovinu a požiadala Derricka, aby jej priniesol jed, ktorý potom vypila. [11]

V Holandsku existujú liečitelia a lekári, ktorí na pacientovu žiadosť pomáhajú umierajúcim skončiť ich život. [12]

Každá dilema je jedinečná, každý jednotlivec je iný. Niektorí volia bojovať proti súmraku noci a nikdy sa smrti nepodvolia dobrovoľne, ba namiesto toho vychutnávajú každý dych až do posledného momentu. Iní cítia beznádejnosť, túžia skrátiť svoje zúfalstvo a úzkosť svojich príbuzných; prajú si urýchliť koniec a prosia svojich milovaných o pomoc.

Samozrejme sú v tejto oblasti aj nebezpečné úskalia, na ktoré musí dávať spoločnosť veľký pozor. Je tu napríklad argument „šikmej plochy“. Po prvé, nesmieme brzdiť obetavé snahy lekárov pri hľadaní nových ciest a prostriedkov na záchranu a zlepšenie života; vzdať sa a prijať porážku by mohlo podkopať húževnatosť lekárskeho povolania, zapojeného do výskumu a nachádzajúceho nové liečebné postupy. Po druhé, hovorili sme, samozrejme, len o beznádejných prípadoch – pokiaľ môžeme určiť, že sú beznádejné. Je tu však niečo znepokojujúceho, keď sa hovorí o nemocniciach, v ktorých dostanú miesto skôr tí, čo idú zomrieť, ako tí, čo majú prežiť. Objavuje sa obava, a nie neopodstatnená, že sa na lekárov, ktorí sú ochotní podať smrteľný jed, bude hľadieť ako na katov.

Asi bude lepšie prenechať tieto otázky súkromným rozhovorom medzi pacientom, jeho rodinou a lekármi a nerobiť hneď z každého prípadu verejný problém. Aj v minulosti robili lekári svoje rozhodnutia a iste boli nespočetné prípady tichej eutanázie, aktívnej aj pasívnej, a nikto o tom nehovoril. Dnes je to ťažké pre hysterické sliedenie prívržencov hnutia za „právo na život“, a pretože sa lekári boja dôsledkov žaloby pre zanedbanie povinnej starostlivosti alebo legálneho zásahu zo strany štátu.

Eutanázia je spojená s rizikom, že bude zneužitá. Stále je tu nebezpečenstvo, že kohosi bude pokúšať plán urýchliť smrť tety Milky; síce bez jej súhlasu, ale s vyhliadkou na dedičstvo. Okrem toho nie je vylúčené, že pacient odhadne svoj zdravotný stav nesprávne a predčasne urobí záver, že má neliečiteľnú chorobu. Niektorí ľudia majú nízky prah pre bolesť a radšej zomrú, ako by malo pokračovať ich utrpenie, aj keď je prognóza dobrá. Preto sa spoločnosť musí rozhodovať obozretne, kedy podporovať eutanáziu na požiadanie.

Napriek tomu tvrdím, že právo na eutanáziu sa má rešpektovať – so zárukami. Predovšetkým sa eutanázia musí zakladať na informovanom súhlase a nesmie sa robiť neuvážene alebo pod nátlakom. Rozhodnutie musí byť premyslené a treba si nechať čas na uváženie. Záležitosť sa komplikuje, ak ide o náhly záchvat mŕtvice alebo je pacient v kóme, takže sa nemôžeme dozvedieť, čo si praje. Otca mojej ženy, mocného 77-ročného Francúza na pohľad dobrého zdravia, naraz skolila mŕtvica a bol skoro úplne paralyzovaný. Nebol schopný udržať stolicu a nemohol hovoriť. V tomto stave živoril štyri mesiace. Tomografia ukázala, že mal tak poškodený mozog, že jeho nádej na uzdravenie bola nulová. V rímskokatolíckom južnom Francúzsku sa slovo eutanázia nesmie vysloviť ani potichu. A tak tento hrdý a sebavedomý muž trpel až trpkého konca, takmer nedôstojne a takmer bez prejavov života. V jeho stave sa mu nedala položiť otázka, čo robiť: Chce žiť alebo zomrieť? Má byť oživovaný? (Bol, a to viackrát.) Majú sa vytiahnuť vyživovacie trubice? (Boli zjavne veľmi bolestivé.) Jedným možným východiskom je spísať zaživa prianie, čo sa má stať, keď niekoho prekvapí ťažká choroba. Druhá možnosť je oboznámiť so svojimi úmyslami takého človeka zo svojho blízkeho okolia, ktorý môže slúžiť ako splnomocnenec.

Jednou z komplikácií je skutočnosť, že niekedy sa nedá vedieť, či pacient umrie alebo prežije. Môže sa objaviť nový spôsob liečby alebo pacient môže s úspechom napnúť všetky sily a uzdraviť sa; potom môže, po rehabilitácii, s určitým postihom alebo aj bez neho ešte roky žiť radostným životom. Chyby sa urobili v minulosti a iste sa budú robiť aj v budúcnosti. Zaujímavý je prípad známeho amerického filozofa Sidneyho Hooka, ktorý utrpel prudký záchvat srdcovej mŕtvice. Prišiel k záveru, že jeho čas prešiel a začal trvať na tom, aby jeho žena a deti vypli prístroje. Jeho rozhodnutie sa zakladalo na dlhoročnej etickej viere v eutanáziu, ale jeho rodina odmietla pristúpiť na jeho prianie. Ostal neoblomný, ale oni naďalej zamietali jeho žiadosť. Nakoniec Hook prekonal krízu a žil ešte niekoľko rokov produktívneho života, za čo sú mu tí, čo ho poznali, vďační. No v jednom článku, napísanom niekoľko rokov po tejto epizóde, trval Hook na tom, že jeho žiadosť sa nemala odmietnuť, a že keby sa situácia zopakovala, treba ho nechať zomrieť. Nesmie sa pripustiť, hovoril, aby výnimka potvrdzovala pravidlo a stále opakoval, že rozhodovať prináležalo jemu. [13]

V takýchto situáciách sa vždy volajú na pomoc iní ľudia. Kladú sa stále tie isté otázky: Aký je etický názor na samovraždu zo zdravotných príčin? Majú druhí ľudia povinnosť pomáhať? Majú sa snažiť odhovoriť pacienta od úmyslu zobrať si život?

2. Samovražda. Právo na samovraždu je veľmi sporné, najmä ak o nej uvažujú mladí ľudia. Náboženskí moralisti trvajú na tom, že len boh určuje, či máme žiť alebo zomrieme. Tento argument je pochybný, lebo ak len boh môže rozhodnúť, potom sa nesmieme pokúšať vyhnúť sa smrti; lekárska veda sa zrúti, lebo lekári zasahujú do božej vôle. A už nikto by nemal brať na seba úlohu hrdinu v bojoch za ideály, lebo to je často spojené s rizikom samovražedného priebehu. Japonsko urobilo z harakiri čudesnú drámu a militaristi ako Mishima ho zvelebili ako najvyššiu cnosť. Filozofi od Sokrata po Schopenhauera schvaľovali prípustnosť tej alebo onej formy samovraždy, ak sa uskutočnila na základe premyslenej voľby.

V posledných dňoch svojho života, keď čakal na vynesenie svojho rozsudku smrti Aténčanmi, dišputoval Sokrates so svojimi žiakmi, či má ujsť z Atén, ako mu radili jeho stúpenci a žiaci, alebo či má ostať a podrobiť sa rozsudku, ktorý považoval za nespravodlivý. Žiaci ho prehovárali, aby ušiel a žil v exile, on to však odmietol. Bol síce prinútený vypiť bolehlav, ale v určitom zmysle sa rozhodol pre smrť dobrovoľne, keď odmietol byť civilne neposlušným a nechcel porušiť aténske zákony. Nebál sa smrti. Nijaké zlo nemôže postihnúť spravodlivého človeka, povedal a uvažoval o možnostiach nesmrteľnosti.[14]

Iní filozofi, vedci, umelci aj obyčajní ľudia tiež neraz prišli k záveru, že v určitej situácii je lepšie zomrieť ako ďalej žiť: slobodná, plne dospelá a racionálna osoba vie niekedy uviesť príčinu pre vlastnú smrť.

Osobne si myslím, musím sa priznať, že samovražda je prejav totálneho bláznovstva. Ak všetko, čo máme, je život a ak nemáme ilúzie o nesmrteľnosti, máme žiť svoj život naplno, najlepšie, ako vieme. Život je príliš drahocenný, prekrásny a vzácny, než aby sa predčasne zahodil. Vždy je tu predstava krajšieho zajtrajška s novými možnosťami tvorivého dobrodružstva, uspokojivých výsledkov a aj nečakaných radostí. Myslím, že poddať sa túžbe spáchať samovraždu, je tragédia a takmer nenachádzam pre ňu ospravedlnenie. Obzvlášť nezmyselná je vtedy, keď sa jej dopustí mladý človek. Vtedy sa pýtame: Kde sme sklamali? Ako sme mohli nevidieť, že sú v núdzi? Ale podobne nepochopiteľná mi je aj samovražda pri ľuďoch stredného veku, ak si berú život na vrchole sily. Jeden môj priateľ, Piet Hein Hoebens, schopný mladý vydavateľ a vplyvný holandský novinár, zaujímajúci sa o parapsychológiu, autor viacerých zaujímavých článkov, spáchal samovraždu. Všetci jeho priatelia a kolegovia boli ohromení, veď mal ešte len okolo tridsať rokov. Neskôr sme sa dozvedeli, že už roky trpel na depresívne stavy a že sa viackrát zdôveril svojej žene, že jedného dňa so všetkým skončí. Keď to nakoniec urobil, všetci v jeho blízkom okruhu od prekvapenia onemeli z pocitu bezmocnosti voči takémuto aktu zúfalstva.

Skoro nenachádzam ospravedlnenie pre taký čin. Máme prima facie povinnosť ostať nažive nielen kvôli nám samým, ale aj kvôli tým, čo sú okolo nás; samovražda zrádza a okráda tých, čo nás majú radi. Nie som v tomto prípade absolutista a pripúšťam, že niektorí ľudia môžu prísť k záveru, že ich osobná situácia je taká neznesiteľná, nezmyselná a beznádejná, že sa rozhodnú skončiť svoj život. Iste to nie je niečo, čo by som aj ja mohol urobiť. Ale je to osobné rozhodnutie, pri ktorom niekto zvažuje svoje predstavy a záväzky a prichádza k záveru, že bude lepšie odísť. V mojom osobnom katalógu cností a nerestí považujem samovraždu stále za najväčší hriech proti sebe samému. Ale kto dovidí na dno ľudského zúfalstva, kto odhalí motívy, vedúce k sebazničeniu? Je isté, že niektoré formy depresie sú chemického pôvodu; niektoré psychické poruchy hryzú hlboko vo vnútri človeka a nakoniec ho môžu zbaviť kontroly nad jeho činmi. Ale u tých, ktorí sa môžu ovládať, nevidím ani slávne ani odvážne pohnútky, keď myslia na samovraždu.

Otázka však ostáva. Má byť nezákonné pokúsiť sa o samovraždu? Myslím, že odpoveď má byť áno, keď sa pritom môže niekomu ublížiť. Povedzme, že niekto stojí na streche World Trade Tower [15] v New Yorku a vyzerá to tak, že skočí dolu, pričom, pravda, môže poraniť ľudí na chodníku. Máme sa pokúsiť zastaviť ho? Áno. Psychologickými a inými metódami presviedčania ho máme prehovárať, aby neskočil. Máme vypláchnuť žalúdok osobe, ktorá sa vedome otrávila? Nie je ľahké odpovedať na túto otázku, ale ja hovorím opäť áno. Nepoznáme jej motívy; ale možno ju náš citlivý prístup privedie späť do sveta a možno nám raz bude vďačná, že sme ju zachránili.

Ak niekto chce spáchať samovraždu a podarí sa mu to, nedá sa nič robiť. Niektoré citové tiesne sú však len dočasné a mnohé opakované pokusy o samovraždu sú vlastne výkriky o pomoc. V takých prípadoch, ak môžeme, máme sa pokúsiť potešiť zarmútenú dušu a vyviesť ju na cestu tvorivého a produktívneho života.

Hlavné ospravedlnenie nachádza samovražda – podľa môjho názoru – pri pasívnej alebo aktívnej eutanázii. Ale tá sa robí v čase, keď už niekto zomiera, keď trpí neznesiteľné bolesti a keď sa kvalita jeho života takmer pominula. Za takých okolností sa dá pozerať na samovraždu ako na rozumný čin, ktorý možno ospravedlniť z etických dôvodov.

Existuje ešte jeden druh samovraždy, ktorý tiež treba spomenúť. Ide o situácie najhlbšej beznádeje, keď sú ľudia zahnaní úplne do kúta, často neznesiteľne mučení, a istí, že ich čaká smrť. Mám na mysli tie početné tragické prípady samovrážd za 2. svetovej vojny, keď nacisti a Japonci zahnali svoje obete do zúfalej situácie a tie sa napríklad pri vstupe do mučiarne alebo do plynovej komory rozhodli urýchliť svoju smrť, aby jednak skončili svoje utrpenie, jednak zabránili nepriateľovi ešte zvýšiť vládu nad ich životmi. Myslím, že za takých okolností môže rozumná bytosť prísť k záveru, že bude oveľa lepšie čosi urobiť, aj keď je to len dovŕšenie vlastnej smrti.

3. Infanticída. Otázka eutanázie sa niekedy vyslovuje i v súvislosti s deťmi, aj keď tie nie sú schopné rozhodovať samy za seba. Čo urobíme, keď sa narodí veľmi postihnuté, geneticky chybné alebo silne retardované dieťa? Môže byť niekedy dovolené ukončiť jeho život? Dá sa infanticída ospravedlniť? V minulosti ju praktizovali mnohé spoločnosti. Napríklad starovekí Gréci kládli nechcené deti na stráň jednej hory a nechávali ich tam umrieť. Nemyslím, že by sa infanticída dala ospravedlniť z etických dôvodov, ak nie je dieťa silne fyzicky postihnuté a teda už neumiera. Pokiaľ ide o geneticky chybné deti, tu je najlepšie urobiť potrat už dávno pred narodením, ak sa to dá zistiť dopredu. Ale takýto poznatok nie je vždy k dispozícii.

Podľa mojej mienky retardácia nie je dostatočný dôvod na infanticídu. Máme úlohu a povinnosť chrániť a rozvíjať každý nevinný detský život a snažiť sa naučiť aj tieto nešťastné bytosti láskavosťou a výchovou dosiahnuť to, čoho sú schopné. Majú svoje práva ako ľudské bytosti, rovnakú dôstojnosť a hodnotu ako my. Patrí im taká istá morálna ohľaduplnosť ako normálnym deťom.

V niektorých prípadoch však môže byť dieťa postihnuté takou zoslabujúcou chorobou alebo vrodeným defektom [16], že prognóza je istá smrť, ak sa neurobí nápravná chirurgia alebo nezaistí dlhodobá intenzívna starostlivosť. Ak tieto dve opatrenia môžu dať dieťaťu taký stupeň orgánovej funkčnosti, že dosiahne v ďalšom živote určitú životnú kvalitu, treba im dať prednosť pred eutanáziou. Vždy máme povinnosť starať sa, aby sa niečo urobilo. Iba ak je dieťa silne znetvorené a nebude sa môcť hýbať bez prístrojov, alebo ak na každý pád zomrie veľmi skoro, môžeme pripustiť, aby umrelo tak rýchlo, ako je len možné. Vtedy je správne zastaviť liečbu a nechať prírode voľný priebeh. Držať také dieťa nažive len predlžuje jeho agóniu. Etické zásady, ktoré sa tu uplatňujú, sú dobroprajnosť (konáme z akéhosi druhu láskavosti, aby sme znížili bolesti a utrpenie) a snaha nerobiť zle (nechceme novorodeniatku ublížiť). Každé takéto rozhodnutie o živote a smrti sa má ponechať na rodičov po porade s lekármi; ponechávať všetky takéto deti nažive, ako na tom trvajú skupiny hlásajúce právo na život, nemá byť paušálnym verejným stanoviskom.

VIII. Dobrovoľné združenia

Jednotlivci majú právo združovať sa s inými osobami na všetkých úsekoch spoločenského života. Združovanie je dobrovoľný akt, pri ktorom sa niekto vedome rozhodne spojiť sa a prípadne schádzať sa s inými osobami podobného zmýšľania. Takýto vzťah môže mať úzky rozsah rodinného kruhu, klubu, bratstva, školy, politickej strany alebo nejakého spolku. Ak takéto spolky majú veľa členov, pôsobia na verejnosť a týkajú sa, prípadne ovplyvňujú iných členov spoločnosti, vtedy má spoločnosť právo kontrolovať ich a upravovať ich činnosť. Na takéto združenia platia trestné zákony a ak vykonávajú verejnú alebo poloverejnú činnosť, nemajú právo vylučovať zo svojho stredu iných jednotlivcov na základe rasy, viery, náboženskej orientácie alebo národnosti.

IX. Osobné vlastníctvo

Oblasť súkromia zahrnuje právo na osobné vlastníctvo a používanie vlastného majetku podľa vlastného priania, ak to nezasahuje do práv druhých. Do pojmu osobné vlastníctvo patrí šatstvo, nábytok, dopravné prostriedky, domy, súkromné obchody a podniky. Právo na vlastníctvo je obmedzené pravidlami o jeho používaní. Vlastníctvo musí byť podľa zákona získané kúpou alebo dedením a musí sa s ním narábať v rámci zákona. Spoločnosť môže obmedziť spôsob získania majetku – napríklad podvod je nezákonný. Môže zdaniť majetok a zárobok z neho, ako aj dedičstvo. Niekedy môže obmedziť oblasť verejného podnikania, ktorého sa súkromník môže zúčastniť. Moje poznámky sa vzťahujú len na súkromné vlastníctvo a nie na spoločenský majetok, ktorý má verejný charakter vo forme určitého druhu spoločností, napríklad nadácií, ktoré majú spoločenský význam, hoci niekedy ťažko rozlíšiť tieto dve oblasti. V mene verejného blaha má spoločnosť právo regulovať vlastníctvo majetku a jeho využívanie, najmä ak sú do procesu výroby, rozširovania alebo spotreby zapojení aj iní ľudia. Diskusia medzi kapitalistickou a socialistickou mravnosťou sa nás tu netýka. Niektorí socialisti pomýšľali na obmedzenie súkromného vlastníctva, ale v tomto ohľade má byť jasné, že štát by nemal zbaviť jednotlivca jeho osobného vlastníctva bez riadneho konania.

* * *

Demokratické spoločnosti uznávajú a rešpektujú právo jednotlivcov žiť takým životom, ako si prajú, akým chcú uspokojovať svoje potreby a mať svoje vlastné ciele a plány, ako dosiahnuť dobrý život. Usilujú sa podporovať maximalizáciu slobodnej voľby jednotlivca v súlade s verejným poriadkom a všeobecným blahom. Právo na súkromie je dôležitá podmienka a teda koniec koncov najlepšia je taká spoločnosť, ktorá sa snaží podporovať právo na slobodnú voľbu. Taká spoločnosť však predpokladá, že jej členovia sa správajú ako zodpovedné morálne bytosti a že tolerujú a rešpektujú práva iných. Nie všade sa to však darí, lebo etické správanie sa neodohráva vo vákuu. Nepriateľmi slobodnej spoločnosti sú chamtiví jednotlivci, bezcitní voči potrebám druhých, túžiaci len po zisku a zábave a zameraní len na vlastnú moc a jej rast na úkor iných. Preto je v humánnej spoločnosti životne dôležité pestovať v občanoch cnosti a slušnosť, aby vedeli žiť zodpovedne.


[1] – MILL, John Stuart, O slobode, Bratislava: IRIS, 1995.
[2] – NOZICK, Robert, State, Anarchy, Government (Štát, anarchia, vláda), Cambridge: Harvard University Press, 1974.
[3] – MONEY, John, The Destroying Angel (Zničujúci anjel), Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1985, kap. 17.
[4] –  LARUE, Gerald, Sex and the Bible (Sex a biblia), Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1983, kap. 22.
[5] – Kniha Genezis (Gn), 19. kapitola, 30 – 38, Sväté písmo Starého i Nového zákona, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím, 1995.
[6] – Adam Roman, Čítajte aj Starý zákon!, Polemika o viere – Keď rozum klepe na božie dvere, vydavateľstvo Eko-konzult, 2002.
[7] – Kardinál Joseph Ratzinger a arcibiskup Alberto Bovone, “Instruction on Respect for Human Life in Its Origin and on the Dignity of Procreation: Replies to Certain Questions of the Day” (Poučenie o úcte k ľudskému životu v jeho počiatkoch a o dôstojnosti rozmnožovania: Odpovede na niektoré otázky), Vatikán, 22. februára 1987.
[8] – SZASZ, Thomas, The Therapeutic State (Štátna liečebňa),Buffalo, N.Y.: Prometheus Books, 1984); tiež SZASZ, Thomas, The Theology of Medicine (Teológia medicíny), New York: Harper and Row, 1977.
[9] – V USA – poznámka prekladateľa.
[10] – LEVINE, C. a VEATCH, R. M., Cases in Bioethics: The Hastings Center Report (Bioetické prípady: Správa hastingského nemocničného centra), Hastings-on-Hudson, N.Y., 1982.
[11] – HUMPREY, Derrick a WICKETT, Ann, Jeans’ Way (Jeanina cesta), London: Quartet Books, 1985.
[12] – V USA je eutanázia povolená v štáte Oregon; smrtiaci liek platí štát. V mnohých štátoch sa pripravuje prijatie holandského riešenia problematiky eutanázie – poznámka prekladateľa.
[13] – HOOK, Sidney, “In Defense of Voluntary Euthanasia” (Na obranu dobrovoľnej eutanázie), New York Times, 1. marca 1987.
[14] – PLATÓN, Dialógy I. Kritón – O tom, čo treba robiť, s. 365 – 382 a Faidon – O duši, s. 721 – 795, prel. J. Špaňár, Bratislava, Tatran, 1990. – Kolektív, ed., Predsokratovci a Platón, Bratislava, IRIS, 1998.
[15] – Svetové obchodné centrum.
[16] – napríklad spina bifida – dvojitá kostrč.

Knihu Zakázané ovocie – Etika hu­ma­nizmu na­pí­sal významný humanista Paul Kurtz. Do slo­ven­či­ny ju pre­lo­žil Rastislav Škoda, vydavateľ Zošitov humanistov v roku 1998 ako 1. vydanie. ISBN 80-967906-5-X. Anglický ori­gi­nál má názov: Forbidden Fruit: The Etics of Hu­ma­nism (1988).

Jedna odpoveď na “Paul Kurtz – Zakázané ovocie: Etika humanizmu (12. časť)”

Úvod knihy, 1. časť (Zlyhanie náboženskej mravnosti), 2. časť (Etické hľadanie), 3. časť (Všeobecné morálne pravidlá), 4. časť (Etika dokonalosti), 5. časť (Excelsior [Stále vyššie]), 6. časť (Zodpovednosť), 7. časť (Výchova charakteru a pestovanie poznania), 8. časť (2. úroveň: Internalizovaná empatia a sebaovládanie), 9. časť (Ľudské práva), 10. časť (Existujú základné a univerzálne práva?), 11. časť (Práva zvierat).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *