Volaním po humanistickej etike sa dostávame do konfliktu s inými organizáciami, ktoré sa tiež považujú za „humanistické“, a preto treba vniesť do veci jasno.
Filozoficky je humanistická tá etika, ktorá sa nezakladá na príkazoch zjaveného náboženstva (teizmus), ale na slobodnej voľbe hodnôt a noriem, podloženej záujmami a potrebami v spoločnosti žijúcich ľudí (humanizmus).
Hlásime sa k slovu v spoločnosti, ktorá je síce navonok kresťanská, dokonca katolícka, ale v skutočnosti sa už s cirkvou a náboženstvom rozišla, prípadne rozchádza. [1] Tak ako na celom svete, aj u nás existujú početné cirkevné zariadenia (školy, nemocnice, starobince, hospice, tlačiarne, lesy, latifundie aj parkingy, Caritas; nedá sa ľahko zistiť, či aj u nás má cirkev účasť na pivovaroch a liehovaroch kláštorov, ako mala v minulosti a inde má aj dnes), ale:
- Nepracujú v nich náboženskí idealisti – rehoľníčky a rehoľníci ako ošetrovateľky a ošetrovatelia, opatrovníčky detí a starých ľudí, učitelia atď., ako to bolo v minulosti. Absolútna väčšina ľudí tu pracuje jednoducho preto, lebo len tu nachádzajú zamestnanie vo svojom odbore. [2], [3]
- Postupne sa z týchto zariadení stali výkonné orgány štátnej sociálnej a inej starostlivosti, ktorá bola pred rokom 1989 sekularizovaná. Religionisti budú zdôrazňovať, že k tomu veľmi prispelo 40 rokov komunistickej totality a štátom diktovaného ateizmu. Iste. Ale na európskom západe a inde na svete sa tento trend presadil aj bez akejkoľvek štátnej podpory. Ako klesala spoločenská potreba náboženstva a boha, tak sa zvyšovala potreba sociálno-politických riešení a zariadení. [4], [5]
- Počet „duchovných“ medzi ich zamestnancami sa tak znížil, že vo väčšine prípadov stačí sotva na obsadenie vedúcich miest a pár symbolických postáv v styku s pacientmi a klientmi.
- Spravidla sú cirkevné zariadenia (dobročinné, nemocnice, školy…) už len juristické osoby a ako noví nositelia veľkých majetkových hodnôt – celkom bežní zamestnávatelia. [6]
Proti náboženskému humanizmu takýchto cirkevných zariadení je ťažko niečo namietať.
Je však naozaj pravda, že „keby boli štátne zariadenia skutočne svetonázorovo neutrálne, neboli by osobitné ‚sekulárne humanistické‘ zariadenia nutné?“ (Rampp, Diesseits 66/2004). Ak existujú ako alternatíva k cirkevným [7] štátne materské školy, treba špeciálne „humanistické“? (Groschopp, Diesseits 69/2004). Sotva. [8] Teoreticky sotva, ale prakticky iste.
Dnes už nie je neutralita štátu cieľom slobodnej myšlienky, veď je v zakotvená v mysliach väčšiny ľudí a viac-menej vo všetkých ústavách minulých desaťročí. [9] Stala sa predpokladom tolerancie, t. j. plurality: existencie a myšlienkového aj inštitucionálneho rozvíjania náboženstiev a svetonázorov, napríklad katolíckeho, evanjelického, židovského, inde už aj moslimského a budhistického náboženstva, ale aj nášho humanistického svetonázoru. Už tu treba pripomenúť, že všestranný rozvoj našej myšlienky predpokladá prídel verejných prostriedkov podľa určitých kritérií aj nášmu združeniu – tak, ako naň majú nárok, prípadne ho dostávajú, ostatné združenia.
Naším cieľom je stať sa živou, aktívnou, súčasťou spoločnosti, čo pri súčasnej kríze humanizmu vo svete a osobitne v našom štáte dnes navonok nie sme. Strategicky to znamená opustiť pozíciu bojovného či primitívneho ateizmu, t. j. nahovárania na vystúpenie z cirkvi, pripomínania inkvizície a upáleného Bruna, lovenia nehodných kňazov atď. [10] Oslovujeme predovšetkým tých, čo sa už s náboženstvom rozišli. [11] V praxi to znamená okrem predstavenia sa, kto sme, vyvíjať aj ekonomickú činnosť v oblasti humanitných služieb.
Sekularizácia prebehla tak, že pojem humanizmu sa stal majetkom celej spoločnosti, no náboženstvá si naň robia (pri niektorých princípoch právom) natoľko nárok, že sme nútení súhlasiť s názvom „religiózny humanizmus“ pre to, čomu by lepšie pristal názov „teizmus“. No diskusia o tom nepovedie k ničomu: jedni to vedia a tých druhých nepresvedčíš. [12]
Čo ako umne zostavené vyratúvanie humanistických princípov – suchopárne do určitej miery aj na kriedovom papieri a k zaujímavej diskusii v rozhlase či TV nás zatiaľ prakticky nepúšťajú – nepadne na úrodnú pôdu, ak ho neilustrujú činy a diela v bezprostrednom okolí. Nemá veľký zmysel na nudných klubových schôdzkach výrečne napádať neprítomných protivníkov. Prítomným to síce môže dobre padnúť, no výsledky takejto „osvety“ nie sú žiadne, ak, pravda, nerátame s tým, že opakovaním vedú k formovaniu svojrázneho svetonázorového geta. Aj humanistické princípy sú egoistické v dobrom zmysle slova a volajú po uvedení do života jednotlivcov i inštitúcií; sú odlišné od náboženských, ale ľudskú vlastnosť kreativity a súťaženia majú spoločnú (Groschopp, Diesseits č. 69, s. 13, 2004).
Každodenný život je sled našej osobnej účasti na rozličných udalostiach od kolísky po hrob; mnohé tradície a rituály sú zafarbené náboženským svetonázorom, hoci vo väčšine prípadov už len nominálne; aj tak im nemožno uprieť veľkú príťažlivosť: rehoľná sestrička v nemocnici, polievkové kuchyne, domovy dôchodcov, útulky pre bezdomovcov, kde pracujú rehoľné sestry, letné tábory, verejnoprospešné aktivity, oslavy sviatkov, pohreby a iné. Len ak sa sekulárny humanista niekomu svojsky prihovorí, predstaví mu svoje prostredie a prípadne mu pomôže, je nádej na zmenu zmýšľania toho druhého. Humanistické prostredie predpokladá humanistické zariadenia, úrovňou toho istého druhu, ako sú náboženské. Treba však ukázať nielen, že aj my to vieme – a robíme! – ale aj v čom je rozdiel od iných zariadení.
Na Slovensku sú veľmi veľké regionálne rozdiely v náboženskom prejave obyvateľstva: kým v prešovskom kraji chodí v 1. triede základnej školy na etickú výchovu len 725 žiakov proti 9 930 žiakom chodiacim na náboženskú výchovu, v bratislavskom kraji je to 2 067 proti 2 823. (Ing. Anton Kvassay, ÚIPŠ, 25. 1. 2005.) Predpokladáme, že je to parciálny prejav toho, že v určitých oblastiach aj návštevnosť kostolov klesá. Ale cirkevné zariadenia prekvitajú a ich počet rastie všade.
V rámci privatizácie vznikajú súkromné zariadenia. Mali by byť, rovnako ako štátne, „neutrálne“, ale ak to nie je v prvom prípade, tým menej je to v druhom. V ohľade nábožensko-svetonázorového zamerania sú obidva druhy zariadení „slobodné“ a rozhodujú vedúci, riaditelia: spravidla dobre, ale často kresťansky. O neutralite sa nedá hovoriť, ak sa jeden (riaditeľ) otvorene priznáva k náboženstvu a vyučuje ho, kým druhý (učiteľ, rodič, žiak) sa uspokojí s tým, že tých pár žiakov nemusí chodiť na hodiny náboženstva.
Na tom sa nedá nič zmeniť volaním po zmenách; zmeny treba realizovať až do tej miery, že vzniknú skutočné humanistické ponuky – samozrejme berúce ohľad aj na záujmy, dokonca chute adresátov: pri výchove detí všestranné záujmy humanizmu, pri vzdelávaní absolútna sloboda hľadania, pri ochrane zvierat viac budhizmu, pri sviatkoch aj Vianoce (prečo nie? – ako starodávny mýtus, nie ako platná dogma). A treba ísť ďalej: tak ako sú v tomto prípade potrební humanistickí učitelia, v iných odvetviach sú potrební humanistickí lekári, výskumníci, vedci a manažéri, aj ošetrovatelia, poradcovia, ale hlavne rodičia, prípadne ich zástupcovia.
[13] Na prvom mieste pomýšľame na združenie učiteľov humanistickej etickej výchovy za účelom spolupráce s MŠ SR, zostavovania učebných plánov, seminárov a vydávania učebných pomôcok; zišiel by sa aj podporný spolok na tieto účely. Ďalším krokom by mohlo byť – po diskusii s bratislavskými učiteľmi – založenie prvej humanistickej materskej (alebo základnej či strednej) školy v Bratislave.
Poznámky
[1] Samozrejme tu nemáme na mysli východoslovenskú dedinu, ale modernú súčasnú spoločnosť, najmä ľudí stredného veku a mládež, a to na Západe i na Východe, v tzv. kresťanských štátoch, v moslimskom aj inom svete, no s výnimkou USA.
[2] Cirkev ako zriaďovateľ škôl, hospicov, nemocníc atď. si veľmi dáva záležať na tom, aby v týchto podnikoch pracovali ľudia, ktorí sú aktívnymi nositeľmi viery a učenia konkrétnej cirkvi. Cirkev „kádruje“ oveľa dôkladnejšie, ako sa u nás kádrovalo pred rokom 1989. Napríklad učiteľ cirkevnej školy musí predložiť rodný list z cirkevnej matriky, ak je ženatý, tak sobášny list a že bol sobášený v kostole, ďalej vyjadrenie farára z rodnej obce o kresťanskej bezúhonnosti atď. Výnimku tvoria nenahraditeľní odborníci, bez ktorých je ťažko sa zaobísť (napr. primári, počítačoví odborníci…). Pri výbere na štúdium teológie či katechetiky sú procedúry ešte náročnejšie. Pre pracovníkov týchto cirkevných inštitúcií platí to isté, čo pre misionárov, ktorých cirkev rozosiela do sveta.
[3] V mnohých nemocniciach, najmä na onkologických oddeleniach, pracujú v tichosti ľudia, ktorí zisťujú nové ochorenia na rakovinu, evidujú adresy a životné podmienky nových pacientov a okamžite sa s nimi kontaktujú s ponukou pomoci, predovšetkým duchovnej. Vedia totiž, že keď sa takýto človek dozvie svoju diagnózu, duchovne a morálne „zmäkne“ a stane sa prístupnejším. A hneď na ňom začnú „pracovať“.
[4] Teraz prebieha na Slovensku opačný proces. Všetky takéto inštitúcie boli pred rokom 1989 štátne a sekulárne. Mnohé z nich sa dnes menia na cirkevné, alebo sa môžu privatizovať napr. do formy súkromných škôl a iných inštitúcií. O mnohé takéto služby štát záujem nemá, ba dokonca explicitne predpokladá, že ich prevezmú cirkvi. Religionisti majú pravdu, že počas socializmu sa z cirkevných zariadení stali štátne zariadenia. No nemajú celkom pravdu, ak tvrdia, že Slováci ako kresťanský národ potrebujú a chcú, aby tieto inštitúcie boli znovu cirkevné, lebo takto lepšie naplnia duchovné potreby väčšiny národa; že vrstva asi 12 – 13 % neveriacich medzi Slovákmi je dôsledok zhubného vplyvu „komunistického“ ateizmu a že cirkev je povolaná, aby toto zlo napravila. Tu sa z myslí určitých kresťanov vytratil pojem tolerancie.
[5] Niektorí politici prebiehajúcej globalizácie si nedokážu predstaviť svoje sebapresadzovanie vo verejnosti bez opory o cirkev. Cirkvi, na rozdiel od štátov, tento fakt pochopili už veľmi dávno (chodníček globalizácie prešľapujú už storočia) a vedia, že bez nich by globalizácia bola len obyčajnou bitkou o predajné miesta na veľkom trhovisku. Ich prítomnosť v procese globalizácie dáva tomuto procesu duchovný, ideologický, kultúrny a vraj tzv. civilizačný rozmer. Vznikla a funguje unikátna, kolosálna, agresívna, symbióza politickej, ekonomickej a duchovnej moci, v ktorej si každý z troch prúdov o sebe myslí, že je v tejto trojici rozhodujúci. Na druhej strane napríklad priebeh boja o znenie ústavy EÚ svedčí, že rozhodujúci liberálni politici pochopili stupeň sekularizácie spoločnosti.
[6] Samozrejme to katolíckej cirkvi nestačí, chce zvrátiť proces sekularizácie, a preto nastúpila kurz úzkej spolupráce so štátom formou medzištátnych dohôd so Svätou stolicou. Zmluvy jej zabezpečujú christianizáciu spoločnosti cez školy, policajný zbor, armádu a väzenstvo. Pritom štát ignoruje fakt, že sú aj neveriaci ľudia, ktorí tiež majú konkrétne duchovné potreby – ale podobnú zmluvu s Prometheom ani inou organizáciou neuzavrie. A aby to mal celkom poistené, pripravuje zákon o výhradách svedomia.
[7] Dnes sú štátne školy (vďaka zmluvám so Svätou stolicou) do určitej miery náboženské, najmä pokiaľ ide o (mravnú) výchovu. Bol porušený školský zákon – jeden z nás o tom píše v Nealternatívnej alternatíve (Učiteľské noviny č. 32, s. 4, 23. 9. 2004; Zošity humanistov, príloha k č. 45, september 2004). Je to na dlhšie dokazovanie, ale pedagogické argumenty existujú a tu ich netreba rozpracúvať. Humanistická etika sa prakticky zo škôl vyháňa a mravná výchova (etická i náboženská výučba) vkladá do rúk cirkví.
[8] Ak existujú duchovné, morálne a iné svetonázorové potreby neveriacich ľudí a ak sa ich títo ľudia dovolávajú, tak áno, treba.
[9] Na tom nič nezmení skutočnosť, že sa vyskytujú dogmatickí jednotlivci, píšuci do katolíckej tlače svoje vyznania takéhoto druhu:
„Prečo si vážim Cirkev i kňazov? Vo svätej spovedi som zažila vnútorné obrátenie. Odvtedy si väčšmi vážim Cirkev i kňazov a nedopustím útoky na nich. Myslím si, že ak by sa aj nejaký kňaz dopustil chyby, nie je v našej moci súdiť ho. Kňaz je druhý Kristus. Je to človek, ktorý ako jediný, a nikto iný, má od Boha moc, aby cez sviatosť zmierenia menil naše životy, myslenie i správanie, aby nám Oltárnou sviatosťou uľahčil naše kríže. Potrebujeme ho, aby sýtil naše nesmrteľné duše. Je ten, koho budeme najväčšmi potrebovať, keď budeme zomierať, aby nám pomohol otvoriť cestu do večného života.“ (ELENA, ZÁZRIVÁ; Katolícke noviny č. 7/2005).
Takíto ľudia pri všetkej svojej poctivosti majú veľmi presnú hranicu tolerancie, ktorou je absolútna netolerancia voči inak mysliacim a v iné veriacim.
[10] Slušného ateistu neteší (ale jednoducho potvrdzuje jeho predpoklad…), keď kňaz poruší celibát a už vôbec ho to nemotivuje k tomu, aby za to osočoval cirkev. Inkvizícia je niečo iné. Tá funguje dodnes, len jej metódy sú delikátnejšie, jemnejšie a často utajené. Katolíckej cirkvi každý pre ňu dobrý cieľ svätí všetky prostriedky. Toto kňazi dobre pochopili a držia sa toho.
[11] Tu nemáme na mysli len oficiálne cirkvi, ale aj ich moderné plagiáty. Kedysi panovala predstava, že pokrok vedy v tomto ohľade väčšinu vecí vyrieši. Ako vidíme, nevyriešil. Sú z toho zhrozené aj veľké cirkvi, ktoré jednostaj oplakávajú ľudí, ktorí sa ocitli v nebezpečných pazúroch rôznych siekt, mysterióznych spoločností, organizácií a inštitúcií.
[12] Sekularizácia pokračuje. Aj v našich podmienkach považujeme za správne označovať sa za humanistov. Tento pojem ešte nie je natoľko „rozkradnutý“, aby sa to nedalo. Z našich úst počúvajú slovenskí učitelia prvýkrát tento pojem v jeho pravom význame. Dúfame, že tam, kde sekularizácia práve „prebieha“, kde ľudia po prvý raz počujú o pojmoch humanizmus a teizmus v našom význame, pochopia nás a osvoja si ich.
[13] Slovenská republika disponuje veľmi dobrým ľudským potenciálom. V čase od „nežnej“ dodnes vyrástla nová generácia mladých a schopných manažérov, ktorí sú v niektorých regiónoch bez práce, ale ktorí by boli schopní zriaďovať a riadiť humanistické inštitúcie, ktoré by slúžili občanom-humanistom. Len ich treba „odkliať“, podporiť, motivovať, upozorniť ich na tieto nové možnosti.
* * *
Vatikánska Medzinárodná komisia teológov považuje tézu o veľkom tresku a evolučnú teóriu za zlučiteľné s katolíckou vierou – píše sa v La civitta cattolica. Obidve tézy sú piliere naturalistického obrazu sveta. Boh určil, čo má z hmoty vzniknúť… Už ani slovo proti učeniu, že človek je bratancom opice, slovenskí katolícki biológovia!
Autori: Rastislav Škoda a Matej Beňo.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 49 vo štvrtok 12. mája 2005.