O pápežovi Františkovi sa hovorí v historkách o jeho spôsobe života a pri jeho výrokoch o rozličných problémoch.
Mnohí ho považujú za reprezentanta radikálneho rozchodu s pápežskými zvykmi minulosti a katolíckou tradíciou a doktrínou. Zaviedol jednoduchší, menej odlúčený spôsob života ako jeho predchodcovia; žiada od svojich veriacich, aby nekládli príliš veľký dôraz na také učenia cirkvi, ako je antikoncepcia, potrat a rovnopohlavné manželstvá; povedal dokonca pár pekných slov o ateistoch. Rozbieha sa diskusia o tom, či naozaj mieni uskutočniť preukazné zmeny v cirkevných doktrínach a pravidlách, alebo či sú jeho prejavy len ukážky zmeny v tóne. Hrozí menej ako jeho predchodcovia a možno má iné priority, ale nakoniec nie sú jeho názory preukazne odlišné.
Prikláňam sa k druhému názoru. Okrem iného z toho dôvodu, že zakaždým, keď pápež povie niečo, čo by mohlo znamenať opustenie doterajšieho cirkevného učenia, rýchle príde vysvetlenie, uisťujúce veriacich, že nepovedal nič, čo by nezodpovedalo oficiálnemu učeniu cirkvi. Smutná je skutočnosť, že aj keby František mienil zmeniť niektorú cirkevnú doktrínu, veľmi pravdepodobne by mu v tom zabránila inštitucionálna skostnatená váha cirkvi.
Nejdem sa zaoberať tými výrokmi pápeža, ktoré už vzbudili verejnú pozornosť. Mám pripomienky k jeho prvej encyklike, Lumen Fidei (Svetlo viery), vydanej začiatkom júla 2013. Dosiaľ sa jej venovalo málo pozornosti – je to encyklika a nie je to ľahké čítania. V podstate opakuje, čo už každý dávno vie: že katolícka cirkev rovnako ako iné náboženstvá považuje vieru za cnosť. Viera je vraj niečo, čo dáva veriacemu špeciálny náhľad do dimenzií skutočnosti, ktoré neodhalí rozum alebo veda. Už názov encykliky naznačuje, že viera sa považuje za osvetľujúcu.
Táto encyklika si zaslúži pozornosť práve preto, lebo nepredstavuje prelomovú novinku. Potvrdzuje skutočnosť, že katolícka cirkev rovnako ako iné náboženské inštitúcie zotrváva na tvrdení, že existuje špeciálny spôsob poznávania, rozhodujúco odlišný od sekulárnych metód získavania poznatkov. Ak vynecháme pár nepatrných posunov v jej postoji k niektorým etickým otázkam, trvá na zdôrazňovaní dôležitosti viery. To platí, samozrejme, aj pri iných náboženstvách. No toto zotrvávanie na význame viery predstavuje rozhodujúci rozdiel v postoji väčšiny veriacich a neveriacich. Tí prví lipnú na presvedčení, že viera im dáva osobitný prístup ku skutočnosti, ktorá existuje mimo prírodného sveta. Okrem toho si veriaci myslia, že ich hlásanie privilegovaného prístupu nevyžaduje racionálne odôvodnenie.
Iste, viera sa nedá vysvetliť rozumom, pretože koncepcia pojmu viery predpokladá zvláštnu schopnosť, presahujúcu výkony bežných ľudských kognitívnych schopností. Keďže tvrdenia, podložené vierou, už principiálne nemôžu byť podrobené otestovaniu, neexistujú iné kritériá pre overenie ich pravdivosti ako prejavy nejakej náboženskej autority alebo subjektívna skúsenosť veriaceho. Naopak, kriticky mysliaci neveriaci sa pokúša potvrdiť svoj názor prístupnými dôkazmi, ktoré sú zo zásady každému verejne prístupné. Neveriaci človek nikdy nepovie, že vie o pravde, ktorú vyjavili len duchovia.
Hoci viera sa nedá racionálne odôvodniť, nebráni to teológom pokúšať sa zo všetkých síl vzbudiť zdanie, že je nielen rozumná, ale že je to aj dobrá vec. Zaručene im nemožno pripisovať nedostatok vynaliezavosti. Naopak, obrana viery je svojou zložitosťou hotový labyrint a teológovia majú závideniahodnú schopnosť pochovať kľúčové otázky pod horu literárnych, filozofických a biblických citátov. (Alternatívne zamestnanie pre teológa: tlačový tajomník politika). V tomto ohľade je Svetlo viery pôsobivé dielo, pozdvihujúce zmätok v pojmoch na umelecký výtvor.
Analýza ukazuje, že argumenty, uvádzané v encyklike v prospech viery, sú vonkoncom nepresvedčivé. Kombinujú zdanlivé úvahy s neplatnými analógiami. Všimnime si, napríklad, týchto podivuhodných tvrdení:
„Svetlo viery je niečo jedinečné, pretože má schopnosť osvetliť každý aspekt ľudskej existencie. Také silné svetlo nemôže vychádzať z nás samotných, ale len z prvotného zdroja: jedným slovom, musí vychádzať z Boha.“
František tu tvrdí niečo, čo by sa malo dokázať: že viera je naozaj schopná osvetliť každý aspekt ľudskej existencie. Kde sú na to dôkazy? Miesto toho zachraňuje vieru vytiahnutím z vody za vlastný vrkoč tým, že ju vyhlasuje za „dôkaz“, ktorý je božským darom. To je natoľko nelogické, že to nemá ani úroveň argumentácie kruhom. (Výrok, ktorý dokazujeme, je už zahrnutý do predpokladov.)
V ďalšej časti encykliky František spomína aj ošúchaný argument, že aj neveriaci veria; iba to nechcú priznať.
František píše: „V mnohých oblastiach nášho života dôverujeme iným, ktorí toho vedia viac ako my. Veríme staviteľom, ktorí stavajú naše domy; veríme lekárnikom, ktorí nám dávajú uzdravujúce lieky; veríme právnikom, ktorí nás obhajujú pred súdmi.“
Keď ide o Boha, potrebujeme teda niekoho dôveryhodného a spoznateľného.
„Ježiš Kristus, Syn boží je ten, čo nás zoznamuje s Bohom.“
Áno, je pravda, že často sa spoliehame na expertov, ale zásadne platí, že expertovo tvrdenie môžeme preveriť a odmietnuť, ak sa nájdu dôvody. Možno nás to bude stáť čas, preveriť našu lekárničku a prísť k záveru, že lekárnik nám predpísal nesprávne dávkovanie, ale dá sa to urobiť. Ako však môžeme predpokladať, že Ježiš Kristus je v otázke existencie a vlastností Boha dôveryhodný?
„Ježišovi Kristovi môžeme veriť, pretože je Syn boží.“
Toto však nie je primeraná odpoveď. Nemáme nijaký dôkaz, že Ježiš Kristus je syn boží.
„Ale Písmo sväté nás učí, že Ježiš je Syn boží.“
Ako sa však dá Nový zákon (výber z tuctov podobných textov) považovať za spoľahlivú autoritu v otázke Ježiša Krista a Boha?
„Pretože Písmo sväté je božie dielo.“
Takže vieme, že existuje Boh na základe Písma, a vieme, že sa môžeme spoľahnúť na Písmo, pretože je to slovo božie. Pochopili ste?
René Descartes, ktorý vedel byť veľmi sarkastický, už pred storočiami odhalil falošnú hru na škrupinky, ktorú hrajú teológovia, keď sa odvolávajú na vieru.
Vo venovaní svojich Meditácií o prvej filozofii (kde zdôrazňuje význam filozofie pri dokazovaní existencie Boha) napísal, že „hoci je absolútna pravda, že musíme veriť, že existuje Boh, keďže tak nás to učí Sväté písmo, a na druhej strane, že musíme veriť Svätému písmu, pretože pochádza od Boha… nemali by sme tento argument uvádzať pred neveriacimi, lebo nám vytknú, že uvažujeme v kruhu.“
To teda iste.
Tomáš Akvínsky, Descartes a iní teisti sa pokúšali dokázať existenciu Boha použitím rozumu pri poznávaní prírodného sveta. Hoci ich argumenty sú neplatné, aspoň ich môže každý posudzovať, veriaci aj neveriaci; zaslúžia si určitý rešpekt. Inak je to pri výpovediach, založených na viere. Viera nemôže byť podkladom pre presvedčenie; je výhovorkou pre nedostatok akéhokoľvek presvedčenia.
Je samozrejmé, že ak sa raz otvorila možnosť osvojiť si presvedčenie, ktoré nemusí byť podložené faktami alebo rozumom, všetko je možné. Pozrime sa na ústrednú doktrínu kresťanskej viery, vtelenie (inkarnáciu). Ak sa povie, že Ježiš Kristus bol naraz boh aj človek, zdá sa to nemožným – veď je priehľadné protirečenie medzi hlásaním, že bol osobou s obmedzenou ľudskou mocou a súčasne božstvom s neobmedzenou mocou. Toto však nijako nezabráni tomu, aby kresťania tvrdošijne lipli na tejto viere, pretože na konci dňa môžu všetko zviesť na ňu. Ich viera znamená, že nemusia používať rozum.
Pri Františkovej snahe brániť vieru sa Lumen fidei stáva poetickým – a manipulatívnym.
„Viera si myslí, že vie, pretože sa viaže na lásku a láska má za následok osvietenie. Porozumenie vierou sa rodí vo chvíli, keď sa stávame účastníkmi ohromnej lásky božej, ktorá transformuje naše vnútro a činí nás schopnými vidieť skutočnosť inými očami.“
Áno, či nie je láska úžasná vec, ktorá nás mení? Láska nás môže urobiť takými dychtivými – a poddajnými! Orwellov román 1984 živo ilustruje prípad, keď sa jedna osoba zbavuje svojej autonómie a intelektuálnej nezávislosti a končí sa chladným konštatovaním:
„Miloval Veľkého brata.“
Od veriacich sa vyžaduje, aby milovali Veľkého brata, či sú kresťania, židia, mormóni alebo moslimovia; iluminácia vierou im osvieti cestu.
Možno sa František stane progresívnym v niektorých otázkach. Možno dokonca zmení niektoré cirkevné doktríny, napríklad zruší zákaz antikoncepcie, ktorá nemá podklad v biblii. Ako sekulárni humanisti tlieskame jeho akciám, pokiaľ poskytujú katolíkom viac slobody v ich osobných životoch. Ale nemýľte sa. Navždy ostane priepasť medzi veriacimi všetkých náboženstiev a sekulárnymi humanistami. Sekulárni humanisti trvajú na používaní rozumu a vedy, na slobode hľadania; odmietajú názor, že každá veta zjavenej pravdy je imúnna voči kritickému prevereniu. To má za následok, že neuznávajú autoritatívne vystupujúce osoby, ktoré zo seba robia privilegovaných tlmočníkov týchto zjavených právd. František má odvahu vyhlásiť vo svojej encyklike, že sme na základe viery „pochopili jedinečnú dôstojnosť každej osoby“. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Viera popiera schopnosť jednotlivca používať rozum a empirické dôkazy na správne pochopenie nášho vesmíru. Miesto toho sú veriaci toho názoru, že poznanie mystérií vesmíru musí byť darom od nejakej nadprirodzenej moci. To je prekvapujúca predstava dôstojnosti, ktorá popiera ľudské schopnosti a trvá na podriadenosti ľudí nevideným silám.
Ľudstvo sa vymaní z detstva až vtedy, keď spoznáme, že viera zatemňuje, miesto aby osvetľovala.
Autor: Ronald A. Lindsay.
Ronald A. Lindsay je prezident a CEO Centra pre hľadanie a k nemu pridruženej Rady pre sekulárny humanizmus v USA. Súhlas s jeho názormi nevyžaduje vieru.
Prameň: Ronald A. Lindsay, Faith: The Humanist Perspective, Free Inquiry, zv. 34, č. 1.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 98 vo štvrtok 12. decembra 2013.