V rámci živočíšnej ríše patríme medzi cicavce, pričom naša dlhá vývojová reťaz začala už vo vrchnej kriede približne pred 75 až 85 miliónmi rokov (pravdepodobne ako dôsledok koevolúcie s krytosemennými rastlinami).
Tieto prvotné formy pochádzali zo skupiny Euarchonta. Ich fylogeneticky najužšími žijúcimi príbuznými sú tany (čeľaď Tupaiidae) a letuchy (Dermoptera). Najstarším známym predchodcom z tohto obdobia je podľa niektorých vedcov rod purgatórius (Purgatorius), ktorého fosílie sú staré približne 65 miliónov rokov. Z neho a jemu podobných zástupcov sa vyvinuli tzv. pleziadapiformné primáty (Plesiadapiformes, tzv. archiprimáty), ktoré sa rozšírili v Severnej Amerike a Európe.
Vedeli ste, že…?
Z fylogenetického hľadiska patrí človek medzi chordáty (Chordata). Dôkazom tejto hlbokej evolučnej histórie je naša prvotná oporná os – chrbtová struna (chorda dorsalis). Hoci je u dospelého človeka plne nahradená kostenou chrbticou, počas embryonálneho vývinu sa dočasne zakladá u každého z nás. Jej malé zvyšky nám navyše v tele zostávajú po celý život, kde tvoria pružné jadro v našich medzistavcových platničkách.
Hoci táto primitívna vetva takzvaných archiprimátov prežívala až do konca eocénu, evolúcia moderných primátov išla medzitým dopredu. Čínsky nález rodu Archicebus (starý 55 miliónov rokov) totiž dokazuje, že línia vyšších primátov sa reálne musela sformovať oveľa skôr, už pred viac ako 70 miliónmi rokov.
Kľúčovým obdobím sa stal prelom paleocénu a eocénu (pred 60 – 55 miliónmi rokov), kedy už z fosílnych záznamov definitívne evidujeme rozdelenie primátov na dve základné vetvy. Tradične sa označujú ako poloopice (Prosimii) a vyššie primáty (Anthropoidea), v modernejšom fylogenetickom systéme ako členitonosé (Strepsirrhini) a celistvonosé (Haplorrhini).
Hlavným znakom poloopíc (členitonosých), kam patria napríklad lemury a lorisy, je „vlhký nos“ (rhinarium), aký majú napríklad psy, ktorý im zlepšuje čuchovú orientáciu. Naproti tomu vyššie primáty (celistvonosé) majú suchý nos, lepšie vyvinutý zrak a väčšiu mozgovňu. Z tejto „celistvonosej“ vetvy, ktorú pred 45 miliónmi rokov zastupovali napríklad okáľoidné primáty, sa následne formovala vývojová línia vedúca k dnešným opiciam a ľudoopom.
Asi pred 35 miliónmi rokov v oligocéne došlo k oddeleniu dvoch hlavných vetiev vyšších primátov: širokonosých (Platyrrhini) a úzkonosých opíc (Catarrhini). Nazývajú sa aj opice Nového, prípadne Starého sveta. Dôležitým fosílnym zástupcom tohto obdobia je rod Catopithecus (vek minimálne 36 miliónov rokov), objavený v známej egyptskej oblasti Fayum.
Približne pred 25 miliónmi rokov v miocéne došlo k oddeleniu nadčeľade hominoidovcov (ľudoopov) (Hominoidea), ktorej hlavným rozpoznávacím znakom je neprítomnosť chvosta. Najstarším dobre známym ľudoopom je prokonzul (Proconsul), ktorý sa objavil pred približne 21 miliónmi rokov vo východnej Afrike.
Asi pred 17 miliónmi rokov došlo k formovaniu čeľade hominidov (Hominidae), do ktorej okrem rodu človek (Homo) zaraďujeme aj gorily (Gorilla), orangutany (Pongo) a šimpanzy (Pan). Gibony, patriace do čeľade gibonovitých (Hylobatidae), sa odlišujú vo viacerých znakoch. Šimpanzy sú naši najbližší evoluční príbuzní, nepatria však do našej priamej vývojovej línie. Spoločný predok šimpanzov a ľudí žil asi pred 7 miliónmi rokov.
- trieda: Cicavce (Mammalia)
- podtrieda: Živorodce (Theria)
- nadrad: Placentovce (Eutheria)
- rad: Primáty (Primates)
- infrarad: Vyššie primáty (Anthropoidea, Simiae)
- nadčeľaď: Hominoidovce/ľudoopy a ľudia (Hominoidea)
- čeľaď: Hominidovité (Hominidae)
Predkovia človeka
O samotných predchodcoch človeka však spravidla hovoríme až od zástupcov žijúcich približne pred 6 – 4 miliónmi rokov. Jedným z prapredkov človeka je aj Orrorin tugenensis, ktorý žil na území dnešnej Kene asi pred 5,7 milióna rokov. S veľkou pravdepodobnosťou patrí do línie, ktorá vznikla už po oddelení od línie vedúcej k šimpanzovi.
Na tomto mieste treba spomenúť, že hľadať priameho predka človeka a popísať všetky jeho medzičlánky ako prechod A – B – C je v podstate nemožné z viacerých dôvodov:
- Fosílne nálezy sú často limitované len na úlomky jednotlivých kostí, z ktorých nie je možné získať úplnú predstavu o celej kostre.
- Druhy tvoria vždy akúsi mozaiku moderných a primitívnych znakov, najmä ak ide o také detaily ako sledujeme pri evolúcii človeka.
- U suchozemských živočíchov s voľným pohybom nemáme presnú informáciu o časovej postupnosti takú, akú nám vo výnimočných prípadoch poskytujú geologické vrstvy o morských živočíchoch.
- Nezanedbateľnú úlohu môže zohrávať aj vnútrodruhová genetická variabilita a nie je vylúčené, že určitý anatomický znak, identifikovaný na fosílnom zázname, môže byť prejavom genetickej odchýlky v rámci druhu, a teda nemusí ísť o charakteristický znak pre väčšinu zástupcov.
Musí nám tak postačiť aj približná predstava o vzťahoch a nemali by sme teda zatracovať ani zástupcov, ktorých sme historicky radili k tzv. nepriamej vývojovej vetve, pretože svojím spôsobom žiadny druh nevzniká z 1 jedinca (a už asi vôbec nie z toho konkrétneho, ktorého fosílie sme vykopali), ale vývoj je daný postupnými anatomickými zmenami (a možno aj medzidruhovými kríženiami).
Lepšie teda, ako hovoriť o konkrétnej časovej príbuzenskej línii, je hovoriť o súboroch anatomických premien vedúcich k postupnej premene na moderného človeka. Tieto zmeny sú reprezentované zástupcami do väčšej či menšej miery (už spomínaný problém v mozaike moderných a primitívnych znakov). Súhrnne však môžeme hovoriť o dvoch etapách týchto premien:
- hominizácia – poľudšťovanie
- sapientácia – zmúdrenie
Hominizácia
Hlavnými prejavmi hominizácie sú zmeny, pri ktorých sa podstatnejšie zmenila stavba tela:
- vzpriamovanie tela a zmeny v tvare nôh a panvy
- zdokonaľovanie stavby horných končatín a ich uvoľňovanie na prácu
- splošťovanie tváre, zväčšovanie mozgu, vyklenutie mozgovej časti lebky, zmeny v tvare chrupu
- postupné zmenšovanie anatomických rozdielov medzi pohlaviami
Do tohto obdobia patria predovšetkým australopitek (Australopithecus), človek zručný (Homo habilis), človek pracujúci (Homo ergaster) a človek vzpriamený (Homo erectus).
Ramapitek (Ramapithecus, syn. Sivapithecus) žil pred 16 – 6 miliónov rokov. Ešte donedávna bol považovaný za najstaršieho predchodcu človeka, výskumy však ukazujú, že sa z priamej vývojovej línie oddelil. Taktiež nedávno nájdené pozostatky čeľuste potvrdili skorší predpoklad, že nejde o zástupcu vývojovej línie vedúcej k človeku, ale skôr k orangutanom. Ramapitek bol rozšírený v Ázii a v Afrike. Meral 110 cm a vážil 20 – 25 kg. Objem mozgu mal 350 – 380 cm³. Ruku pravdepodobne používal aj na inú činnosť ako pohyb, čo však badať aj u iných primátov, evolučne vzdialenejších od človeka.
Australopitek
Australopitek (Australopithecus) pochádza z južnej Afriky. Toto pomenovanie doslova znamená „južná africká opica“. Pod tento rod patrí niekoľko druhov, predovšetkým A. africanus a A. afarensis. Zvyšky australopiteka boli objavené v roku 1925. Z roku 1974 pochádza jeden z najkompletnejších nálezov menom Lucy. Ide o 40% kostru ženského pohlavia druhu A. afarensis objavenú v Etiópii. Australopitekovia žili približne pred 4,2 – 1,5 milióna rokov. Boli to už dvojnohé bytosti. Samce merali asi 160 cm a vážili približne 50 kg. Mozog mal kapacitu okolo 450 cm³. Pri love a príprave potravy používali kosti, drevo a kamene.
Človek zručný
Človek zručný (Homo habilis) žil pred 2,5 – 1,5 milióna rokov. Jeho zvyšky sa objavili v roku 1960 v Tanzánii v Afrike. Meral asi 140 cm a vážil približne 30 kg. Objem mozgu bol približne 600 cm³. Vyrábal jednoduché nástroje z kameňa. Chodil dokonale na dvoch nohách a chrup mal už úplne ľudský.
Človek pracujúci
Človek pracujúci (Homo ergaster) sa objavil v Afrike asi pred 1,9 – 1,6 milióna rokov. Značnú časť obdobia žil po boku človeka vzpriameného a je nemožno s určitosťou povedať, či ide o dva rozdielne druhy, alebo je človek pracujúci len africkým typom človeka vzpriameného. Vedel vyrábať a používať zložitejšie nástroje, z čoho je odvodené aj jeho pomenovanie. Na rozdiel od človeka vzpriameného sa živil prevažne zberom plodov a zdochlinami. Vyhynul asi pred 600-tisíc rokmi.
Človek vzpriamený
Človek vzpriamený (Homo erectus) žil pred 1,6 mil. – 100-tis. rokmi. Objavili ho prvýkrát v roku 1891 na Jáve a neskôr na viacerých miestach Ázie a Európy (až po Pyrenejský polostrov). Bol vysoký asi 160 cm a vážil asi 45 kg. Chôdzou ani behom sa nelíšil od dnešného človeka. Objem mozgu dosahoval 775 – 1 225 cm³. Živil sa rastlinnou i živočíšnou potravou a používal jednoduché kamenné i drevené nástroje (pästný klin, palicu), objavil možnosť používať oheň. Tento aktívny spôsob života z neho učinil dominantný ľudský druh, ktorý pravdepodobne vytlačil ostatné druhy. Tento druh je považovaný za najstaršieho člena priamej vývojovej línie vedúcej k Homo sapiens. Na Slovensku sa našli viaceré nástroje človeka vzpriameného, ale pozostatky kostier sa zatiaľ nenašli.
Sapientácia
Termínom sapientácia sa označuje prechod od človeka vzpriameného k človeku rozumnému. Podľa všeobecne uznávanej teórie bola spúšťačom anatomických zmien zmena v spôsobe výživy, ktorá súvisela s tepelnou úpravou jedla. Tým pádom energia, ktorá sa ušetrila spracovávaním potravy, a následný zrýchlený metabolizmus umožnili vývoj ostatných častí tela, predovšetkým mozgu (ľudský mozog je orgánom, ktorý spotrebováva väčšinu kyslíka a glukózy). Okrem mozgu sú následne badateľné zmeny aj na končatinách (ruky používané na stále zložitejšiu pracovnú činnosť), chrbtici a panve. Súbežne s rozvojom mozgu sa v tomto období formovala aj schopnosť artikulovanej reči.
Najdôležitejšie zo zmien sú:
- rozvoj mozgových pologúľ (najmä ich kôry) predného mozgu
- zvýšenie čela
- skrátenie zubných oblúkov
- zmenšenie nadočnicového valu
- dokonalé vzpriamenie tela
Ďalšou významnou evolučnou udalosťou bola postupná strata srsti, ku ktorej došlo odhadom pred 240 000 rokmi. Nahá koža poskytla našim predkom na afrických savanách obrovskú výhodu – umožnila efektívnejšie ochladzovanie tela potením pri dlhom behu a výrazne uľahčila zbavovanie sa kožných parazitov prenášajúcich choroby. Ako reakcia na stratu srsti sa následne vyvinula tmavšia pokožka, ktorá mala nechránené telo brániť pred silným UV žiarením.
Vedeli ste, že…?
Ako fylogenetický pozostatok (atavizmus) z čias, keď naši predkovia srsť mali, nám dodnes zostala tzv. „husia koža“. Vzpriamenie chlpov malými svalmi v minulosti uzavrelo vrstvu vzduchu a vytvorilo tepelnú izoláciu proti chladu, čo je však pri dnešnej nízkej hustote ľudského ochlpenia už úplne neúčinné a kontraproduktívne. Výnimočne sa môžu u človeka aktivovať gény zvieracích predkov, čo vedie k nadmernému ochlpeniu celého tela, tento prejav atavizmu sa nazýva hirsutizmus.
Do tejto etapy vývoja človeka zahrňujeme predovšetkým dva samostatné, blízko príbuzné druhy: človeka neandertálskeho (Homo neanderthalensis) a človeka rozumného (Homo sapiens). V minulosti sa neandertálci často považovali len za poddruh človeka rozumného, avšak analýza genómu Homo neanderthalensis z roku 2013 definitívne potvrdila, že išlo o samostatný druh, a nie poddruh.
Vedeli ste, že…?
S týmto faktom súvisí významná evolučná zaujímavosť. Z genetických analýz je zrejmé, že preukázateľne dochádzalo k ich kríženiu s naším druhom niekedy v období pred 70 000 rokmi. Dôkazom je to, že podstatná časť dnešných obyvateľov Európy a Ázie obsahuje vo svojej DNA niektoré gény neandertálcov (približne 1,5 až 2 %). Tento jav však nebol ojedinelý. Genetické modely dokazujú, že približne pred 43 000 rokmi dochádzalo k podobnému medzidruhovému kríženiu aj s ďalšou archaickou líniou našich predkov – denisovanmi. Dôkazy o tomto krížení si dodnes vo svojej DNA nesú pôvodní obyvatelia Novej Guiney a Austrálie, u ktorých denisovanské gény tvoria približne 4 % ich genómu.
Pojem ľudská rasa sa v minulosti používal na kategorizáciu ľudí do skupín na základe fyzických znakov. K vytváraniu týchto rozdielov došlo pravdepodobne pred približne 50 000 rokmi, keď Homo sapiens začal migrovať z Afriky do rôznych častí sveta. Táto migrácia a prispôsobovanie sa rôznym klimatickým, geografickým a ekologickým podmienkam viedli k vzniku geneticky odlíšených populácií, ktoré tvoria základ dnešných ľudských rás. Tento proces bol postupný a zahŕňal adaptácie na prostredie, čo umožnilo diverzifikáciu ľudských skupín po celom svete.
Najnovší genetický výskum však ukázal, že kategorizácia ľudí do základných rasových skupín je vedecky nepresná a sociálne problematická. V skutočnosti je genetická variabilita v rámci rás často väčšia než medzi nimi a mnohé znaky (ako napríklad tvar lebky) výrazne podliehajú aj vplyvu vonkajšieho prostredia.
Pri sledovaní nedávnej evolúcie a migrácie moderného človeka sa v súčasnej populačnej genetike využíva analýza chromozómu Y. Keďže tento chromozóm sa dedí výlučne z otca na syna a mutuje len veľmi zriedka, prináša nám jeho sledovanie účinné sledovanie evolučných procesov v rámci nášho druhu do dávnej minulosti. Na základe analýzy ľudskej DNA ľudí zo všetkých častí sveta dospel genetik Spencer Wells k záveru, že všetci dnešní muži sú potomkami jediného spoločného predka (tzv. Adam chromozómu Y), ktorý žil zhruba pred 60 000 rokmi na území Afriky. Nejde o prvého muža vôbec, ale o jedinca, ktorého genetická línia ako jediná prežila až dodnes, zatiaľ čo línie ostatných vtedajších mužov postupne vymreli.
Človek neandertálsky
Vôbec prvá lebka, ktorú po sebe zanechal človek neandertálsky (Homo neanderthalensis), bola objavená už v roku 1848 robotníkmi pri stavbe gibraltárskej pevnosti, no vtedy ju ešte nevedeli správne zaradiť. Oficiálne prvý a uznaný nález pochádza z roku 1856 z jaskyne v Neanderovom údolí v Nemecku, podľa čoho dostal pomenovanie. Neandertálci žili v celej Európe, Ázii aj Afrike od začiatku európskej tretej doby medziľadovej pred 350 000 – 40 000 rokmi. Postavou sa málo líšili od dnešného človeka. Mali mocné telo, no ich výška nepresahovala 155 – 160 cm. Boli to predovšetkým lovci a zberači. Žili v 15 – 20-členných tlupách. Objem mozgu už dosahoval 1 175 – 1 700 cm³ (pre porovnanie, dnešný človek má priemer 1 400 cm³). Poznali oheň a vyrábali kamenné a drevené nástroje.
Človek rozumný
Človek rozumný (Homo sapiens, anatomicky moderný človek) sa vyvinul v Afrike približne pred 300 000 rokmi (čomu nasvedčujú napríklad nedávne nálezy z oblasti Jebel Irhoud v Maroku). Postavou a telesnou stavbou sa už nelíšil od dnešného človeka a objem jeho mozgu dosahoval 1 200 – 1 450 cm³. Z Afriky postupne migroval do ďalších častí sveta. Najstaršie európske nálezy majú vek 34 000 až 40 000 rokov. Medzi najznámejšie náleziská z tohto obdobia patrí francúzsky Crô-Magnon, podľa ktorého sa prví európski ľudia tohto typu nazývajú kromaňonci. O ich vysokej zručnosti svedčia jaskynné nástenné maľby a drobné plastiky z kostí a mamutích klov. V minulosti sa človek rozumný živil lovom aj rastlinnou potravou, staval si obydlia a zhotovoval odev.
Autor: Peter Pančík (Biopédia).