„Boh“ je slovo, ktoré sa v našich končinách vyskytuje najčastejšie. Častejšie ako slovo korupcia.
Inými slovami, ide o najfrekventovanejšie slovo. Často aj skloňované: bože, boží, božia.
Keď niekto povie „boh vie“, tak to znamená, že dotyčný človek to nevie. Nemá odpoveď.
Keď si povie „boh mi pomáhaj“, tak to znamená, že sa nevie, či sa uzdraví, či prekoná nejakú konkrétnu krízu.
Keď niekto povie „bože“, tak len si napríklad vychvaľuje nejakú kvalitu. „Bože, ty si taká nádherná!“ „Bože, ten koncert nemal chybu.“
Pôvod slova „boh“ siaha do veľmi ďalekej minulosti. V euroázijskej oblasti je toto slovo známe už hádam viac ako 5 000 rokov. Dokazujú to klinopisné záznamy už u Sumerov. Ale to už bola doba, keď bohovia boli veľmi známi. Podľa mňa tomu predchádzali tisíce rokov predtým, než ľudia začali používať písmo.
Neviem, kedy presne sa ľudia dostali z (asi) Ázie na americký kontinent, ale aj pôvodní obyvatelia Ameriky používali slovo „boh“ alebo „bohovia“. Dajme tomu, že pred 50-tisíc rokmi. To znamená, že „slovo boh“ sa už používalo veľmi dlho. Mayovia, Aztékovia, národy, žijúce na americkom kontinente; ľudia, žijúci v Austrálii nevedeli nič o nás, a predsa mali svoje náboženské rituály.
Druh Homo sapiens sapiens žil vyše 100-tisíc rokov. Podľa mňa už slovo „boh“ používal. Skôr v množnom čísle: „bohovia“. Sledoval svet, bol uchvátený svetom, možno pozoroval pravidelnosť ročných období, zmeny počasia. Videl stálosť hviezd na oblohe. Videl, že Mesiac a Slnko sa pohybuje po oblohe pravidelne. Ale nerozumel tejto zákonitosti. Tak usúdil, že za tým musí byť nejaká bytosť, nejaké bytosti, a dal im mená: boh, bohovia.
Prejdem od dávneho polyteizmu k monoteizmu.
Židom sa podaril veľký úskok, keď zaviedli monoteizmus, ktorý trvá dodnes. Aj keď židia zakazovali zobrazenia boha, kresťanom (ich nástupcom, pokračovateľom) nič nebráni, aby v kostoloch zobrazovali Ježiša. Ježiš je podľa kresťanstva Syn boží, súčasť Svätej Trojice (jeden jediný boh-stvoriteľ sveta, Ježiš ako Syn boží a Duch svätý).
Vo mne vládne úžas nad veľkosťou vesmíru. Zem, taká maličká planéta, na ktorej je život. Plodný život, obrovské množstvo živočíchov, organizmov. Ukážkový systém vo vesmíre. Ale tomu úžasu nepoviem slovo „boh“. Toto slovo náboženskí ľudia už veľmi sprznili. Nepoviem „boh vie“, ale zrozumiteľne „neviem“. Viem síce toho málo, ale k životu mi to stačí. A čo neviem, nechám to tak. Ak to bude potrebné, naštudujem si to.
Nebudem tupec, že zakaždým, čo neviem, čomu nerozumiem, budem sa odvolávať na boha alebo bohov.
Žijem svoj život, a myslím si, že raz zomriem. Myslím si to so štatistickou pravdepodobnosťou na 100 %. A potom nič. Ako vidím, keď umierajú ľudia, že aj mňa to čaká. Čudujem sa len primitívnej viere pozostalých, že nebohý pôjde do neba. Prečo nie do pekla? Nevidíte ako žil? Chľastal, pil alkohol, fajčil, nedbal na svoje zdravie, znásilnil dcéru, kradol. Bol to ničomník, zločinec. Ale oni to nechcú vidieť. Veria, že pôjde do neba. Medzi ďalších zločincov?
Nebo a peklo sú dve entity, dva pojmy, v kresťanstve. Sú evanjelikáli, ktorí kážu o hrozbe peklom. Sú dva typy kresťanov. Jedni si vyberajú z biblie len kladné myšlienky, druhí si vyberajú tie hrôzostrašné. Neverím, že existujú nebo a peklo. Ale zato poriadne „peklo“ vedia spraviť ľuďom tí, ktorí robia vojny. A vojny sú na dennom poriadku. Takže máme pekelníkov priamo pod nosom, pred očami. Ich „peklo“ pociťujeme na vlastnej koži.
A nebo? To harmonizuje s mojím chápaním dobra, spolupatričnosti, pomoci ľuďom v núdzi, so solidaritou, s láskou k blížnym i menej známym, ba až neznámym. Napríklad cez rôzne dobročinné kampane. Na Slovensku je veľa organizácií, ktoré takéto činnosti podporujú. Spomeniem: Ľudia ľuďom a Donio.
Nie je dôvod veriť, že existujú nebo a peklo. Stačí si uvedomiť, že musíme byť zásadne proti vojnám, proti zločinom, proti krádežiam, proti násiliu, bezpráviu, a zasadzovať sa za dobré spolužitie, čo aj ako sme rozliční, s rôznymi svetonázormi.
Som za demokraciu, preto kritizujem teokratické režimy. Ale bomby na nich nepustím. Musí byť snaha vzdelávať občanov sveta. Ľudia musia pochopiť, že demokracia je lepšia ako iné režimy.
Čo je boh?
Žil som tak všelijako, bez náboženských pohnútok. Narodili sa mi dvaja synovia. Ako rástli, kládli otázky. Pýtali sa, čo ktoré slovo znamená. Raz ma zaskočili otázkou:
Čo je boh?
Nepýtali sa, že kto, ale čo je boh. Prvý raz ho počuli od babky, ktorá bola až fanaticky pobožná. Vodila deti do kostola. To si priam vyžadovala. A mala veľa rečí o bohu, bez toho, aby mojim deťom vysvetlila, čo slovo „boh“ vôbec znamená.
Priznám sa, že ich otázka aj mňa zaskočila, prekvapila. Hneď som nevedel ľahko odpovedať.
Poslúžil som si s bibliou. Vysvetlil som im, že na Slovensku žijú kresťania, a ich babka je kresťanka. Že verí tomu, čo sa píše v jednej knihe: Sväté písmo Starého i Nového zákona. Do podrobností som nešiel, veď mali 3, či 4 roky.
Pre mňa bolo dôležité poznanie, že sa nepýtali, kto je boh, ale čo je boh. Prvá otázka k autu nie je, kto je automobil, ale čo je automobil.
Moje deti chceli jednoducho vedieť, čo slovo „boh“ znamená. Jeho význam. U ľudí je to jednoduchšie: „Ja som Marika. A ty sa ako voláš?“ „Ja som Zuzana.“ A obe vedia, kto sú. A mená im dali rodičia. A rodičom dali mená prarodičia. A tak ďalej. My, ľudia, dávame aj svojím miláčikom mená. Moje tri mačičky som pomenoval: Milka, Mia a Tulka. A nikto sa neopýta, čo je Milka. Keby sa niekto takto opýtal, odpovedal by som, že Milka je aj druh čokolády.
Tak je to aj s „bohmi“. Nie, čo sú, ale kto sú? Deťom som v stručnosti vysvetlil, že v kresťanstve je boh osoba, bytosť, stvoriteľ celého vesmíru. Pridal som aj vysvetlenie, že okrem kresťanov žijú aj iní ľudia, ktorí majú rôzne názory. Že toto je len jeden z mnohých pohľadov na svet. Ale u nás, v našom okolí, je najpopulárnejšie kresťanstvo. To im v zásade stačilo.
Babka lipla na tom, aby sa z nich stali kresťania, ale boli vlažní, rešpektovali babku, ale videli aj môj vzťah ku kresťanstvu. Môj vzťah sa štatisticky blížil k nule. A deti čiastočne kopírujú aj svojich rodičov.
Poďme späť. Kto je boh?
Pre mňa sú bohovia vymyslení ľuďmi, ktorí potrebujú akési entity, ktorými sa chránia pri kázaní o morálke v spoločnosti. „To nie ja,“ káže kazateľ. „To boh tak chce.“ Preto je biblia presiaknutá krutými trestmi, až smrťou. Izraeliti si chceli udržať svoju morálku.
Ale to je ich problém, vrátane problému kresťanov. My, žijúci v demokracii, máme vlastný Trestný zákon. A nie je taký krvilačný, ako ten biblický (židovský, či už kresťanský).
Boh v biblickom význame je „osoba“, ktorá stvorila celý vesmír. Podľa veriacich biblistov ten boh neraz zasahuje do dejín ľudstva. Podľa deistov síce boh stvoril vesmír, ale už nijako do neho nezasahuje.
Som rád, že som racionalista, a také filozofické „vytáčky“ ignorujem. Monoteistické náboženstvá sú zajedno v tom, že je len jeden, jediný, jedinečný boh, a to stvoriteľ vesmíru. Platí to najmä pre židov, ktorí jeho meno zapisujú 4 písmenami: JHWH. Potom pre kresťanov, ktorí ho nazývajú Hospodin alebo Pán. A pre moslimov je to Alah. Prakticky vždy ide o toho istého boha.
Kto chce, nech tomu verí. Na Slovensku to platí najmä pre kresťanov. Židov je len 0,04 %. Zanedbateľné! O moslimoch ani čiarka.
Podľa mňa som dostatočne vysvetlil deťom, že čo znamená slovo „boh“. Primerane ich veku. Pridal som aj to, že sú aj rôzni iní bohovia. Kresťania dosiahli svoje. Kým svoje náboženstvo nazývajú náboženstvom, tak iné náboženstva nazývajú mytológiami. Ako keby kresťanská ideológia nebola súčasťou mytológií.
Autor: Ján Parada, racionalista od roku 1993. V službe humanizmu.