Je to udivujúci jav: v dnešnej Amerike má prevládajúci vplyv militantná menšina angažujúca sa za svetonázor, ktorý by sa dal nazvať „evanjeliovým kapitalizmom“. Evanjelioví kapitalisti vyznávajú v prvom rade a predovšetkým individuálnu slobodu. Myslia tým ekonomickú slobodu, považujúc ju za boží dar, za „božiu ruku“, ktorá pôsobí v ľudských inštitúciách. Konkrétne sa to prejavuje v ich požiadavkách deregulácie obchodu, znižovania daní a slobodného trhu – nech sa deje čokoľvek.
Evanjelioví kapitalisti hovoria nielen o doktríne laissez faire Adama Smitha, o slobode jednotlivých podnikateľov organizovať podnikanie. Snažia sa dosiahnuť neobmedzenú slobodu pre kolosálne korporácie, ktoré už ovládajú štátne a medzinárodné trhy. Odmietajú akékoľvek vládne zasahovanie do činnosti medzinárodných spoločností, pretože úlohou vlády je podľa nich podnikať, a nie prospech občanov, či starosť o vzdelávanie alebo verejné zdravotníctvo. Oddanosť evanjeliových kapitalistov ekonomickej slobode je taká extrémna, že sa zdá vylučovať akýkoľvek záujem o verejné blaho.
Max Weber, zakladateľ modernej sociológie, si všimol a upozornil na to, že vzostup kapitalizmu súvisí s nástupom protestantskej etiky, ktorá vyzdvihuje sporivosť, šetrenie a pracovitú snaživosť; a s názorom, že boh povolil hromadenie bohatstva ako odmenu pre tých, ktorí si to zaslúžia. Americkí robotníci môžu pracovať najťažšie a byť najproduktívnejší na svete, evanjelioví kapitalisti im navrávajú, že majú „kupovať a konzumovať“, aby rozhýbali ekonómiu – aj keď je to v rozpore so zásadami etiky práce a sporivosťou. Evanjelioví kapitalisti zanietene veria, že všetko má byť ponechané na starosti slobodnému trhu; že tento podporí hospodársky rast; že vzdúvajúca sa vlna vynesie hore všetky loďky.
Niet pochýb, že niečo pravdy na tom je. Ak sa slobodný trh uvoľní z meravých pút neschopných vládnych (alebo spolkových) byrokracií, môže sa stať mocným nástrojom ekonomického rastu, ako sa o tom najnovšie presviedčajú bývalí proponenti „sociálneho plánovania“ – Čína, a teraz aj Rusko.
No slobodný trh iste nie je pomoc pre všetky sociálne zlá, ani neomylný nástroj ľudského pokroku. Každá ľudská potreba sa nedá testovať na základe zisku, ktorý niekomu prináša. Tí, čo chcú privatizovať všetko – nakoniec asi aj sociálne zabezpečenie – podstupujú enormné riziko. Neberú do úvahy nespočetné dosiaľ nevídané sociálne potreby: ochranu životného prostredia; rozpadávajúce sa štátne železnice a hromadnú mestskú dopravu; úpadok centier miest; odvzájomnenie spoločností životného poistenia v prospech majiteľov akcií, ale na škodu poistencov; strata penzijných fondov zamestnancov krachujúcich firiem; pretrvávanie až znižovanie minimálnych miezd; a škandalózny fakt, že 42 miliónov Američanov jednoducho nemá zdravotné poistenie.
Tento posledný bod je osobitne bolestivý: Spojené štáty, najmocnejší štát na svete, nemajú univerzálny systém krytia zdravotných rizík! Tu ide o základný humanistický princíp: platí predsa presvedčenie, že zdravotná zábezpeka je ľudské právo, a že každý jednotlivec má nárok na určité krytie svojich životne dôležitých potrieb pri ochorení.
Nedávno boli odhlasované a prezidentom podpísané zákony o zdravotnej starostlivosti o starých ľudí; boli už dávno prepotrebné a sú len ilustráciou skutočnosti , že v USA sa deje „málo a neskoro“. Zlé je, že zvýhodňujú súkromné organizácie zdravotnej starostlivosti a povzbudzujú ich vstúpiť na scénu – jedného dňa možno nahradia vládny program Medicare. Zlé je, že nedovoľujú dovoz lacnejších liekov z Kanady, čo je vítaná pochúťka pre farmaceutický priemysel.
Evanjelioví kapitalisti vyhlasujú, že ako spoločnosť „si nemôžeme dovoliť“ poskytnúť všeobecnú zdravotnú starostlivosť vrátane predpisovania liekov pre všetkých starých ľudí. Vláda však dáva horibilné „podpory“ medzinárodným korporáciám, subvencuje poľnohospodárske konglomeráty, na pokračovanie znižuje všetky druhy daní boháčom. Lobisti sa moria vymýšľaním výhod pre špeciálne záujmy: ošípané zo všetkých síl napchávajú krmivami „ochutenými“ z príspevkov skupinových kampaní. Dlhý je zoznam nápadníkov, kupujúcich si politický vplyv. Potom sa nečudujte, že zisky bánk a jedného priemyslového odvetvia za druhým lámu všetky staré rekordy.
Je zaujímavé, že ako rastie celonárodná zbožnosť, znižuje sa súcitný záujem o tých, čo sú v núdzi. Európske demokracie sú oveľa sekulárnejšie ako USA, ale hoci rovnako vyznávajú ekonomiku slobodného trhu, vedia veci zariadiť tak, aby sa v súkromných podnikoch dodržiavali zásady sociálnej spravodlivosti. Amerika sa v súčasnosti nemôže a nechce zaoberať otázkami sociálnej spravodlivosti, pretože sa úplne oddáva dogmám evanjeliového kapitalizmu. Uznávam, že potrebujeme slobodný trh – ale má to byť slobodný trh s ľudskou tvárou. Slobodný trh, ktorý uznáva zásady rovnosti a čestnosti, blaha občanov a spravodlivosti; ktorý pozná pojem verejného blaha a verejného záujmu.
Ak je sloboda a slobodný trh posvätný, prečo neprivatizovať armádu, FBI (kriminálnu ústredňu) a CIA (ústrednú spravodajskú službu)? To zakazujú nebesá. Ak je však nejestvovanie vládnej kontroly naozaj posvätné, prečo nebrániť práva osobnej slobody a súkromia ešte dôslednejšie? Čo tak začať s právom ženy sama sa rozhodnúť a vybrať si, s právom terminálne chorých pacientov rozhodnúť sa pre eutanáziu, s právom každého páru žiť spolu a zobrať sa? Evanjelioví ľudia by radi regulovali najintímnejšiu oblasť nášho života. Tu však končí sloboda a medzi nás sa vtiera zbožnosť.
Paul Kurtz, emeritný profesor na Štátnej newyorskej univerzite v Buffalo, je autor knihy Zakázané ovocie: Etika humanizmu (Vydavateľstvo Rastislav Škoda, Bratislava 1998), vydavateľ najväčšieho humanistického časopisu Free Inquiry a riaditeľ Centra pre hľadanie.
Prameň: Paul Kurtz, “The Free Market with a Human Face”, Free Inquiry, 24/2, s. 5 – 6, 2004.
Preložil Rastislav Škoda.
Autor: Paul Kurtz.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 43 vo štvrtok 13. mája 2004.