Niekoľko hodín predtým, než sa Taslima Nasrinová začala ukrývať, 4. júna 1994, som mal čudný telefonický rozhovor. Ozval sa povedomý ženský hlas a žiadal ma, aby som zatelefonoval Raizul Karim Kamalovi alebo jeho manželke Afrose Kamalovej v Dháke. Aj telefónne číslo mi bolo známe – veď to bolo číslo do bytu Taslimy Nasrinovej v jej shantinagarskom byte v Dháke.
Už predtým som bol niekoľkokrát v telefonickom styku s Taslimou Nasrinovou.V čase, keď v Bangladéši stúpalo napätie v súvislosti s jej teraz už známym románom „Lajja“ (Hanba) v bengálskom jazyku, a keď moslimskí kňazi vypísali peňažnú odmenu za jej zavraždenie, cítil som sa povinný zavolať jej a povzbudiť ju.
V románe sa opisuje utrpenie neveriacej hinduistickej rodiny v Bangladéši, prenasledovanej moslimami po zrúcaní mešity v Ayodhya v Indii hinduistickými militantnými fundamentalistami. Kniha bola skoro po vyjdení zakázaná bangladéšskou vládou s odôvodnením, že je rúhavá a uráža moslimské city.
Taslima nebola otrasená, keď som s ňou telefonoval. Povedala mi, že sa nebojí, a že bude pokračovať nielen v boji proti nespravodlivostiam, páchaným na ženách, ale aj proti prenasledovaniu hinduistickej menšiny v Bangladéši. Uvedomovala si, že hinduistickí fundamentalisti v Indii využívajú útoky proti nej na to, aby poukazovali na netolerantnosť moslimov voči hinduistom. Priznala, že nechová osobitné sympatie ani voči hinduistom, ani moslimom, ani kresťanom, ale že je humanistka. Toto bol začiatok nášho dobrého priateľstva.
Medzitým Taslima navštívila Francúzsko a na spiatočnej ceste sa zastavila v Kalkate. Rozhovor, ktorý poskytla kalkatským novinám Statesman, vyvolalo nový požiar fundamentalistickej nenávisti v Bangladéši. O interview sa tvrdilo, že sa v ňom Taslima dovoláva dôkladnej revízie koránu. Vo vlastnoručne podpísanom liste redakcii Statesmana Taslima vysvetľuje:
„Môj názor v tejto otázke je jasný a kategorický. Považujem korán, védy, bibliu a všetky náboženské texty, určujúce, ako majú žiť ich stúpenci, za nemiestne a prežité. Pokročili sme už ďaleko za sociálno-historické súvislosti, v ktorých boli napísané, a preto by sme sa nemali nechať viesť ich poučkami. Otázka revízie, a to či už dôkladnej alebo inej, je irelevantná. Treba nám kráčať vpred a zanechať za nami tieto staré texty, ak chceme pokrok. Nech je humanizmus našou novou vierou, zodpovedajúcou našim duchovným potrebám.“
Vyhlásenie, že sa nedožaduje revízie koránu, neuspokojilo ani fundamentalistických moslimských vodcov, ani bangladéšsku vládu. Kým moslimskí fundamentalistickí vodcovia vypísali odmenu pre každého, kto ju zabije, motijheelska polícia v Dháke vydala na ňu zatykač pre rúhavé výroky, vyslovené po začatí súdneho konania. Zatykač nepripúšťal kauciu a ponechanie na slobode.
Taslima sa rozhodla ukryť sa, pretože mala obavy o svoju bezpečnosť v prípade vyšetrovacej väzby, uväznenia a aj pri pobyte na slobode. Keď sa skrývala, veľmi sa zvýšili útoky na jej rodinu, s ktorou som udržiaval takmer každodenný kontakt telefónom. Opustili ich skoro všetci známi. Aj priatelia a príbuzní mali strach kontaktovať sa s nimi. Postupne som zistil, že veľa z toho, čo sa vtedy odohrávalo v Bangladéši, nebolo uverejňované v zahraničí. Keď bolo vypálené skladište liečiv, ktoré mal v dedine Mimensingh Taslimin otec, nepísalo sa o tom v novinách. Desiateho júna som prestal mlčať a oznámil som masmédiám všetko, čo som o situácii v Bangladéši vedel od mladšej Tasliminej sestry Yasmin, od jej brata Kamala a od jeho manželky Afrosy.
Medzitým sme v Indii začali šíriť informácie o situácii Taslimy na všetkých úrovniach. V mene Indickej racionalistickej asociácie sme sa stretli s viacerými známymi spisovateľmi a pomohli sme vypracovať spoločné vyhlásenie na jej podporu. Informovali sme všetky naše pobočky a vyzvali sme ich, aby sa zapojili do listovej kampane na adresu bangladéšskeho vyslanectva v Dillí. V listoch sme žiadali bangladéšsku vládu, aby zrušila súdne pokračovanie proti Taslime, aby jej poskytla právnu ochranu proti hrozbám a aby boli zatknutí fundamentalisti, ktorí vyhlásili odmeny za jej zabitie.
V Bangladéši žiadali fundamentalisti revíziu zákona o rúhaní, a to jeho sprísnenie a uzákonenie trestu smrti pre každého, kto kritizuje korán. Žiadali, aby Taslima Nasrinová bola verejne obesená.
Medzitým sme sa spojili s osobami, ktoré jej zabezpečili úkryt. Uvažovali sme o možnostiach jej záchrany. Od jej brata sme sa dozvedeli, že bol na ňu vydaný ďalší zatykač, tento raz v súvislosti s jej zbierkou esejí Nirbachito vydanou po prvý raz v roku 1991. Ukazovalo sa, že úsilie bangladéšskej vlády vyhovieť fundamentalistom, naberá na intenzite. A pretože sa o tom v masmédiách ani teraz nehovorilo, rozhodli sme sa intenzívne apelovať na svetovú verejnosť.
Čoraz zreteľnejšie sa ukazovalo, že v Bangladéši nemôže Taslima rátať s uznaním prirodzenej spravodlivosti a demokratických práv, a že jej život je vo veľkom nebezpečenstve. Jediný spôsob, ako ju zachrániť, bol odchod z vlasti a pobyt v cudzej krajine. Uvažovalo sa prirodzene v prvom rade o Indii ako jednej z možností, ale vzhľadom na tlak fundamentalistov a fanatických zoskupení, pôsobiacich v Indii, sa to nakoniec považovalo za ďalšie riziko.
Nórsky Human Etisk Forbund ponúka podporu
Okrem rezolúcie, ktorú som poslal výboru IHEU (International Humanist and Ethical Union), spojil som sa aj s Levi Fragellom z Nórska, Paulom Kurtzom z USA a s hlavným sídlom IHEU v Holandsku; všetkým som adresoval otázku, či by pre Taslimu mohli vybaviť azyl v Nórsku, Holandsku alebo v USA.
Humanist Etisk Forbund začal vyjednávať s nórskou vládou; došli správy o tom, že Taslima napísala aj do PEN-klubu v USA, aby podporovali jej žiadosť o azyl. Mal som rozhovory s p. Odvarom Laegreidom, úradníkom Nórskeho veľvyslanectva v Dillí a čoskoro došlo oznámenie, že Taslima vízum do Nórska dostane, ak o to požiada. S informáciami, ktoré som mu poskytol, navštívil p. Laegreid príbuzných Taslimy v Dháke.
Tridsiateho júna 1994 vyvolali fundamentalisti v Bangladéši celonárodnú stávku, požadujúcu uväznenie a verejné obesenie Taslimy Nasrinovej. Počas násilností, ktoré trvali od rána až do noci, bola jedna osoba zabitá a vyše 250 poranených. Štrajk, ktorý vyhlásili bangladéšska „ULEMA“ (klerikálna rada) a „Komisia pre odpor proti neveriacim“, ochromil život v Dháke a iných bangladéšskych mestách. Obchody a iné podniky boli zatvorené a takmer celá doprava sa pohybovala mimo hlavných ciest. Odpor proti moslimským fundamentalistom zo strany sekularistických skupín však tiež pomaly narastal a získaval stále širšiu podporu.
Večer pred celonárodným štrajkom som dlho hovoril s bratom a sestrou Taslimy telefonicky a pokúšal som sa dodať im odvahu a silu. Viacerí „vyjednávači“ im navrhovali, aby sa „ospravedlnili“ v mene Taslimy, no oni ju nechceli zradiť v jej najťažšej životnej kríze. Zistil som, že rodina mala finančné problémy, pretože nik z nich nemohol normálne vykonávať svoje povolanie. Mal som pocit, že sa mi podarilo povzbudiť ich, čo však nemalo reálny dopad na udalosti v Dháke, ktoré už dosiahli nebezpečné rozmery. Pouličné bitky pokračovali a fundamentalisti spustili proti Taslime nové krížové ťaženie. Zvolávali ďalšie zhromaždenia a mali na programe ďalšiu stávku o mesiac, t. j. na 29. júla. K starej požiadavke smrť pre Taslimu Nasrinovú, pribudli nové: žiadali zákaz populárneho denníka The Janakantha, vyhlásenie kvadiáncov (moslimská sekta) za nemoslimov a zastavenie pôsobenia niektorých cudzích mimovládnych organizácií len preto, že neboli moslimské.
Štvrtého júla sa mala Taslima dostaviť na súd k procesu ako obžalovaná. Pretože by pritom bol vážne ohrozený jej život, nemohla to urobiť. Medzitým sa šírili správy, že sa skrýva na jednom západnom vyslanectve a fundamentalisti obrátili svoju pozornosť na zahraničné zastupiteľstvá. Hoci bangladéšska vláda nerobila nič proti fundamentalistickým vodcom, ktorí brali zákon do vlastných rúk, títo na ňu zaútočili, lebo neboli spokojní s neschopnosťou vlády Taslimu zatknúť. Napadli ministra Hanana Shaa počas jeho cesty autom v meste Shylet, ktoré je známe ako parenisko fundamentalistov a stredisko Shataba Sainik Panishadu (Rady islamských vojakov), organizácie, ktorá vyhlásila odmenu 50 000 takov za usmrtenie Taslimy.
Keďže moja osoba a Indická racionalistická asociácia sa aktívne podieľali na propagande v prospech Taslimy v indických masmédiách, dostávali sme nenávistné listy a telefonické vyhrážky. Dobrovoľníci z radov racionalistov museli strážiť naše kancelárske miestnosti v New Dillí počas mnohých dní.
Vyhrážky nás však nedonútili sedieť nečinne. Skoro sme roztočili druhé kolo listovej kampane a tento raz bol naším terčom priamo predseda vlády Khaled Zia. V našom časopise sme uverejnili modelový list a žiadali sme čitateľov, aby písali predsedovi vlády podobné listy a upozorňovali ho na povinnosť chrániť Taslimu, zrušiť súdne konanie proti nej a uväzniť fundamentalistických vodcov, ktorí navádzajú druhých ľudí na vraždenie.
Medzitým sa v celoštátnom meradle zlúčilo 13 islamských fundamentalistických strán a skupín do hnutia, ktoré si dalo za cieľ „bojovať proti nepriateľom islamu a za vyhlásenie zákona o rúhaní s rozsudkom smrti pre každého, kto kritizuje korán alebo islam“. Hlavný kňaz (khatib) mešity Baitul Mukarram, Moulana Obaidul Huq, bol zvolený za koordinátora tohto spojenectva.
Indická racionalistická asociácia, znepokojená vývojom situácie v Bangladéši, písala listy takmer do všetkých hlavných miest Európy žiadajúc pomoc pre Taslimu Nasrinovú.
Vnútorná situácia v Bangladéši sa zhoršovala a nič nesvedčilo, že by mohlo dôjsť k prelomu k lepšiemu. Švédska ministerka zahraničných vecí Mageretha Ugglasová na verejnom vystúpení otvorene kritizovala bangladéšske úrady za ich stanovisko v záležitosti Taslimy a varovala, že nepretržité prenasledovanie tejto spisovateľky „nemožno ďalej znášať bez prísnych protiopatrení“. Nórske ministerstvo zahraničia oficiálne ponúklo azyl:
„Taslima Nasrinová bude v Nórsku vítaná a povolí sa jej tu pobyt, kým sa jej odopierajú demokratické práva v jej vlastnej krajine.“
Klaus Kinkel, nemecký minister zahraničných vecí v Bonne, oznámil, že útočisko ponúka Taslime celá Európska únia. Dodal, že zahraniční ministri Európskej únie v Bruseli súhlasne vyzvali vládu v Dháke, aby urobila všetky opatrenia na ochranu života a bezpečnosti Taslimy a aby jej povolila opustiť krajinu, ak si to želá.
Ako však dostať Taslimu von z Bangladéša? V ústredni Indickej racionalistickej asociácie sme plánovali rozličné stratégie a konzultovali expertov o viacerých možnostiach. Udržiavali sme spojenie aj s Dhákou. Dobre sme vedeli, že naše telefónne hovory naši protivníci v Bangladéši odpočúvajú, a preto sme vždy používali nové „zamaskované“ výrazové prostriedky. Hoci sme mali k dispozícii faxové kontakty, mnohé naše odkazy sa jednoducho „stratili“. Bolo riskantné komunikovať s Dhákou. V poslednej fáze diskusií sme sa rozhodli pozvať Faizal Karim Kamala, Tasliminho brata, aby prišiel do Dillí na poslednú fázu operácie. Zakúpili sme mu letenku. Vtedy som začal rozhovory aj s niektorými indickými vyššími politickými činiteľmi, hľadajúc u nich pomoc pri zachraňovaní Taslimy.
Do Dillí prichádzali telefonáty z celého sveta, žiadajúce najnovšie správy o Taslime. Boli sme jediný nezávislý prameň a veľmi sme sa angažovali. Vytvorili sme si trvalý kontakt k novinám v Holandsku, Nórsku, Nemecku a iných európskych krajinách. Pri každej novej udalosti okolo Taslimy nás žurnalisti z Indie a z rôznych častí sveta žiadali, aby sme potvrdili fakty. Zahraničná redakcia listu De Volkskrant (Amsterdam), kultúrna redakcia Frankfurter Allgemeine Zeitung (Frankfurt), korešpondenti Times (Londýn), Times of India (New Dillí) a početné iné noviny udržiavali s nami ustavičný kontakt a mnohé z nich vyzdvihovali našu aktívnu úlohu. Boli sme v styku aj s Tasliminým mladým advokátom Sarah Hussainom v Dháke. Boli to dni plné činnosti a napätia! Medzitým naše telefónne účty dosahovali také sumy, že sme neboli v stave ich zaplatiť. Len vďaka podpore niektorých priateľov sme mohli pokračovať.
Pán Thorvald Steen, prezident Nórskej únie autorov, nám medzitým poslal list, adresovaný Taslime a pozývajúci ju na Stavangerské sympózium. Ako ho však doručiť Taslime? Moja osobná cesta do Bangladéša bola vylúčená z bezpečnostných dôvodov. Z Dháky prichádzali správy, že moslimskí fanatici ma asi zlynčujú, ak sa im dostanem do rúk. Na porade dôverných priateľov v Dillí navrhol Christopher Thomas, korešpondent Times (Londýn) v New Dillí, že by mohol robiť „poštára“ a zaniesť list Taslime. Tretieho júla letel do Bangladéša s mojím listom a inými informáciami, vrátane dokumentov, poslaných Nórskou úniou autorov. Taslima sa ešte stále skrývala.
Štvrtého júla som mal možnosť hovoriť telefonicky s Taslimou pár minút pred tým, než sa prihlásila na súde. To bolo súčasťou plánu, na ktorom sme sa dohodli s bangladéšskou vládou na radu a nátlak zo západu. Bolo jej povolené zložiť kauciu, takže nebola zatknutá a za niekoľko dní letela do Štokholmu, do slobody. Po prílete do Štokholmu ma telefonicky zavolala a poďakovala sa mi za pomoc. Jej vďaka patrí celému humanistickému svetu, ktorý ju tak silno podporoval a podporuje.
Autor: Sanal Edamaruku.
Adresa autora: Sanal Edamaruku, c/o Indian Rationalist Association, Pocket 5, Mayur Vihar 1, New Dillí, 110091, India.
Preložil Dr. Jaroslav Klanecký.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 07 v piatok 7. mája 1999.
