Tak povedal Nietzsche: „Boh je mŕtvy!“

Pred sto rokmi, 25. augusta 1900, umrel Friedrich Nietzsche. Možno tohto filozofa považovať za re­pre­zen­tan­ta hu­ma­nis­tic­ké­ho ateizmu?

Napísal: „Túto večnú obžalobu kresťanstva chcem písať na všetky múry, kde len nejaké múry sú – a mám pís­me­ná, ktoré aj slepí prečítajú! …Volám kresťanstvo jednou veľkou kliatbou, jednou veľkou vnútornou skazou, jed­ným veľkým pudom pomsty, ktorému nijaký pro­strie­dok nie je dosť jedovatý, pokútny, podzemný a ma­li­cher­ný – volám ho jedným nesmrteľným fľakom hanby ľud­stva…“

Tieto vety plné silných slov nachádzame v spise Antikrist – Kliatba na kresťanstvo, dokončenom koncom roku 1888 a publikovanom roku 1895. Filozof Friedrich Nietzsche v ňom artikuluje svoje fundamentálne odmietanie kres­ťan­stva. Ale ako sa dopracoval k tomuto názoru a ako ho odôvodňuje? A motivoval ho humanistický ateizmus?

Život a dielo

Nietzsche sa narodil v roku 1844 ako syn evanjelického pastora; socializovalo ho teda evanjelické prostredie a už ako dieťa hlboko preciťoval bibliu. Veľmi skoro si uve­do­mil svoju odlišnosť a samotárstvo a už ako mladík sa in­ten­zív­ne zaujímal o otázky umenia, filológie a filozofie. Zdá sa, že už v škole sa u neho objavili prvé príznaky po­chyb­nos­tí o kresťanskom náboženstve. Na podklade toho, čo sa učil o logike, musel predsa veľmi skoro prísť na roz­po­ry v tom, čo učí biblia o viere. Napriek tomu nedošlo k rozchodu s kresťanstvom hneď a náhlym zlomom, ale až hodne neskoršie a po zdĺhavom osobnom učebnom pro­ce­se.

V roku 1864 začal Nietzsche študovať teológiu a klasickú filológiu na univerzite v Bonne a pokračoval v tom v roku 1865 v Lipsku. Už existujúce pochybnosti o kresťanstve začali narastať pri sústredenom štúdiu obsahu a zdrojov tohto učenia v Novom zákone. Ešte pred oficiálnym ukon­če­ním univerzitného vzdelania bol 24-ročný Nietzsche v roku 1869 povolaný ako mimoriadny profesor klasickej filológie na univerzitu do Baselu. Tu popri prednáškach napísal v rokoch 1869 – 71 svoje prvé filozofické dielo Zrod tragédie, v ktorom rozvinul dvojicu pojmov apo­lón­sky a dionýzovský ako centrálne kategórie pre svoju bu­dú­cu filozofiu. Myslel tým životné formy, pričom pre prvé bola typická harmónia a krása, pre druhé extáza a opo­je­nie.

Medzi rokmi 1873 a 1876 vznikli štyri Nečasové po­rov­na­nia, obsahujúce Nietzscheho stanoviská k témam „David Strauss, veriaci a spisovateľ“, „O úžitku a škodlivosti dejín pre život“, „Schopenhauer ako vychovávateľ“ a „Richard Wagner v Bayreuthe“. Najmä dve posledne menované osobnosti veľmi vplývali na Nietzscheho vývoj. S kom­po­nis­tom ho viazalo dlhoročné priateľstvo, ktoré sa však v roku 1878 rozbilo na osobnej rivalite a na Wagnerovom príklone ku kresťanstvu. V roku 1879 sa veľmi zhoršila choroba, ktorá Nietzscheho trápila už dlhé roky, takže musel prestať učiť na univerzite. Neutešený zdravotný stav vysvetľuje do určitej miery samoľúbe presvedčenie o vlastnom poslaní u bezhranične sa preceňujúceho Nietzscheho, ako sa to prejavuje v jeho nasledujúcich spisoch.

„Boh je mŕtvy!“

V roku 1880 vychádza Ľudské, príliš ľudské; kniha pre slobodných duchov, zbierka aforizmov a krátkych esejí; a medzi rokmi 1880 a 1881 Ranná zora ako publicistické vypovedanie vojny panujúcej morálke. To už Nietzsche pracoval na spise Radostná veda, v ktorej sa po prvý raz vyskytuje známa veta : „Boh je mŕtvy!“. Kto však chce Nietzscheho v tejto súvislosti plne pochopiť, mal by čítať aj ďalej, lebo tam stojí: „Boh ostáva mŕtvy: a to my sme ho zabili! A čím sa utešujeme, my vrahovia nad všetkých vrahov? To najsvätejšie, čo svet dosiaľ mal, vykrvácalo pod našimi nožmi – kto z nás zmyje túto krv?“ Aspoň v tejto pasáži vychádza teda Nietzsche z predpokladu existencie boha ako ctihodnej bytosti a konštatuje len jej smrť. O ne­ja­kom popieraní jeho existencie nemôže byť reč, ani o je­ho filozofickom zabití.

Medzi rokmi 1883 a 1884 vzniklo Nietzscheho naj­zná­mej­šie dielo Also sprach Zarathustra (Tak vravel Zarathustra – pracovný preklad v Zošitoch humanistov č. 15, 16, 18 a 20; knižné vydanie IRIS Bratislava 2002). Autor sa čiastočne vracia k minulým témam a názorom, čiastočne rozvíja pre svoju filozofiu nové centrálne pojmy a stanoviská. Sem patrí predovšetkým myšlienka večného návratu a ideál nadčloveka, ktorého cnosťou má byť boj a nie refle­xia. Za vlastný cieľ života považuje moc, ktorej vlastným princípom konania je vôľa. Nietzsche teda takisto ako Schopenhauer pripisuje ústrednú rolu nie rozumu, ale vôli; to sa však nedeje v negatívnom zmysle, ako to učil jeho dočasný filozofický predobraz, ale v zmysle pozitívnom, a ten sa ešte stupňuje do „vôle mať moc“. Človek získava a má túto vôľu nie na podklade biologického výberu – to by bolo rasistické uvažovanie, ale na podklade vlastného rozhodnutia. A tak treba vysvetľovať aj konštatovanie „Boh je mŕtvy“: Ak v mi­nu­los­ti platilo „Musíš!“, dnes je možné aj „Ja chcem!“.

Z tohto stanoviska vyplýva aj Nietzscheho odmietanie hodnotení, ktoré sú podľa neho kresťanské, napríklad súcit. Už v Antikristovi je výpoveď, že súcit množil na svete utrpenie, pretože v jeho dôsledku musia trpieť nielen postihnutí, ale aj iní. Preto považoval Nietzsche súcit za nepriateľský životu a nihilistický; vraj ruší sily, ktoré schvaľujú svet, vôľu mať moc a vzostup k nad­člo­ve­ku. A heslami rovnosti, spravodlivosti a súcitu si vraj biedni, nepodarení a slabí chcú presadiť svoje vlastné nároky na moc proti silným a život schvaľujúcim po­va­hám. Na tomto podklade sa dajú vysvetliť aj mnohé Nietzscheho politické názory, napríklad jeho odmietanie demokracie, liberalizmu a socializmu, ale aj schvaľovanie vlády elity, novej aristokracie nadľudí.

Duchovné zrútenie sa

V rokoch 1884 – 85 vzniká Mimo dobra a zla a v roku 1887 Rodopis morálky – dva ďalšie príspevky do demontáže panujúcej morálky, ktorá sa vraj čo do vzniku odvodzuje zo záujmov a pocitov slabých. V roku 1888 dokončuje filozof rozličné posledné spisy, ktoré komentujú a roz­vá­dza­jú predošlé námety a názory: Prípad Wagner, Súmrak modiel, Antikrist, Ecce homo a Nietzsche proti Wagnerovi.

V roku 1889 utrpel Nietzsche v Turíne nervové zrútenie a žil potom až do roku 1900 pomätený pri svojej sestre Elisabeth Försterovej, vydatej za chýrneho anti­se­mit­ské­ho a po­pu­lis­tic­ké­ho agi­tá­to­ra, ktorá sa okam­ži­te pusti­la do falšovania viacerých Nietzscheho spisov v ideo­lo­gic­kom duchu svojho manžela. Na tom základe sa neskôr aj národní socialisti odvolávali na Nietzscheho ako jedného zo svojich predchodcov, čo sa samozrejme paušálne nedá povedať. No v ohľade odmietania hodnôt demokracie a zvýrazňovania významu vôle nadčloveka mať moc iste existujú styčné body.

Na rozdiel od väčšiny filozofov nielen svojej doby ne­za­ne­chal Nietzsche nijaký systematický súhrn svojej filozofie. Jeho dielo je silne subjektívne a plné apodiktických (ná­miet­ky nepripúšťajúcich) výrokov; chýba mu obsahová jednoznačnosť, systematika a nespornosť. To platí aj pre citát „Boh je mŕtvy!“, ktorý sa neraz interpretoval celkom inakšie ako v bežnom zmysle; boli dokonca aj pokusy nájsť v ňom kresťanský zmysel! Odvždy však napriek po­čet­ným obsahovým nedostatkom rečnícky švung Nietzscheho pera a provokačné zaostrovanie jeho sta­no­vísk fascinovali čitateľov – v po­zi­tív­nom či ne­ga­tív­nom zmysle. K tomu pristupovali mnohé priam prorocky zne­jú­ce výpovede, napríklad o dvojzmyselnosti osvietenstva, o základoch morálky, o diagnóze nihilizmu, o postupnom víťazstve masovej kultúry, o zmyslovej kríze v moderne, a i. Toto všetko vysvetľuje, prečo aj celkom rozdielne spo­lo­čen­ské, filozofické a politické prúdy mohli sa pokúsiť ob­ja­viť a za svojho vydávať – Nietzscheho.

Odmietanie kresťanstva

Ako odôvodňuje Nietzsche svoje fundamentálne od­mie­ta­nie kresťanstva? Názorne sa dá na túto otázku odpovedať na podklade diela Antikrist. V pozadí filozofovej ar­gu­men­tá­cie vidieť už predtým spomenutú „vôľu mať moc“. Do­slov­ne sa tam hovorí:

„Čo je dobré? – Všetko, čo v človeku zvyšuje pocit moci, vôľu mať moc a samotnú moc. Čo je zlé? – Všetko, čo zo slabosti pochádza… Slabí a nepodarení nech zahynú: to je prvá veta našej lásky k ľuďom. A k tomu im treba ešte aj dopomôcť. Čo je hanebnejšie ako nejaká neresť? – Sú­cit s činmi nepodarených a slabých – kresťanstvo…“

Námietky sa teda zakladajú na názore, že kresťanstvo oslabuje alebo ničí prirodzenú chuť do života.

Podľa Nietzscheho kresťanstvo podrýva existenciu hodnotnejšieho, životaschopnejšieho a na budúcnosť zameraného typu ľudí. Miesto toho sa „chce, pestuje a dosahuje opačný typ ľudí: domáce zviera, stádové zviera, choré zviera-človek – kresťan…“ Ako sa tu ukazuje, filozof rád pracuje v texte s dualizmami, t. j. stavia proti sebe odmietané kresťanské a schvaľované vlastné pojmy. Medzi posledné patria život, moc, odvaha, nadčlovek, vôľa. Medzi tie prvé patria nepodarky, súcit, moderna, slabosť, tolerancia. Kresťanstvo „viedlo smrteľnú vojnu proti vyššiemu typu človeka… Postavilo sa na stranu slabých, nízkych, nepodarených; svoj ideál postavilo na odpore proti záchovným inštinktom silného života; skazilo rozum aj duchovne najsilnejších pováh tým, že ich učilo chápať vyššie hodnoty ducha ako hriešne a klamné, ako pokušenia“. Tým spôsobom sa inštinkty pre „zachovanie a zlepšenie života“ zničili.

V rámci tohto fundamentálneho odmietania kresťanstva a jeho zástancov vyslovuje Nietzsche paušálne hod­no­te­nia, pri ktorých nezáleží na pravdivosti obsahu výpovede, ale len na straníckej príslušnosti dotyčného protagonistu: „Čo považuje teológ za pravdivé, musí byť omyl: to sa dá brať skoro za kritérium pravdivosti.“ Alebo iný po­dob­ný prípad: „Viera obšťastňuje: teda klame.“ Preto sa vyskytujú v jeho knihách, ale aj v iných publikáciách, ne­di­fe­ren­co­va­né zo­vše­o­bec­ňu­jú­ce kon­šta­to­va­nia. Vý­nim­kou sú ob­sa­ho­vo výstižné, ale bližšie nepodložené vý­po­ve­de o sku­toč­nos­tiach, napríklad:

„Kňazi dokázali vytvoriť to obdivuhodné dielo klamstva, ktorého presvedčivými dokumentmi sú značné časti biblie.“

To isté platí pre opisované mechanizmy a vzťahy, napríklad:

„Hlavná zásada je: ‚boh odpúšťa tomu, kto oľutuje‘ – po nemecky: tomu, kto sa podrobí kňazovi.“

Obsahové rozbory a odôvodňovania sa nájdu iba v ná­zna­koch; príkladom nech je Nietzscheho cha­rak­te­ris­ti­ka „sveta púhej fikcie“. Ani morálka ani náboženstvo sa v kresťanstve nedotýkajú nijakého bodu skutočnosti. Všade sú:

• imaginárne príčiny („boh“, „duša“, „ja“, „duch“, „slobodná vôľa“ – alebo aj neslobodná);
• imaginárne účinky („hriech“, „vykúpenie“, „milosť“, „trest“, „odpustenie hriechov“);
• styky medzi imaginárnymi bytosťami („boh“, „duchovia“, „duše“);
• imaginárne prírodné vedy (antropocentrizmus; úplné chýbanie pojmu prirodzených príčin);
• imaginárna psychológia (samé nedorozumenia, interpretácie príjemných alebo nepríjemných pocitov, napríklad v súvislosti so stavmi nervus sympaticus, pomocou znakovej reči sa vyvoláva náboženská idiosynkrázia – „ľútosť“, „hryzenie svedomia“, „pokúšanie čertom, diablom“, „blízkosť boha“);
• a imaginárna teleológia (náuka o účinnosti javov – „kráľovstvo božie“, „posledný súd“, „večný život“).

V centre našej kritiky však stoja celkom iné Nietzscheho výpovede, a to tie, ktoré sú zamerané na humanistické požiadavky a ideály, napríklad jeho kritika zásady rov­nos­ti, keď hovorí:

„Aristokratizmus zmýšľania najhlbšie podkopalo klam­stvo o rovnosti duší; a ak vyvoláva viera na ‚právo väč­ši­ny‘ revolúcie, a ak ich bude vyvolávať – je to kres­ťan­stvo, nech sa o tom nepochybuje! Sú to kresťanské zá­sa­dy, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! Kresťanstvo je povstanie všetkého, čo sa plazí po zemi, proti tomu, čo má výšku: evanjelium ‚nízkych‘ po­ni­žu­je.“

Ešte zreteľnejšie je nasmerovaná spoločenská kritika v týchto slovách proti „socialistickej spodine“:

„Neprávo nespočíva nikdy na nerovnakých právach; spočíva v nároku na ‚rovnaké‘ práva. …Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty. Anarchista a Kristus majú ten istý pôvod.“

Nietzsche – predok humanistov?

Možno prijať Nietzscheho s takými názormi do „galérie predkov“ humanistického ateizmu? Vehemencia jeho slovných útokov bola pre mnohých pro­tiv­ní­kov ná­bo­žen­stva a kres­ťan­stva dostatočným dôvodom na takéto za­ra­de­nie. Jeden citát z Antikrista stačí na pochopenie tohto stanoviska:

„Odsudzujem kresťanstvo a vznášam proti kresťanskej cirkvi tú najstrašnejšiu obžalobu, akú kedy nejaký ža­lob­ca vyslovil. Je mi najväčšou zo všetkých mysliteľných korupcií a mala vôľu aj na poslednú zo všetkých mož­ných korupcií. Kresťanská cirkev sa svojou skazenosťou dotkla všetkého a nevynechala nič; z každej hodnoty urobila bezcennosť, z každej pravdy lož, z každej pocti­vos­ti duševnú podlosť.“

Štylistická brilantnosť a verbálna vehemencia tohto zná­me­ho filozofa môžu vysvetliť uvedené zaraďovanie – ak je tu však v pozadí odmietanie kresťanstva na základe ta­kých filozofických tvrdení, ktoré nám nie sú vlastné, ba ktoré odmietame, treba mu výslovne protirečiť.

V prvom rade tu ide o humanistický charakter, ktorý nebol vlastný Nietzscheho predstavám, ako to zreteľne vyplýva z jeho mnohých a opakovaných výpovedí. Otvo­re­ne odmietal skoro všetky cnosti a hodnoty, ktoré platia za vlastné humanizmu. Sem patrí v prvom rade jeho zatracovanie etického princípu rovnosti, a to nielen pre sociálnu, ale aj pre právnu oblasť, čo sa dá vyčítať z obidvoch citovaných viet z Antikrista. Preto veľmi neprekvapuje ani Nietzscheho schvaľovanie otroctva, vyslovené v jednom menej známom texte už roku 1872, „Grécky štát“, v knihe Päť predslovov k piatim ne­na­pí­sa­ným knihám. Toto schvaľovanie sa netýka len obdobia gréckej antiky, ale platí aj pre Nietzscheho súčasnosť a vrcholí dokonca vetou, že „na nedostatok otroctva zahynieme“.

Svoje predstavy silného a slabého života založil Nietzsche na rozdieloch medzi postavami „pánov“ a „sluhov“, pri­čom prví mohli konať a vládnuť podľa svojej ľubovôle. V diele Genealógia morálky píše:

„Používam na to výraz ‚štát‘: rozumie sa samo sebou, čo mám na mysli – nejakú svorku plavovlasých šeliem, dobyvačnú a panskú rasu, ktorá, sama vojensky or­ga­ni­zo­va­ná a majúca schopnosť organizovať iných, bez roz­mýš­ľa­nia položí svoju labu na možno oveľa početnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá sa však ešte nestačila or­ga­ni­zo­vať. …Ak niekto vie rozkazovať, ak je od pri­ro­dze­nos­ti ‚pán‘, ak je násilnícky výrazom a činmi – čo sa ten stará o nejaké zmluvy!“

So zatracovaním rovnosti išlo ruka v ruke odmietanie politickej demokracie; v knihe Ľudské, príliš ľudské o nej hovorí, že je „historickou formou rozpadu štátu“.

Skoro všetko, čo Nietzsche tupil ako „dekadenciu“, „ni­hi­liz­mus“ a „povstanie otrokov“, bolo súčasťou eman­ci­pač­né­ho procesu moderny a teda aj osvie­ten­ské­ho hu­ma­niz­mu. Práve tento nevyhovoval jeho chuti. A ani jeho kri­ti­ku kresťanstva nemožno nazvať ateistickou. Vo svojom Antikristovi a iných nábožensko-filozofických knihách neformuloval Nietzsche kritiku náboženstva, ale kritiku morálky. V strede jeho úvah nebolo náboženstvo ako so­ciál­ny problém – preto ani nevytvoril nijakú teóriu jeho spoločenskej a individuálnej funkcie, ako napríklad Lud­wig Feuerbach. Jeho kritické komentáre sa zameriavajú na morálku kresťanstva, ktorú odsudzuje dokonca v „de­ka­den­tných“ prejavoch konania a hodnotenia typu ideál rovnosti alebo cnosť súcitu. Keby táto morálka nie­kto­ré­mu náboženstvu chýbala, dá sa povedať, Nietzsche by ho bez všetkého prijal. Aj preto nemožno tohto filozofa označiť za humanistického ateistu.

---

Autor: Armin Pfahl-Traughber.

Prameň: Armin Pfahl-Traughber: Also sprach Nietzsche: „Gott ist tot!“ (Tak vravel Nietzsche: Boh je mŕtvy), Diesseits č. 51, s. 25 – 27, 2000.

Preložil Rastislav Škoda.