Hoci sme na Slovensku nemali v uplynulom storočí (tým menej predtým) vynikajúcich sekulárnych humanistov (ateistov…), ktorí by sa boli svojimi spismi, prípadne spoločenskou činnosťou (spolky a publikácie) zapísali do pamäti národa: osmózou myšlienok osvietenstva, a teda aj tohto sekulárneho humanizmu prebehla aj u nás sekularizácia a stali sme sa modernou spoločnosťou so všetkými dobrými aj zlými atribútmi. Neurobilo nás ateistami 40 rokov totality, ani nemalo väčší význam ako napríklad obdobie prvej republiky; bolo by to zaujímavé čítanie, lenže to nesmú byť invektívy preláta Trstenského a podobne. Presiaklo to k nám zo západu aj východu.
Čo hovoria presné súčty nepresných údajov, v ktorom chlieviku robí krížik koľko percent obyvateľstva pri súpisoch a prieskumoch svetonázorov a náboženstiev? Zhruba tretina si myslí, že myslí a cíti kresťansky, tretina to robí humanisticky a tretina v tomto ohľade nemyslí. Kto pozoruje dianie vo svete, nevidí veľké rozdiely v čoraz viac masmédiami zglajchšaltovanom svete, a ak aj sa niekde nejaké zdali existovať, padajú cez noc: ešte včera vraj ultrakatolícke Španielsko, milovaná dcéra Cirkvi, sa stalo prvým štátom s úplnou legalizáciou homosexuálnych manželstiev; v neporovnateľne oddávna pokrokovejšom Anglicku začne taký zákon platiť až od decembra 2005.
A tak sme svedkami urputných pokusov o reevanjelizáciu Slovenska, kvôli ktorej prišiel zosnulý pápež Ján Pavol II. trikrát na Slovensko. Dosiaľ sa v mysliach ľudí žiadnej vrstvy obyvateľstva napriek podpore všetkých vlád tieto návštevy nestretli s očakávaným, ba ani len viditeľným úspechom. Nepresviedča o ňom ani tých 800 nových kostolov, ani obnovené kláštory vrátane Rádu nemeckých rytierov, ani desiatky cirkevných škôl, ani stovky najrozličnejších cirkevných a (pseudo)kultúrnych podujatí, ani tváre, kostoly a kríže na našich bankovkách a minciach (o tých sa rozhodlo ešte za odchádzajúceho tzv. komunizmu). Tých pár polievkových kuchýň, ubytovní pre bezdomovcov, rozdeľovní starého šatstva a nábytku nezmení radikálnu požiadavku: kde je vo výstavbe projekt takej spoločnosti, v ktorej to nebude potrebné?
Okrem okrajových javov nevidno v súčasnej spoločnosti prítomnosť činorodého ducha evanjelií; tomuto konštatovaniu aj kňazi dajú za pravdu. Časť dospelých konvertovala od štátneho socializmu ku kresťanstvu z čisto ekonomických dôvodov – v lepšej spoločnosti sa to nosí, tam stretnete duchovných a cirkvi sú potentní investori. Je dobre nechať sa vidieť v kostole či na autogramiáde kardinála Korca, alebo čo len básnika Kvetoslava Weigla, alebo pri prednese nečasových básní Mikulášom Hubom (napríklad na oslavách SNP v Banskej Bystrici v lete 2005). No deti a vôbec mládež chodia do kostola, kým musia a prestanú, keď už nemusia. Pre moderných ľudí nemôžu platiť predpisy pre orientálnu roľnícku a pastiersku spoločnosť spred 2 – 3 000 rokov!
Od vlaňajška platí na Slovensku Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní, a na školách sa zaviedli povinne voliteľné predmety náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou. Humanisti s týmto právnym stavom zásadne nesúhlasia, ale kým platí, hlásia sa o jeho…
„…prínos aj pre neveriacich, pretože znamená úctu, toleranciu a rešpekt jedných voči druhým.“ (Slovami kardinála Sokola, Katolícke noviny č. 29/2004.)
Žiadajú, aby sa tieto „úcta, tolerancia a rešpekt“ konkretizovali v etickej výchove, ktorá bude skutočnou alternatívou k náboženskej výchove: v humanistickej etickej výchove.
Pýtame sa, či z úcty a rešpektu k nábožensky neveriacim ľuďom zveruje MŠ SR v školách vyučovanie tzv. alternatívnej etickej výchovy v masovom meradle kňazom a katechétom? Aj za najtvrdšieho útlaku cirkví vyučovali náboženstvo v socialistických školách kňazi. Čo by bola povedala cirkev na to, keby v tých časoch boli výučbu náboženstva zverili napríklad ateistickým učiteľom občianskej výchovy, ktorí by na výučbu náboženstva získali kvalifikáciu na katedrách vedeckého ateizmu? Už z takto položenej otázky priam vyžaruje jej nezmyselnosť. Ako to, že nikomu neprekáža, keď dnes učia tzv. alternatívnu etickú výchovu katechéti alebo kňazi? Preto sa nemôžeme nepýtať: Ako to, že napríklad katolíckym biskupom a správcom farností neprekáža, keď katechéti s kánonickou misiou popri náboženskej etike, ktorá tvorí jadro vyučovania náboženstva, vyučujú aj alternatívnu etickú výchovu? Ako to, že zriaďovateľom cirkevných vysokých škôl neprekáža, keď sa na nich vyučuje pedagogický odbor etika? Neprekáža im to preto, lebo to nie je skutočne alternatívna etika, humanistická etika. Ak by to bola skutočne alternatívna etika, nemohli by ju vyučovať a nemohli by na tento predmet pripravovať učiteľov! V ich podaní je to tá istá kresťanská etika, ktorú vyučujú na hodinách náboženskej výchovy, ktorá nie je nijakou alternatívnou etikou. Je to etika, ktorá sa tak iba tvári. A podľa toho sa tvária aj všetci tí, ktorí tým sledujú jasný cieľ: monopol na mravnú výchovu pre čo najväčšiu časť detí a mladých ľudí. Tvária sa ako demokrati, ale z ich výrokov priam trčí morálne zlyhanie (Beňo).
Zatiaľ niet ničoho, čo by bolo vo výchove školskej mládeže špecificky humanistické a vlastne sa o tom ani nehovorí, ani nepíše, okrem pár všeobecných novinových článkov napríklad od Soni Rebrovej v denníku SME a našich pár článkov a jednej prílohy k Zošitom humanistov (Matej Beňo, Alternatíva bez alternatívy v Zošitoch humanistov č. 45, september 2004, prípadne Nealternatívna alternatíva v poslednom čísle Učiteľských novín pred ich zaniknutím, č. 32 z 23. 9. 2004). Pre Spoločnosť Prometheus sme najnovšie vydali preklad holandskej metodickej príručky pre humanistickú etickú výchovu Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché (autorky Tryntsje de Groot a Emma Klarenbeek, 88 strán A5, ilustrácie), a dosiaľ sme expedovali čiastočne po 50 Sk za výtlačok, čiastočne ako dary, 300 výtlačkov. Ohlas na túto v podstate písomnú a zásielkovú akciu je slabý, podobne, ako bola na dve akcie rozosielania brožúry Učiteľom humanistom (Matej Beňo) Spoločnosťou Prometheus. Pravdepodobne je to preto, lebo nemáme ľudí na vytváranie osobných kontaktov a záujemcov o bezplatnú konkrétnu organizačnú spoluprácu. Na ich zvolanie na pracovnú poradu nemáme finančné prostriedky.
V Nemecku výučba hodnôt na školách?
Predovšetkým treba vniesť jasno do veci výučby etiky a náboženstva na našich školách. Treba uznať, a to deklaratívne, že sú to dva predmety, ktoré sa síce môžu čiastočne prekrývať, ale súčasný stav spoločnosti vyžaduje ich efektívnu separáciu, a to ako v oblasti ich obsahu, tak aj v oblasti personálnej. Čo iné znamená pokyn MŠ SR z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou?
Súčasný stav chápania problému výučby hodnôt na Slovensku charakterizuje správa v Katolíckych novinách č. 21/2005 z 21. mája 2005, ku ktorej robíme pripomienky kurzívou v zátvorkách. Predbežne používame výraz výučba hodnôt, s upozornením, že v spomenutom článku Alternatíva bez alternatívy bolo poukázané na neprimeranosť názvu predmetu „etická výchova“. Čítajme:
„V Nemecku výučba hodnôt na školách? (Čudný titulok – pochybuje niekto o tom, že výučba hodnôt/etiky patrí na školy?) Nemecká biskupská konferencia kritizovala plán štátnej výučby hodnôt na berlínskych školách, ktorá má byť povinná pre všetkých žiakov.“ „Tým sa vlastne vytlačí náboženstvo zo škôl,“ píše sa vo vyhlásení nemeckých biskupov, ktoré uverejnili 4. mája 2005 v Berlíne. (Nemeckí ani slovenskí biskupi by nemali naznačovať, že jedine náboženstvo je nositeľom hodnôt, a že žiakom ich môže sprostredkovať jedine výučba náboženstva.) „Hlavné mesto sa tak vydáva na mylnú cestu. Platí to najmä vzhľadom na spolunažívanie ľudí s rozdielnym náboženským a svetonázorovým presvedčením. Vyučovanie náboženstva je predmet uznávaný v celom Nemecku, ktorý si cenia rodičia i žiaci. (Nie je to celkom tak. V Berlíne navštevuje 30 000 žiakov a študentov vyučovací predmet Lebenskunde, teda humanistickú etickú výchovu, čo je trikrát viac ako žiakov zapísaných na náboženstvo – Spravodaj Spoločnosti Prometheus, ročník 15, č. 1/2005, s. 9.) Náboženstvo bez religiozity je nerealizovateľné. (Súhlasíme. Ale aj svetonázorové presvedčenie svetského humanizmu je nerealizovateľné bez naturalizmu – tento výraz volíme ako pendant k religiozite.) Kresťanské posolstvo môžu presvedčivo vyučovať iba tí, ktorí majú podiel na jadre tohto posolstva. (To je štylizácia, nad ktorou sa dá krútiť hlavou.) Jedine z pozície viery možno zrozumiteľne podávať príbehy z Biblie a základné výpovede kresťanskej viery, ako aj jej sociálny a kultúrny rozmer. (Protestujeme. Štúdiu Biblie a jej vysvetľovaniu sa venujú aj neveriaci – a ako!) Preto je pedagogicky zmysluplné a potrebné, aby výučbu náboženstva poskytovali fundovaní učitelia, a tak mohla byť na školách výučba katolíckeho, evanjelického, židovského, a ak budú splnené právne predpoklady, aj islamského náboženstva… (Kto by nesúhlasil? Najmä, ak sa pridá: Aj výučba humanizmu, povedzme svetského. Ale prečo hovoriť o výučbe náboženstiev, keď diskutujeme o výučbe hodnôt?) Ciele a obsahy plánovanej, údajne (prečo pochybujete o čestnosti berlínskeho senátora pre školstvo?) neutrálnej výučby hodnôt sú naproti tomu vágne. (Odkiaľ viete, že sú vágne? Čítali ste ich? Ešte sa na nich len pracuje, do platnosti vstúpia v školskom roku 2006 na základných školách od 7. triedy. Sú, napríklad, vágne ciele a obsahy v knihe Etika pre dospelých zajtrajška od Fernanda Savatera, ktorej prvé kapitoly boli uverejnené v Zošitoch humanistov (č. 49 a 50/2005)? Alebo sú vágne v holandskej metodickej príručke pre etickú výchovu Zvládnuť umenie žiť a stať sa občanom sveta nie je jednoduché [ISBN: 80-969280-3-1]?) Treba sa obávať, že v tomto novom povinnom predmete sa bude nezáväzne informovať o kresťanstve, židovstve, islame, budhizme a iných náboženstvách; a celkom všeobecne aj o hodnotách. (Preboha, vy sa opovažujete žiadať, aby sa na školách záväzne informovalo o jednotlivých náboženstvách, prípadne o jednom z nich? Ak to bude na Slovensku len katolícke/evanjelické, aký bude rozdiel voči Saudskej Arábii a Iránu, kde je to len šiítské/sunitské? Aký to význam dávate výrazu záväzne? Poznáte prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky o neutralite?) To odporuje vážnosti, s akou treba pristupovať k náboženskej a etickej výchove na školách.“ (Tu sa vykľulo šidlo z vreca: etická výchova sa vyhlasuje za náboženskú a podľa toho, čo sa hovorilo vpredu, je jej podriadená a nijako nemá byť alternatívna.)
Fernando Savater: Ética para Amador.
Informácie o aktuálnych udalostiach v Berlíne
V Brandenbursku a Berlíne prebieha od roku 1994 intenzívny boj o predmet LER, v preklade niečo ako Občianska výchova – etika – náuka o náboženstvách. Na základe týchto debát sa vládnuce strany sociálnych demokratov (SPD – a Schröder) a demokratického socializmu (PDS – Gysi) – a zelení ich v tomto prípade podporujú – rozhodli zaviesť na verejných školách integračný povinný predmet o základných hodnotách ústavy štátu a dôležitých životných problémoch dorastajúcej mládeže, ktorý má poskytnúť základné vedomosti o rozličných kultúrach, náboženstvách a svetonázoroch. Názov tohto predmetu ostáva otvorený. Nemecký zväz humanistov vždy trval na odluke cirkví od štátu na pôde škôl a v tomto zmysle zavedenie nového predmetu (začínajúc školským rokom 2006 od 7. triedy) podporuje. Ide predsa o schopnosť k interkultúrnemu dialógu v meste, kde je 360 náboženských a svetonázorových spoločností! Odmieta sa zavedenie voliteľného predmetu, v ktorom by sa žiaci vyučovali oddelene podľa jednotlivých náboženstiev a len príležitostne by mali „fázy stretnutia“, ako aj povýšenie výučby náboženstva na povinný predmet, čo by ho urobilo záležitosťou štátu. V Berlíne je výučba náboženstva a svetonázorov už 50 rokov záležitosťou náboženských/svetonázorových spoločenstiev, hoci ju na 90 % financuje štát. Tak to má ostať. A keďže sa v 1. – 6. triede základných škôl nič nezmení, je tvrdenie cirkví, že výučba náboženstva sa má odstrániť/zrušiť, krivé obviňovanie.
Difamácie voči SPD a PDS prekračujú často hranice urážky na cti a menia sa na štvanie. Príčinu tohto nekresťanského konania treba vidieť aj nervozite cirkví, že by berlínsky model výučby hodnôt mohol byť príkladom pre iné nemecké krajiny a aj iné európske štáty. Berlínskym vládnym stranám a zeleným treba želať silu a úspech v ich prehlušovaní predvolebného pokriku cirkví, kresťanských strán a neoliberálov. Nie je vylúčené, že konštruktívne sily v cirkvách sa presadia a vrátia k slušnému súpereniu. Pokračovanie v difamácii nesvedčí „radostnej zvesti“ a nezrovnáva sa s prikázaním „Neprehovoríš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!“ (Gerd Eggers, Diesseits 2/2005, s. 1.)
Pred humanistami stoja neodkladné perspektívne úlohy:
- predovšetkým v spolupráci s MŠ SR zabezpečiť, aby sa vytvoril skutočne alternatívny obsah etickej výchovy a tomuto obsahu zodpovedajúce pedagogické dokumenty – učebnice a metodické príručky, prípadne pracovné zošity pre žiakov;
- zabezpečiť, aby MŠ SR podporovalo vydávanie prekladov humanistickej metodickej literatúry z európskych krajín, kde sa etická výchova vyučuje;
- dosiahnuť, aby MŠ SR vytvorilo kabinety humanistickej etickej výchovy na metodicko-pedagogických centrách, ktoré by úzko spolupracovali so Spoločnosťou Prometheus ako gestorom, ktorý reprezentuje občanov-humanistov. Metodici metodicko-pedagogických centier by v spolupráci so Spoločnosťou Prometheus, zahraničnými partnermi a vysokými školami vypracovali a realizovali systém prípravy a ďalšieho vzdelávania učiteľov humanistickej etickej výchovy v základných a stredných školách.
Perspektívy organizovaného humanizmu však siahajú ďalej. Humanistická etická výchova na základných a stredných školách nestačí, hoci je dobrým základným východiskom. Treba zabezpečiť, aby občania-humanisti mali k dispozícii potrebnú ponuku dostupných a štátom podporovaných služieb humanistického zamerania na celý životný cyklus – počnúc narodením cez dospievanie a produktívny život až po smrť a dôstojnú rozlúčku. Prečo by u nás nemali byť eticko-humanistické poradenské ponuky, ako existujú v Holandsku, Belgicku a Nemecku: v nemocniciach, pri katastrofách, vo väzniciach, možno aj v armáde? Vzhľadom na konfesionálne zloženie obyvateľstva je povolanie „humanistického poradcu“ odôvodnené. Je to kombinácia psychológie, sociálnej práce a etického poradenstva v konfliktových životných situáciách. Samozrejme si to vyžaduje odborné vzdelanie – v Holandsku sa deje na Humanistickej univerzite a v Nemecku sa taká fakulta pripravuje.
Cirkvi majú u nás teologické fakulty, existuje aj Teologická univerzita. Platí Zmluva medzi SR a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní na školách. To zabezpečuje cirkvi miliónové sumy na výuku náboženstva na školách všetkých stupňov. Majú byť konfesionálne neviazaní občania Slovenska so svojimi nárokmi na verejnými prostriedkami financovanú (svetsky) humanistickú etickú výchovu a poradenstvo odtisnutí do ústrania? Politici urobia dobre, ak budú brať ohľad na liberálnu a sekulárnu tradíciu nezanedbateľnej časti našej spoločnosti.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 50 vo štvrtok 7. júla 2005.