Možno to poznáte – celý deň fungujete, rozprávate sa s ľuďmi, niečo vybavujete, občas sa aj zasmejete.
Úprava: ChatGPT.
Nikto si nič nevšimne. Potom prídete domov, zatvoríte dvere a uvedomíte si, koľko síl vás stálo celý čas predstierať, že je všetko v poriadku.
U mňa to väčšinou nie je vidieť. Keď mi nie je dobre, nezačnem o tom hovoriť. Skôr hovorím menej. Odpovedám stručne, som podráždený, chcem mať pokoj. Na otázku, čo mi je, poviem „nič“, hoci mi v hlave víri toľko myšlienok, že by som ani nevedel, ktorou začať.
A niekedy sa to naozaj začne úplnou maličkosťou. Iným tónom hlasu. Správou, na ktorú dlho neprichádza odpoveď. Vetou, ktorú niekto vyslovil a o minútu si na ňu už ani nespomenul. A keď si uvedomím, čo zase robím, nahnevá ma už len to, že nad tým vôbec strácam čas.
Viem, že ľudia majú svoj život. Že nemusia byť stále pri telefóne. Že únava nie je odmietnutie a zlá nálada nemusí mať so mnou nič spoločné. Toto všetko viem. Lenže vedieť to a zachovať pokoj sú niekedy dve úplne odlišné veci. Skôr než si to stihnem v hlave usporiadať, mám stiahnutý žalúdok, zatnuté zuby a chuť poslať toho človeka preč. Pritom som ešte pred chvíľou chcel, aby prišiel bližšie.
Toto ma na tom trápi asi najviac. Ten rozpor. Chcem mať niekoho pri sebe, ale neznášam pocit, že ho potrebujem. Teším sa na správu a potom ju naschvál neotvorím, pretože sa už sám na seba hnevám, že som na ňu čakal. Napíšem „ako chceš“, hoci by som najradšej napísal „zostaň ešte“. A potom sledujem, ako druhý človek urobí presne to, čo som mu povedal, a musím sa zmieriť s tým, že mi nevidí do hlavy.
Nemám potrebu robiť zo seba dobrého človeka, ktorému len nikto nerozumie. Viem byť chladný. Niekedy poviem niečo nepríjemné úplne pokojne. Viem, kam udrieť, aby to zabolelo, a sú chvíle, keď ma láka urobiť to len preto, aby som v tom nebol sám. Nie som na to hrdý. Ani si nebudem vymýšľať výhovorky. Keď niekomu ublížim, stále som to urobil ja.
Ale predstava, že nemám emócie len preto, že ich neukazujem tak, ako ľudia očakávajú, je mylná. Dokážem sedieť vedľa niekoho s úplne pokojným výrazom a pritom byť vnútri na pokraji síl. Dokážem sa smiať a zároveň už pol hodiny premýšľať, či pre toho človeka ešte niečo znamenám. A keď sa ma opýta, či som v poriadku, pokojne mu poviem, že áno. Nechce sa mi priznávať, ako ľahko ma niečo vyvedie z rovnováhy. Občas ani neverím, že by som to dokázal povedať tak, aby to nevyznelo úplne inak, než to v skutočnosti cítim.
Hnev sa mi priznáva ľahšie. „Nerozčuľuj ma!“ zo mňa vyletí samo. Priznať, že ma mrzí, ako sa ku mne niekto zachoval, to už ide ťažšie. Vtedy musím odložiť všetko, za čo sa zvyčajne schovávam. Sarkazmus, nezáujem, ten pohľad, ktorým dávam každému najavo, aby to radšej nechal tak. A ešte musím zniesť aj to, že druhý človek možno len pokrčí plecami. Že mu ukážem niečo skutočné a on s tým neurobí vôbec nič.
Tak radšej vstanem a idem niečo robiť. Zabehať si, vyvenčiť psa, niečo robiť rukami – potrebujem zamestnať ruky, kým neurobím niečo, čo sa už nebude dať vziať späť. Niekedy nechám rozpísanú správu a vrátim sa k nej až o hodinu. Prečítam si ju a vymažem. Občas ma až zarazí, čo všetko som bol pripravený napísať človeku, o ktorého nechcem prísť.
A potom prídu chvíle, keď hnev pominie a zostane po ňom zvláštny prázdny pocit. Sedím, telefón mám vedľa seba a už sa mi nechce ani odpovedať. Ešte pred hodinou som potreboval všetko vyriešiť okamžite. Teraz nemám silu vysvetľovať ani jednu vetu. Potrebujem len chvíľu, keď odo mňa nikto nič nechce a ja nemusím kontrolovať každý výraz a každé slovo.
Nečakám, že to za mňa niekto vyrieši. Ani že bude znášať všetko len preto, že mám v hlave zmätok. To by nebolo fér. Keď potrebujem odísť a upokojiť sa, učím sa aspoň povedať, že sa vrátim. Keď niečo pokazím, musím sa k tomu postaviť, hoci by som najradšej predstieral, že sa nič nestalo. Darí sa mi to rôzne. Niekedy dobre, inokedy dosť zle.
A keď sa už rozhodnem niečo povedať, nebude to žiadny dokonale pripravený prejav. Skôr zo mňa vyjde:
„Vieš, toto ma naozaj mrzí. A najmä preto, že mi na tebe záleží viac, než mi je príjemné.“
Potom pravdepodobne stíchnem. Budem sa pozerať niekam nabok a budem mať chuť celú tú vetu vziať späť.
Ale zostanem tam. Už neutekám.
Autor: John is back.