Sústavne čítame a počúvame výroky kazateľov a iných kňazov a biskupov, spisovateľov, umelcov, politikov, ba aj príslušníkov iných odvetví spoločnosti vrátane vedcov, ktoré urážajú vyše milióna Slovákov a milióny príslušníkov iných národov len pre tú jednoduchú osobnú vlastnosť, že neveria v existenciu boha.
Robia to tým, že im odopierajú vlastnosti, ktoré majú, že im pripisujú vlastnosti, ktoré nemajú a že volajú do boja proti nim. Nekonečné sú ničím nepodložené litánie útokov na humanizmus a výčitiek politickým systémom, ktoré ateizmus pripúšťali alebo podporovali.
Kto sa u nás podrobnejšie zaoberá kritikou ateizmu, charakterizuje ho často ako druh „náboženstva“. Je pravda, že na svete existuje veľa organizácií ateistov, sekulárnych humanistov, agnostikov atď., z ktorých sa niektoré aj samy označujú za náboženstvo, a to napríklad aj z praktických dôvodov, ak im to (najmä v USA a Nemecku) umožní daňové úľavy z príjmov. Treba však vedieť, že dve najväčšie organizácie ateistov vo svete, a to IHEU (Medzinárodná humanistická a etická únia so sídlom v Londýne) a americká AHA (Americká humanistická asociácia vo Washingtone) popierajú, že by ich sekulárny humanizmus či ateizmus bol náboženstvo. Považujú ho za etický, filozofický a vedecký svetonázor, pre ktorý Paul Kurtz z IHEU navrhol názov eupraxsofia, t. j. múdrosť v praxi.
Nepriateľov, prípadne protivníkov sekulárneho humanizmu možno zhrnúť pod označenie „náboženská pravica“. V USA je to Religious Right. Jej vedúce postavy v cirkevnom živote a politike, združené v mocných a bohatých organizáciách typu Heritage Foundation, Creationist Institute, Concerned Women of America atď. hlásajú, že hlavné organizácie amerického – a svetového – verejného života vrátane American Civil Liberties Union, National Organization of Women, National Endowment for the Arts, National Association of Biology Teachers, Ford a Rockefeller Foundations, National Council of Churches, liberálne krídlo Demokratickej strany, dokonca aj OSN, UNESCO, MIT a univerzity Harvard a Yale a dva tisíce ďalších univerzít a kolégií – sú ovládané ideológiou sekulárneho humanizmu. Na jednej strane sa možno nad takýmto zveličovaním zasmiať, na druhej starne je bezpochyby pravda, že humanistické hodnoty a sekularistický svetonázor presakujú celú modernú životnú kultúru už na skoro celom svete. Modernizmus a sekulárny humanizmus sú do určitej miery synonymá. Odmietať vplyvy sekulárneho humanizmu v súčasnom svete znamená otočiť koleso dejín späť do predmoderného veku viery – treba to dokazovať poukazom na talibancov v Afganistane, moslimských imámov v Iráne, židovských fundamentalistov v čiernych kaftanoch v Izraeli, protestantských menonitov v USA a Paraguaji či oranžských royalistov v Severnom Írsku?
Ateistom sa vytýka, že podrývajú morálnu štruktúru ľudskej spoločnosti na celom svete, v našej krajine konkrétne kresťanské základy nášho národa. Táto vymyslená ohovárka uráža milióny slušných ľudí a postihnutí ju dôrazne odmietajú. Tvrdia, že ateisti, sekulárni humanisti a agnostici rozhodujúcou mierou prispeli k pokroku a rozvoju ľudskej spoločnosti, demokratických slobôd a ľudských práv.
Kardinál Korec v jednom rozhovore prezrádza, že: „nechcel by som byť neveriaci, lebo neviem, akých hodnôt by som sa mal zachytiť a na akom základe“.
Prekvapuje ma, že muž takého veku a vysokého teologického vzdelania priznáva také základné nevedomosti – alebo zabudol (čo je ostatne ľudská vlastnosť). Nie je predsa možné, aby sa vo svojom dlhom odbornom živote stretal len s ľuďmi v reverendách a s biskupskými mitrami, a že by sa nebol stretol so stovkami ľudí a mien, o ktorých vedel, čítal alebo sa dopočul, že sú to síce neveriaci, ale inakšie veľmi slušní ľudia.
Zo všetkých pódií kresťanskej pravice zaznieva výzva pripraviť sa, postaviť sa, pokračovať, zintenzívniť boj atď. proti ateizmu a eliminovať neverectvo z verejného života. Pamätáte sa na výzvy pápeža Jána Pavla II. evanjelizovať či reevanjelizovať východnú Európu po páde komunizmu? V každodennom živote je odtiaľ len krôčik k požiadavke, aby verejným zamestnancom nemohol byť ateista, no a univerzitným profesorom už vôbec nie. Stalo sa to a mnohí boli vyhodení. Oveľa väčšmi však ateistov postihlo ich vyškrtnutie zo zoznamu organizácií, ktoré dostávajú štátne podpory. Na inom mieste sa podrobnejšie rozoberá skutočnosť, že cirkvi a náboženské spoločnosti dostali v roku 2000 finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu vo výške 519 607 000 Sk. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1991 sa 20 % občanov SR neprihlásilo k žiadnemu náboženstvu, no ich organizácie nedostali od štátu nijakú podporu.
Konkrétne sa sekulárnemu humanizmu vytýka päť „hriechov“:
- ateizmus, vrátane naturalizmu, racionalizmu, deizmu a agnosticizmu, čo by sa dalo označiť za formy sekulárneho humanizmu a proti ich odmietaniu sa vlastne nedá veľa robiť; tí, ktorých to zaujíma, môžu diskutovať a prípadne robiť na základe argumentov závery o rozličných názoroch. Mám však vážne námietky proti tomu, ak sa výraz „ateista“ používa ako urážka nielen na označenie tých, čo neveria v existenciu akejsi najvyššej bytosti, ale aj tých čo majú prípadne o bohu iný názor. Veľmi podobne označovali za ateistov rímski pohania Židov a kresťanov a v 16. a 17. storočí bolo slovo „ateista“ vyhradené pre polemikov v rámci reformácie a rodiaceho sa osvietenstva.
„Ateistom ste mohli nazvať kohokoľvek zo svojich nepriateľov asi tak, ako boli ľudia koncom 19. a začiatkom 20. storočia pasovaní na «anarchistov» a «komunistov».“ (Karen Armstrongová, Dějiny Boha, Argo Praha 1996) .
Citácií tohto druhu by sa v našej tlači našlo veľmi veľa. Uvediem len jednu.
Marína Čarnogurská z Kabinetu orientalistiky uverejnila v mesačníku Filozofia (č. 3/1997) polemiku na ohlas doc. Jána Letca vo veci „modelov teórie bytia ako odrazov či obrazov kreačno-evolučnej a trinitárnej ontologickej reality“ (prepáčte za výrazy) a na záver protestovala proti Letzovmu svetonázoru, že „Boh je láska a zoslal svojho syna, aby nás spasil“. Nesúhlasila s tým, že kresťanská teológia z hrôzostrašnej sadistickej smrti syna božieho na kríži urobila symbol vrcholného aktu lásky a záchrany ľudstva. Noviny Slovenská republika obratom nazvali článok „militantne-ateistickou“ urážkou kresťanov a pán František Vnuk vyzýval biskupa Baláža, aby vydal „ohlas na spoluobčanov SR“, aby demonštrovali proti takémuto útoku na kresťanské hodnoty a tradície.
- učenie o evolúcii – Darwin je arcinepriateľom náboženskej pravice. Pripúšťam, že na úrovni našich stredo- a vysokoškolákov – a v dôsledku toho aj v priemernej populácii, ktorej deti nemali možnosť študovať za stotisíce v New Yorku a Harvarde – nie je v tomto ohľade situácia u nás a vôbec v Európe taká katastrofálna, ako v USA. Ale nemal som dobrý pocit, keď som v „Listoch čitateľov” viacerých novín už viackrát narazil na mienku zdanlivo jednoduchých ľudí, že človeka predsa nemožno považovať za druh opíc – „a kto ho za zviera považuje, musí očakávať, že sa bude chovať ako zviera“.
Títo pisatelia zabudli, že práve ľudia z poslušnosti k jednému alebo druhému bohu, náboženstvu alebo cirkvi, pozabíjali v priebehu tisícročí nespočetné množstvo príslušníkov vlastného druhu alebo rodu.
- „amorálnosť“, ktorú vraj charakterizuje najmä pripúšťanie pred- a mimomanželských sexuálnych vzťahov, schvaľovanie feminizmu, homosexuality, umelého prerušenia tehotnosti, eutanázie a práva umrieť atď. Zabúdajú, že základy morálnosti a etiky sa vyvinuli dávno pred zrodom nielen moderných, ale akýchkoľvek náboženstiev – že napríklad často citované Desatoro ako charakteristika dobrých kresťanov má korene v židovstve a toto ich prebralo od starších susedných kultúr pohanských národov. Z toho dôvodu ich nemuseli Cyril a Metod prekladať do reči našich predkov, lebo tí už aj tak poznali zákaz vraždy, krádeže, krivého svedectva, uctievali svojich rodičov – a vedeli slávne sláviť sviatky. Vie niekto niečo o ich prínose k zvýšeniu morálnosti Svätoplukových synov? Zlepšili kresťanskí misionári o byľku mravy pohanov, černochov alebo Indiánov?
- autonómia človeka – názor, že je možné žiť slušným etickým životom bez toho, žeby človek veril v boha, a že človek môže rozriešiť svoje životné problémy z vlastnej sily a za pomoci priateľov. Humanisti sú presvedčení, že existujú dosiaľ nevyužité pozitívne ľudské schopnosti robiť dobro. Stačí dotknúť sa problematiky antropotechník a vnucuje sa spomienka na Kopernika, Galileiho a odmytologizovanie neba. Vtedy cirkev odsúdila heliocentrickú sústavu nie preto, že by ohrozovala vieru v boha-stvoriteľa, ale že bola v rozpore s doslovným božím slovom v biblii. Dnes odsudzuje biotechnológiu a zakazuje výskum kmeňových buniek tiež nie preto, že by to ohrozovalo vieru v boha-stvoriteľa, ale aby nemusela odvolávať zbytočné a nepochopiteľné dogmy, vrátane dogmy o pápežovej neomylnosti, ktorá zbavuje jednotlivých veriacich svojprávnosti.
Poslušnosť je síce cnosť, ale má svoje hranice a prikazovať nemožno hocičo a hocikomu; je prinajmenšom neaktuálne prikazovať dnešnému modernému človeku vieru v božskú trojicu, premenenie chleba a vína na telo a krv Kristovu alebo nanebovzatie panny Márie. Inštitúcia svetskej vrchnosti síce uľahčuje organizáciu spoločnosti, ale presahuje fantáziu demokrata nechať sa zvoliť za zástupcu boha na Zemi a v tejto funkcii vysielať svojich zástupcov do všetkých kútov sveta, aby tam lobovali za zákony, ktoré do podrobností diktujú zásady intímneho súkromia v manželskom živote.
- globalizácia v zmysle planetárnych ľudských práv, t. j. práv platných pre všetkých ľudí na celom svete. Pozor, nie ultraliberalizmu trhového hospodárstva s postupnými privatizáciami všetkého cenného, čo kedysi patrilo štátu a čo vybudovali občania za ostatných asi dvesto rokov na spoločnej postati z vlastných prostriedkov a vlastnými rukami; uznávam, že niekedy aj za pomoci lacnej cudzej pracovnej sily.
Zlomyseľné verejné biľagovania musia humanistov znepokojovať. Humanisti sa musia obávať, že pri určitom zložení zákonodarného zboru, prípadne vlády, a v prípade ďalšieho posilnenie určitých kruhov blízkych vláde a ovládajúcich masmédiá dôjde k obmedzeniu práv a slobôd nielen sekulárnych humanistov, ale všetkých Slovákov.
Sú na Slovensku ľudia, ktorí by v USA boli členmi Náboženskej pravice, ktorí si prajú, aby naša vlasť bola štátom, kde bude zakázané umelé prerušenie tehotenstva, kde sa homosexuáli nesmú brať ani adoptovať deti, kde sa na školách učí kreacionizmus, kde sa nemorálne učenia Starého aj Nového zákona stanú štátnymi zákonmi, kde si katolícka cirkev bez kontroly uchmatáva stále rastúcu neprimeranú časť štátneho rozpočtu (a dopraje omrvinky aj iným trinástim cirkvám), – skrátka, kde zavládne teokracia horšieho typu, ako sme ju mali v rokoch 1939 – 1945?
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 27 v utorok 11. septembra 2001.