Martini, M. C. a Eco, Umberto: Woran glaubt, wer nicht glaubt? (Na čo verí, kto neverí?)
Ide o etiku bez náboženstva. Umberto Eco, autor románu Meno ruže a milánsky kardinál Carlo Maria Martini si v rokoch 1995-96 v jedných talianskych novinách vymieňali názory o základných otázkach viery a humanizmu. Tieto rozhovory, doplnené príspevkami viacerých iných autorov, vyšli v roku 1998 ako kniha. Eco a Martini dobre poznajú svoje vzájomné stanoviská a v živých dialógoch diskutujú o tézach ako apokalypsa, prerušenie tehotenstva, postavenie ženy v spoločnosti a cirkvi, dobro, svetská etika atď.
Kardinál napríklad nástojčivo kladie otázku, ako môžu humanisti podložiť svoje správanie najmä v hraničných prípadoch, povedzme tvárou v tvár k smrti. Cirkevný hodnostár to robí čestne a javí presvedčivý záujem o vysvetlenie a snahu o pochopenie, pričom bez ostychu rozoberá svoje názory a priznáva sa k osobnej neschopnosti pochopiť možnosť života bez božích príkazov.
Ecove pasáže možno bez zveličovania označiť za základ vyznania humanistu. Vychádza z pojmu „prirodzená etika“, pod ktorou rozumie predstavy, „ktoré sú spoločné všetkým kultúram a vzťahujú sa na polohy nášho tela v priestore“. Etika začína vo chvíli, keď jednotlivec zočí druhého; ten druhý má rovnaké právo na telesnú nedotknuteľnosť, na svoje myšlienky a na ich prejav. Uznanie tejto skutočnosti je výsledok mnohotisícročných procesov chápania a učenia sa. Ako sa naše kognitívne schopnosti v priebehu tisícročí pleistocénu (starších štvrtohôr) zdokonaľovali, zaplňovali sme svoje predstavy aj duchmi, démonmi a božstvami a dnešné náboženské názory sú často čudesné prežitky týchto poznatkov. Najmä vtedy, keď sa týkajú morálky a etiky, sú racionalizáciou v danom čase existujúcich sociálnych okolností. Niektoré cirkvi z nich urobili dogmy a povýšili ich na základ svojho učenia. No z hľadiska vedy sú dogmy ako ilúzie absolútnej nemennej pravdy najnebezpečnejšou márnivosťou.
Na konci rozhovorov prosí Eco kardinála, aby čo len na chvíľu pripustil hypotézu, že model „kresťanstva“ je len veľká rozprávka; stratil by tým na význame pre mnohých?
Eco odporúča zblíženie medzi touto prirodzenou etikou a vierou. Predpokladá, že fakt našej telesnosti by mohla cirkev uznať ako výsledok božieho plánu. Názorové rozdiely, ktoré by aj tak pretrvali, by sa mali pretriasať uvážlivo a s láskou k blížnemu.
Prameň: Martini, M. C. a Eco, U., Woran glaubt, wer nicht glaubt? (Na čo verí, kto neverí?). Wien, Paul Zsolnay Verlag, 1998. Recenzia Wernera Schultza v Diesseits, č. 46, s. 37, 1999.
Autor: Werner Schulz.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 12 v utorok 14. decembra 1999.