Celý svet ho poznal pre jeho početné talenty a dobré diela; menej sa vedelo, že „taktne“ kritizuje náboženstvo a spolupracuje s Radou pre sekulárny humanizmus.
Umrel 29. marca 2004 vo veku 92 rokov. Za herecké výkony dostal Oscara a Grammy; bol aj spisovateľ, režisér a aktivista za dobro detí. Tridsať rokov bol vyslancom Detského fondu OSN. Rodná krajina ocenila jeho výkony tým, že ho roku 1990 kráľovná Alžbeta povýšila do šľachtického stavu, no s oslovením „sir“ sa nikdy nezmieril. Krátko pred jeho smrťou oznámila Viedenská univerzita založenie Ustinovovho ústavu, ktorého poslaním bude študovať predsudky a ich vplyv na ľudí, politiku a riešenie medzinárodných konfliktov.
Ustinov prispel aj k pokroku humanizmu. Americké vydavateľstvo Prometheus vydalo jeho štyri knihy, naostatok „Ustinov still at Large“ (…), kompiláciu článkov pre časopis The European. Bol priateľom Paula Kurtza, laureátom Medzinárodnej akadémie humanizmu (sponzorovanej Radou pre sekulárny humanizmus) a čestným členom britskej Asociácie racionalistickej tlače.
Niektoré svoje názory na svetové problémy a ich pramene rozviedol v rozhovore uverejnenom v lete 1995 vo Free Inquiry, ktoré sme uverejnili aj v Zošitoch humanistov (č. 21, január 1999). Za zdroj mnohých nepokojov vo svete označil predsudky:
„Na nešťastie pochádzajú mnohé predsudky z výchovy, z rodinného života a zo všetkých tých názorov, ktoré vychvaľujú ortodoxné cirkvi.“
Bol toho názoru, že náboženská viera je „ľudskej povahe vrodená“. Ale vždy hovoril, že „má viac dôvery k agnostikovi alebo ateistovi, ktorý pomôže starej panej prejsť cez cestu, ako k chlapovi, ktorý sa ponáhľa do kostola a robí sa, že ju nevidí“.
Uverejnil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 45 v stredu 8. septembra 2004.