Bývalý politik kresťanskodemokratickej strany Nemecka Norbert Blüm viedol počas sedem mesiacov v 20 listoch spor o svoju vieru v Boha s Petrom Henkelom, autorom troch kníh a politickým novinárom, presvedčeným, že nebo je prázdne.
Zdroj: Wikipédia.
Vydavateľstvo Verlag Herder vydalo túto korešpondenciu v roku 2012 pod názvom Spor o Boha – rozhovor medzi protivníkmi. Arik Platzek, redaktor orgánu nemeckých humanistov Diesseits (Na tomto svete) viedol s Petrom Henkelom o tejto knihe rozhovor, z ktorého vyberáme niektoré aktuálne myšlienky.
Blüm: Milý Peter Henkel, predstavu ľudského bytia označujete vo svojich listoch ako „ošklivé a strastiplné osamelé hnanie sa vesmírom. Áno, ak HO niet, ženieme sa ako miliardy ľudí pred nami a po nás temným a rozpínajúcim sa vesmírom. Naša existencia zhasne ako svit padajúcej hviezdy a nezanechá stopu. Nepekné myšlienky. Prečo neakceptujete úžasnú predstavu, že jestvuje Boh, ktorý dal ľuďom k dispozícii nepredstaviteľne veľký a zaujímavý vesmír na skúmanie a poznávanie?
Henkel: Veľkoleposť myšlienky podstatne zmenšuje fakt, že už jej predpoklad je falošný a človek ho nevie zlepšiť – niečo ako Boh neexistuje a vymyslieť alebo vymodliť si ho sa nikomu nedarí. Ostatne vesmír, ďaleko presahujúci našu predstavivosť, neskúma celé ľudstvo ako také, ale len nepatrná hŕstka vedcov. Normálnym smrteľníkom ostáva len možnosť v úžase pozorovať majestátne nočné nebo a snažiť sa neurobiť chybu všetkých doterajších generácií, vidieť v tomto len zdanlivo harmonickom, stabilnom a dôveru vzbudzujúcom „nebeskom stane“ hneď všetko a za týmto všetkým ešte aj riadiacu ruku Boha.
Tých najviac asi 5 000 voľným okom viditeľných hviezd je však len maličký zlomok, podľa dnešných odhadov, tuctov triliárd nebeských telies vo vesmíre, v ktorom sa každú sekundu odohrávajú gigantické procesy vzniku a zániku. Keby sme boli ich očitými svedkami, nebolo by nijakého náboženstva, iba ak prejav úzkosti a zúfalstva nad týmito nezmyselnými a hrozivými Umri! a Staň sa! Úžasná kozmická realita je jednou z indícií, že kresťanská viera v človeka ako cieľ a stredobod božieho tvorenia je nielen vysoko špekulatívna, ale zrejme aj falošná, pretože je iluzórna.
Platzek: Píšete, že v najbližších desaťročiach bude hrať v mnohých svetových oblastiach náboženstvo prvoradú rolu. Akú rolu pripisujete ateizmu, ktorý už (celé) roky zastávate?
Henkel: Ešte dlho nebude mať ateizmus dobré karty. Vo svete všadeprítomného marketingu je jeho „ponuka“ málo atraktívna. Globálne je väčšina ľudí podľa tradície a kultúry nábožensky založená. Ateisti si musia uvedomiť, že tu pôsobí princíp evolúcie: náboženstvo prináša výhody jednotlivcovi aj spoločnosti, a to nielen v predstavách, ale aj v skutočnosti – preto je po ňom dopyt, dokonca bez ohľadu na jeho druh. Je známe, že sa pritom zamlčujú, zľahčujú a zabúdajú jeho mínusy, totiž početné a závažné škody, ktoré v dejinách ľudstva zapríčinilo, ale otázka o pravdivosti náboženstiev sa už nekladie.
Bolo by žiaduce, aby globálny víťazný postup nastúpil sekulárny humanizmus – teda na jednej strane principiálne ateistické zamietnutie všetkých fantázií o druhom svete a na druhej strane vyznávanie životodarnej etiky, stavajúcej do centra záujmu človeka a jeho konkrétny prospech. Aj tu však pozor na snívanie. Realistický pohľad na svet, t. j. vedome žiť bez náboženstva, ezoteriky a povier atď., je skôr na ústupe ako na postupe.
Platzek: Norbert Blüm vám napísal, že „túžba po Bohu je vlastná ľudskej podstate“. Pre vás je Boh „produkt ľudskej mysle, citov a nádejí, prítomný len v hlavách tých, ktorí naňho veria“. Povedali ste, že smäd neprináša vodu. Ale smäd je už veľmi presvedčivý odkaz na to, že niečo ako voda musí existovať.
Henkel: Z celkom prirodzených biologických súvislostí by sa nemali robiť metafyzické závery. Organický život sa nezaobíde bez vody a smäd vyvoláva potrebu napiť sa – to nás učí skúsenosť a logika. Náboženské túžby však nevedú podobne k záveru, že aj ich objekt by mal reálne existovať. Hypotéza existencie Boha sídli mimo každej ľudskej skúsenosti a všetky pokusy logicky ju dokázať právom zlyhajú. Náboženské túžby vznikli pochopiteľne ako ľudské odpovede na najrozličnejšie, ale vždy na tomto svete riešiteľné otázky a výzvy.
Blüm píše okrem iného: „Šteboceme si do omrzenia bezvýznamné samozrejmosti. Tárame do sveta. A o Bohu by sme mali mlčať?“ Henkel uznáva, že veru áno, ale zdôrazňuje, že je potrebná protiváha. Ale aká, ak nie Boh?
Henkel: Nie Boh je tá myslená a vhodná protiváha, ale zameranie sa na existenčné otázky miesto permanentnej hlučnej zábavy raz tým, inokedy iným podružným problémom. K podstatným témam patrí jadro náboženstiev. Ako spisovateľ, ktorý už k veci napísal tri knihy a viedol početné podnetné rozhovory, prišiel som k poznaniu, že na žiadnom inom poli sa nemyslí – alebo lepšie necíti – tak ledabolo a povrchne ako v tejto oblasti. Často sa zdá, že európske osvietenstvo prebehlo len učebnicami dejepisu a nie hlavami ľudí. Heslo „Anything goes“ (všetko je možné) prekrýva všetko. Verí sa všetkému, čo človek zdedil, čo je nejako užitočné alebo príjemné, čo duchovne dráždi, čo vraj má nejaký zmysel, alebo čo nenahnevá Všemohúceho, ktorý vraj nejako predsa len možno existuje. A to všetko sa ešte povýši na realizáciu ľudských práv a slobody, na ktoré má každý nárok.
Keď Immanuel Kant – ktorý teda nebol ateista – (ale bol agnostik, a to nie je veľký rozdiel; poznámka prekladateľa Rastislava Škodu) vyslovil požiadavku, že náboženstvá by sa mali zodpovedať „pred súdom rozumu“, ani sa mu nesnívalo, že za dvesto rokov bude táto požiadavka považovaná za absurdnú a namyslenú, za výplod od srdca nenávideného „racionalizmu“, o ktorom mnohí súčasníci za činorodej spolupráce našich teológov tvoria tie najodpudivejšie predstavy.
Platzek: A čo súdite o návrhu britského filozofa Alaina de Botton, že náboženstvá sú pokladnice cenných vecí, ktoré treba zužitkovať?
Henkel: Alain de Botton je ateista, to by sa nemalo prehliadnuť. Súhlasím s ním, náboženstvá sú zlatá baňa. Je nezmysel – žiaľ, mnohí ateisti to robia, ignorovať až popierať ich ohromný prínos k rozvoju vedy a umení. Férový ateista bez problémov uzná, čo náboženstvá vravia o etike, o ľudskej dôstojnosti a o sociálnej súdržnosti, čím môžu prispieť a čím skutočne prispievajú – a šíri to, pravda, s výnimkou náboženských postojov k posledným záležitostiam. S takými veriacimi môžu ateisti uzatvárať dohody, samozrejme vždy s vedomím mnohých omylov, poblúdení a hanebností, za ktoré nesú náboženstvá a cirkvi zodpovednosť, ako aj skutočnosti, že ich základom je zbožná fikcia.
Platzek: Podľa prieskumu nadácie Bertelsmann majú nábožní ľudia väčší sociálny kapitál. Považujete to za možné a ak, ako to vysvetľujete?
Henkel: Považujem to za veľmi pravdepodobné. Ak niekto berie svoje náboženské presvedčenie vážne, v našich zemepisných šírkach je teda kresťanom, zvýši sa pravdepodobnosť, že mu príkaz lásky k blížnemu leží na srdci. Na tom nič nemení skutočnosť, že kresťanstvo viedlo a aj dnes môže viesť, k bigotnej bezcitnosti. Naproti tomu ateizmus sám osebe nie je prameňom morálnych impulzov. Tie sa dostavia, až keď neveriaci príjmu za svoju koncepciu sekulárny humanizmus, čo však je dosť komplikované, oveľa menej hrejivé a prežíva to len malá menšina.
Platzek: Tešili by ste sa, keby ste diskusného partnera obrátili na ateizmus?
Henkel: Na rozdiel od Richarda Dawkinsa necielim na obracanie, ide mi o argumentáciu. Prenechávam na Norbertovi Blümovi a čitateľoch, aký záver si z diskusie urobia. Mám skúsenosť, že hoci sa nám samým bezbožné úvahy vidia veľmi trefné, od veriacich sa odrážajú ako hrach od steny. Neznevažujem ich však ako „religiotov“ alebo inakšie, ako sa to neraz deje v ateistických kruhoch – poznám príliš mnoho veriacich, ktorým nemôžem uprieť inteligenciu a/alebo integritu.
Pravdupovediac skôr by ma to dokonca škrelo, keby nejaký veriaci po prečítaní jednej z mojich kníh ju zavrel so slovami „Tak aj ja som teraz ateista“. Na také niečo treba čas – ako som ho aj ja roky potreboval. Oveľa dôležitejšie je rozhodné odmietnutie obľúbenej výčitky ateistom, že radi presviedčajú, keď netaja svoj svetonázor, ale tak zreteľne a samozrejme ho dávajú najavo ako veriaci svoj. Táto námietka zaznieva už reflexne, len čo sa naznačí ofenzívna kritika náboženstva. To svedčí o zaujatosti a slepote pre permanentné jednostranné nasiaknutie spoločnosti cirkvou a náboženstvom. Diskusia o zásadných otázkach náboženstva ustrnula na mŕtvom bode, ak sa vôbec koná. Pre verejnosť sú tieto otázky tabu, s čím nemožno súhlasiť. V krajine, ktorá je napriek všetkému tak veľmi nábožensky založená ako naša, sa nemožno tvrdošijne vyhýbať otvorenej kontroverzii práve o základoch tohto zamerania. Bežné debaty o kresťanských hodnotách, pápežoch a škandáloch (pedofília) sú dôležité a správne. Slúžia však aj tomu, že sa uvažovanie o centrálnych otázkach náboženstva vedome alebo neúmyselne nekoná. To, čo podnikáme s Norbertom Blümom, sa robí veľmi zriedka a v knižnej forme je absolútnou raritou.
Platzek: Ukazuje sa, že aj pomerne nábožné vydavateľstvo Verlag Herder sa učí narábať s témou radikálnej „blasfémie“ (rúhania sa) a pomýšľa sa na edíciu „Spor o Boha“ s autormi ako Hans Küng, Michael Schmidt-Salomon, Margot Käßmannová a Karlheinz Deschner. Čo na to poviete?
Henkel: Bolo by to veľmi dobré. Ale autori by sa museli koncentrovať na nervus rerum (jadro problému) a nepredvádzať nám známe súboje na periférii. V tejto súvislosti považujem za škandál a hanbu, že sa úradné cirkvi a akademická teológia dosiaľ nezmohli na primeranú diskusiu o životnom diele kritika cirkví a viery Karlheinza Deschnera.
Platzek: Ako sa cítite pri myšlienke, že aj s rešpektom predkladaná kritika teistickej viery vášho typu je v mnohých oblastiach dnešného sveta nebezpečná?
Henkel: Náboženská intolerancia je dejinná tragédia ľudstva. Fanatizmus prívržencov koránu a Alaha v mnohých islamských krajinách je dôsledok zaostalosti a nevzdelanosti, ale aj tradície zakoreneného odmietania myslieť, charakteristického pre úzke elity tamojších spoločností. Európske kresťanstvo zanechalo podobné fázy našťastie za sebou. Urobilo by dobre, keby nezabudlo, že nábožensky podložené utláčanie a nivočenie ľudí aj tu bolo až do nedávna bežné.
Politický príkaz: Kategorické odmietnutie akéhokoľvek násilia voči neveriacim a inak veriacim sa musí stať majákom všeobecného porozumenia a spolužitia. Kultúrny príkaz: Všemožne treba pôsobiť proti iracionalizmu, a to pre jeho deštruktívne, zavádzajúce a mýliace aspekty. Triezve poznanie svedčí, že aj zdanlivo neškodné iracionalizmy vedú k ďalším, už nie tak neškodným – a opäť sú z toho vojny a ľudia sa zabíjajú v mene vymyslených bohov.
Autor: Arik Platzek.
Prameň: Streit über Gott: „Auf sehr lange Zeit wird der Atheismus keine guten Karten haben“; Diesseits, 24. 5. 2013.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 98 vo štvrtok 7. novembra 2013.