Sú ženy naozaj menej (ako muži) a nečisté?
Ženy a muži si boli oveľa rovnejší v období poľovníctva a zberačstva našej historickej existencie a štatút žien sa po objave poľnohospodárstva dramaticky znížil.
Schopnosť vyprodukovať a skladovať viac viedla k vzniku nerovností všelijakého druhu. Silnejší a bohatší muži začali ovládať slabších a chudobnejších mužov. Silnejšie a bohatšie skupiny ovládli slabšie skupiny. A muži ustanovili svoje panstvo nad ženami.
Iba nedávno, iba čiastočne a len v niektorých oblastiach sveta získali ženy späť niečo, čo sa približuje rovnosti, ktorej sa tešili kedysi.
Je tomu len sto rokov, čo ženy v USA môžu voliť. Ich plat je stále značne nižší ako plat mužov, hoci najnovšie platia antidiskriminačné zákony (brániace vzniku rozdielov). A v mnohých častiach sveta možno ženu zabiť len za to, že chce ísť do školy.
Často sme o tom s manželkou hovorili. Hlboko cíti, že žena si zaslúži rovnaké zaobchádzanie na podklade všeobecného, základného, ľudského práva. Nemá trpezlivosť pre kultúry a náboženstvá, založené na podrobení a ponižovaní žien.
V polovici rozhovorov ma úplne presvedčila. V tej druhej polovici si však kladiem otázku, či nám prislúcha súdiť (a pokúšať sa zmeniť) nemilé nám kultúrne a religiózne inštitúcie, majúce svoju históriu a súvislosti, veľmi odlišné od našich terajších.
Existuje stredná cesta medzi vyžadovaním univerzálneho štandardu ľudských práv oproti rešpektu voči tradíciám cudzích kultúr a náboženstiev, ktoré sa pridŕžajú diskriminačných praktík? Je zbabelosť stáť bokom, keď sa v toľkých častiach sveta a aj v subkultúrach nášho sveta so ženami zaobchádza tak zle? Alebo je to farská (možno aj kolonizátorská) arogancia namýšľať si, že náš spôsob života je jediný alebo najlepší?
Rozvíjajúca sa debata s mojou ženou nabrala nedávno konkrétnu formu; zdanlivo nepatrné príhody ústili do kultúrnych a náboženských problémov. Opíše pár incidentov a potom im budeme spolu hľadať strednú cestu.
Donna Manningová, tiež psychiatrička, je mojou partnerkou pri všetkých podujatiach a oponentkou pri každodenných diskusiách. Píše:
„V ostatnom čase som mala niekoľko stretnutí s ortodoxnými Židmi, ktorí odmietli podať mi ruku, a to niekedy s mimovoľným reflexom zjavnej nechuti. Ďaleko sú mi pocity empatie voči ‚náboženským hodnotám‘, ktoré sa prejavujú takýmto spôsobom; som na druhom konci takého správania a identifikujem sa s členmi inej diskriminovanej skupiny. Len nahraďte v tomto scenári výraz ‚žena‘ výrazom ‚Afroameričan‘, ‚gej‘, ‚žid‘ alebo ‚moslim‘ a neprípustný diskriminačný charakter sa stane kryštálovo jasný.“
„Príkladmi takéhoto rodového prístupu sú v súčasnosti prípady, keď sa od žien žiada, aby si v lietadle presadli na iné miesto a prispôsobili sa tým náboženskej preferencii nejakého ortodoxného Žida. Letecké spoločnosti sa prispôsobujú a rešpektujú ‚rozdielne hodnoty‘, namiesto toho, aby zastávali stanovisko modernej ženy. Často žiadajú od zákazníčky, ktorá si ide svojou cestou a s nikým nič nemá, aby vymenila sedadlo a vyhovela prianiu ortodoxného muža chrániť sa proti lascívnosti vlastných myšlienok alebo pred dotykom ‚nečistej‘ (len potenciálne menštruujúcej) ženy. Konštatoval hovorca spoločnosti Delta: ‚Takúto dynamiku radi umožňujeme svojim zákazníkom.‘ Mne to znie skôr ako odôvodňovanie diskriminácie.“
„Prečo máme klapky na očiach? Ide predsa o rovnako zaujatý prístup k ženám, ako sme už proti nemu senzibilizovaní (naladení) v prípadoch rasovej, národnostnej, náboženskej či sexuálnej orientácie. V pozadí je predsudok starobylého náboženstva, ospravedlňujúci nadvládu jednej skupiny našej spoločnosti nad inou skupinou, v tomto prípade mužov nad ženami. Novinárka Amanda Bennettová to pre Washington Post komentovala takto: ‚Prečo by mal rešpekt pre extrémny náboženský názor nepatrnej menšiny pretromfnúť rešpekt pred početne polovicou ľudstva?‘“
„Ako rastú z demografických dôvodov počty ortodoxných jedincov vo všetkých náboženských a etnických skupinách, a stávajú sa ich dominujúcou zložkou, paralelne pribúdajú aj diskriminačné akty voči ženám.“
„Pod rubrikou ‚rodová segregácia‘ pribúda týchto aktov nielen číselne, ale aj kvalitatívne. V židovských ultraortodoxných oblastiach sú ženy postupne vytláčané z verejného priestoru. Na niektorých miestach Izraela sú zastrašované, aby si sadali do zadných sedadiel tzv. mehadrinových autobusov a ich obrazy na bilbordových reklamách sa odstraňujú alebo zbavujú tvárí. Vznikajú rodovo segregované chodníky v mestách, platobné linky v supermarketoch, lekárske ordinácie, detské ihriská. A aby sa ku krivde pridala urážka, robí sa na ženy nátlak, aby sa obliekali čo ‚najskromnejšie‘. Mužskí autori považujú tieto obmedzenia za nevyhnutné pre prevenciu podráždenia údajne nekontrolovateľných chúťok a správaní sa mužov – ochrany mužov pred nimi samými, obetujúc tomu dôstojnosť žien.“
„Sexuálny apartheid určitého stupňa praktizujú aj ortodoxné krídla iných veľkých náboženstiev a dávajú mu podobné formy; ako dôvod udávajú vždy slabosť, nečistotu a vyzývavú povahu žien ako skupiny. Obmedzení a násilia pribúda, ako rastie počet fundamentalistov, a títo si zvykajú na svoje privilégiá.“
„Ale ochranu náboženských hodnôt neslobodno vyvažovať ujmou ženám. Posolstvo najbližšej generácii mužov nemôže byť, že ženy sú nečisté pokušiteľky, ktoré treba pri každej príležitosti prísne izolovať od mužov.“
„Spojené štáty americké by boli lepším miestom na život, keby Deklarácia nezávislosti nebola obmedzila svoju platnosť (na ‚Všetci ľudia sa rodia rovní‘ – nerozumiem, čo tu chce autor povedať – pozn. prekl.), a keby už Ústava bola dala ženám volebné právo.“
„Bol to úžasný pokrok mať čierneho prezidenta, ale nie je normálne, že sme dosiaľ nemali prezidentku ženu; že stále je tak málo žien na vedúcich postoch v politike, akadémiách a obchode; že stále nemôže prejsť dodatok k Ústave o rovnakých právach (pre ženy a mužov); že sa stále vynárajú falošné obvinenia organizácie Plánované rodičovstvo, ktorá urobila toľko dobra pre zdravie žien a reprodukčné práva. Kde sú libertariáni, keď ide o ochranu slobody žien?“
„Odmietnuť jednoduché podanie ruky nie je samo osebe nič veľké, ale ide o veľa, keď sme slepí voči občianskym právam žien.“
Ďakujem Ti, Donna, že si mi pomohla porozumieť ženám v toľkých situáciách.
Zamerali sme sa na predsudky ortodoxných Židov voči ich ženám nie preto, že by boli najhorším príkladom, ale že sú len najpríhodnejší. Máme s nimi skúsenosti z každodenného styku a okrem toho sama som Židovka. Považujem za správnejšie kritizovať svojich vlastných ľudí, ako posudzovať kultúrne a náboženské obyčaje vzdialených komunít.
Nemali by sme byť veľmi prísni ani voči horším prístupom k ženám vo všetkých svetových náboženstvách. Moslimskí a hinduistickí fundamentalisti kladú svojim ženám najtvrdšie tabu a najukrutnejšie tresty. Nie je náhoda, že katolícki kňazi majú zakázané „nečisté“ hry so ženami, a že táto „nečistota“ diskvalifikuje ženy stať sa kňažkami. V Číne viedli tisícročia predsudkov konfucianizmu a budhizmu k demograficky katastrofálnej nadvláde mužov nad ženami. (Ja politiku jedného dieťaťa nepovažujem za katastrofu, ale za riešenie preľudnenosti planéty – pozn. prekl.).
Problémy ženskej nerovnosti a diskriminácie sú na dlani, ale nie riešenia.
Zle je, že je toho málo, ba skoro nič, čo môžeme urobiť na zlepšenie života žien priamo v krajinách, kde sa im dejú najväčšie krivdy. Nemáme ani silu ani morálnu autoritu predpísať naše hodnoty iným ľuďom a aj naše dobre myslené iniciatívy majú často nepredvídané škodlivé dôsledky. To najlepšie, čo môžeme a mali by sme robiť, je veľkoryso podporovať zdravie žien, výchovu mládeže a plánovanie rodiny všade, kde to úrady pripustia. Mali by sme sa pokúsiť zastaviť viesť hlúpe vojny, ktorých následky vždy najviac postihujú nevinné ženy a deti.
Ak nevieme napraviť zlo mimo nášho prostredia, ako s ním narábať, ak je medzi nami? Čo s diskriminačnými praktikami v subkultúrach ortodoxných Židov v našich mestách?
Model je nám každému jasný. Ženy si zaslúžia tie isté občianske práva, aké sme zaistili pre iné skupiny, historicky diskriminované na základe rasy, náboženstva alebo sexuálnej orientácie.
Ortodoxnému Židovi nemôžeme zákonom zakázať odmietnuť sadnúť si v lietadle vedľa ženy, ale nemali by sme mať predpisy na ochranu tohto predsudku – o nič viac ako neposkytujeme podporu prianiu cestujúceho nesedieť vedľa Žida, čierneho alebo geja. Všetko je v poriadku, ak si vlastnou iniciatívou s niekým vymení sedadlo, ale inakšie sa musí prispôsobiť – alebo neletieť.
Rešpekt voči náboženským praktikám iných ľudí neznamená úslužnosť, a to najmä vtedy, keď sú tie praktiky samy osebe znevažujúce.
Autor: Allen James Frances M.D.
Prameň: Allen J. Frances, Does Religious Freedom Trump Gender Equality? Psychology Today, 21. 10. 2015.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 107 v pondelok 29. februára 2016.