D. J. Grothe a A. Dacey popierajú, žeby ateizmus bol záležitosťou občianskych práv a odmietajú myšlienku, žeby si neveriaci mali voliť na politické miesta neveriacich. Autor nesúhlasí ani s jedným z týchto názorov.
Je ateizmus problém občianskych práv?
Jedným z testov je odpoveď na otázku, či postoj väčšiny voči menšine odráža nerozumné predsudky alebo vyjadruje vôľu nepriznať jej príslušníkom plné občianske práva. Podľa tohto štandardu je snaha ateistov dosiahnuť legálnu a sociálnu rovnosť hnutím za občianske práva. Treba si uvedomiť, že v roku 1958 podľa Gallupovho prieskumu 53 % Američanov by nevolilo čierneho kandidáta na prezidenta len z rasových dôvodov. V roku 1999 klesol tento údaj na 4 percentá. No ten istý Gallupov prieskum z roku 1999 ukázal, že oveľa vyššie percento Američanov, 49 %, by hlasovalo proti ateistovi len pre jeho ateizmus. Hoci je toto percento najnižšie, aké sa kedy zistilo o ľuďoch, ktorí by nevolili neverca len preto, že je neverec, je vyššie, ako sa často zistilo pre nejakú znevažovanú skupinu obyvateľstva.
Za takýchto okolností ľahko prejdú zákony, ktoré budú otvorene diskriminovať ateistov, a existujúce zákony sa budú horlivo zostrovať – stačí sa pozrieť na Najvyšší súd USA, ktorý od roku 1947 zastáva názor, že nijaký vládny úsek nesmie uprednostňovať veriacich pred neveriacimi. Nech sa tento postoj javí akokoľvek osvietený, nikdy nemal podporu väčšiny. Naopak, zakaždým, keď Najvyšší súd, ba dokonca hociktorý súd, zrušil vládne preferovanie náboženstva pred nevierou, prevládajúca väčšina verejnosti bola proti tomuto rozhodnutiu.
Dokonca aj po chýrnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu z rokov 1962 a 1963, ktoré učiteľom na štátnych školách zakázali viesť modlitby a čítania z biblie, Američania sa pri každom prieskume verejnej mienky vyslovovali za návrat modlitby do štátnej školy s pomerom najmenej 69 ku 27 %. V niektorých prieskumoch presahuje toto číslo 75 %.
Inými slovami: drvivá väčšina Američanov odmieta ponuku čestnej nestrannosti od ateistov a sekulárnych humanistov. Nechceme, aby nás vláda pred niekým uprednostňovala; chceme len, aby bola nestranná, neutrálna, aby pred zákonom boli veriaci a neveriaci rovní. Chceme, aby sa vláda nezúčastňovala sporu o boha, aby oficiálna štruktúra spoločnosti zahrnovala rovnako veriacich ako neveriacich. Chceme, aby sa vláda nevyjadrovala k otázkam existencie boha a spôsobom jeho uctievania. Veď aj mierne konzervatívna sudkyňa Najvyššieho súdu Sandra Day O′Connorová sa netají svojím postojom, že Prvý dodatok k ústave zakazuje všetkým vládnym úradom zaobchádzať s ľuďmi rozdielne podľa toho, „či a v akého boha veria alebo neveria“.
Naopak, väčšina Američanov túži po tom, aby vláda pri diskusii o bohu zaujala stanovisko. Osud nás ateistov a humanistov v otázke ústavnej rovnosti pred zákonom závisí momentálne od nebezpečne úzkeho pomeru dvoch hlasov pri Najvyššom súde. Presun týchto dvoch hlasov by viedol k vytvoreniu päťhlasovej väčšiny, čo by stačilo na zrušenie t. č. vyžadovanej neutrality vlády vo veciach viery a neviery. Dosiaľ sa prezidentovi Bushovi darí vymenovať len na nižšie federálne súdy sudcov, ktorí otvorene navrhujú pre náš legálny systém kresťanskú teologickú bázu. Títo sudcovia, nanešťastie reflektujúci názor väčšiny Američanov, sa už hlasne ozývajú a protestujú, že Najvyšší súd nemá pravdu, ak trvá na rozhodnutí, že vláda musí s vierou a nevierou zaobchádzať rovnako.
Keďže teda väčšina nášho národa sa pozerá na neveriacich s pohŕdaním a volá po konci vládnej neutrality voči viere a neviere, boj ateistov v USA za ich práva je záležitosťou občianskych práv. To však nie je na celej veci to najhoršie.
Priemerní Američania nielenže odmietajú ateizmus, mnohí z nich veľmi očierňujú ateistov, sekulárnych humanistov a iných neveriacich ako osoby. Uvažujúc o svojej tesnej prehre pri voľbách do kalifornského zastupiteľstva v roku 2000 som napísal, že ateisti sú dnes v Spojených štátoch amerických nespravodlivo najprehliadanejšia a najutláčanejšia menšina.
História aj súčasnosť potvrdzujú, aký odpor panuje u nás voči neveriacim. Pomyslime len na ten príval nenávisti voči Michaelovi Newdowovi, odvážnemu žalobcovi, aby sa zo Sľubu vernosti, ktorý musia recitovať školáci na štátnych školách, odstránili slová „na Boha“. Negatívny postoj voči Newdowovi nie je zvláštnosť, je typický pre priam zlosť, s ktorou reagujú mnohí Američania, ak niekto z nás žiada, aby oficiálne vládne vyhlásenia brali práve taký ohľad na nás, ako ho berú na iných.
Alebo si vezmime historický príklad. Vo februári 1964 sa v Kongrese diskutovalo o prelomovom zákone o občianskych právach. Snemovňa reprezentantov schválila počtom hlasov 137 ku 98 článok, ktorý vyslovene vyraďoval ateistov spod ochrany proti diskriminácii v zamestnaní; našťastie to neprešlo v senáte. Ale uvedomme si to, presne pred 40 rokmi tá istá snemovňa reprezentantov, ktorá vyhlásila za nezákonnú diskrimináciu Afroameričanov, bola ochotná nechať zamestnávateľom voľnú ruku pri diskriminácii tých, čo neveria, že existuje kresťanský boh!
Som toho názoru, že zaujatosť proti niekomu, kto odmieta nedokázané tvrdenia o nadprirodzených veciach, je pre spoločnosť rovnako deštruktívna ako zaujatosť na základe rasy alebo národnosti.
Som toho názoru, že ateisti sú v rovnakom nebezpečenstve diskriminácie ako homosexuáli, ak zrejmá väčšina Američanov, možno až drvivá väčšina Američanov, si praje, aby vláda na všetkých úrovniach svojimi výnosmi oficiálne favorizovala veriacich pred neveriacimi; ak toľkí Američania vidia v ateizme diskvalifikáciu kandidáta pri federálnych či miestnych voľbách. Dosiaľ sa neudiali fyzické útoky na ateistov – zato, že sú ateisti –, ale diskrimináciu nemusí sprevádzať otvorené násilie, aby predstavovala veľkú hrozbu pre úsilie menšinovej skupiny dosiahnuť rovnosť pred zákonom. Okrem toho, ak sa prezidentovi Bushovi podarí taká prestavba Najvyššieho súdu, že sa vytvorí väčšina súhlasiaca so zrušením odluky cirkví od štátu, môže sa otvorená diskriminácia ateistov a sekulárnych humanistov stať aktívnym platným zákonom v celom štáte.
Preto snaha ateistov, sekulárnych humanistov a iných bezvercov zaistiť a zachovať si rovnosť pred zákonom nie je o nič menej bojom za občianske práva ako hnutie homosexuálov.
Majú ateisti voliť svojich ľudí?
Jedným z najdôležitejších krokov nespravodlivo utláčanej menšiny je začať voliť členov svojej skupiny do politických funkcií. Spomeňte si, ako pateticky nadbiehali cirkvám súčasní politici – napríklad, keď každý senátor Spojených štátov amerických pri zídení v Kapitole priam rástol pri slovách „na Boha“ odriekajúc Sľub vernosti, keď súd Deviateho okruhu najprv priaznivo pristupoval k Newdowovej požiadavke. Je jasné, že najlepšia ochrana proti zákonom nepriateľským voči ateistom je dosiahnuť zvolenie pár ateistov do Kongresu a štátnej legislatívy.
Grothe a Dacey mi vytýkajú, že navrhujem, aby ateisti volili ateistu len preto, že je ateistom. Vzhľadom k nedostatku ateistov na významných politických miestach v USA by sme mali dať svoj hlas a podporu aj takému kandidátovi z radov voľnej myšlienky, s ktorým nesúhlasíme vo všetkých bodoch jeho agendy. Ako bezverci vieme byť veľmi hašterivým hlúčikom, odmietajúcim podporovať niekoho, s kým sa nezhodneme čo len v jednom bode. To nie je dobre – prakticky nikdy nenájdeme kandidáta, s ktorým by sme súhlasili vo všetkom. Navrhujem teda, aby sa ateisti a sekulárni humanisti snažili dať sľubnému kandidátovi svojej komunity väčší manévrovací priestor vo veciach, ktoré priamo nesúvisia s rovnakými právami pre neveriacich a s odlukou cirkví od štátu. Takého kandidáta by mal podporovať každý z nás, ak len nezastáva stanovisko, ktoré je v rozpore s naším základným presvedčením.
Komunita homosexuálov, ženy, Afroameričania a iné menšiny sa naučili, aký dôležitý je aktivizmus za občianske slobody, ako sa vypláca vyvoliť niekoho zo svojho stredu do politickej funkcie. Keďže v našom štáte panuje opísaná antagonistická nálada proti ateistom, je naša snaha zaistiť a zachovať si rovnosť pred zákonom záležitosťou občianskych práv. Preto tak, ako iné nespravodlivo utláčané menšiny, musíme sa naučiť, ako vyvoliť niekoľkých z nás na miesta moci.
Autor: Edward Tabash.
Prameň: Edward Tabash, “Atheism is Indeed a Civil Right Issue”, Free Inquiry 24/4, s. 44, 2004.
Edward Tabash je člen Prezídia Rady pre sekulárny humanizmus v USA a ústavný právnik v Beverly Hills v Kalifornii. V roku 2000 bol jediným sekulárnym humanistom, čo sa uchádzal pri voľbách o miesto v štátnom zákonodarstve (za poslanca do Snemovne reprezentantov – bez úspechu).
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 44 v pondelok 12. júla 2004.
Preložil: Rastislav Škoda.
Poznámka: Pri čítaní týchto riadkov si každý čitateľ nevyhnutne uvedomí, nakoľko je situácia u nás podobná až identická so spoločenskou situáciou v USA, prípadne nakoľko sa tým smerom pohybujeme. Stačí nahradiť výrazy USA a americký občan výrazmi Slovensko a slovenský občan a všetko sedí! Pozrite sa:
- Tá obava kandidátov vyjaviť sa ako ateisti, viditeľná aj u posledného komunistu! Kým toto neurobíte, pán doktor Ondriaš, nemôžem mať pre vašu stranu dosť porozumenia, nie ste mi hodnoverný.
- Denne sme svedkami, ako sa pod tlakom katolíckej cirkvi zostrujú a v blízkej budúcnosti majú ešte väčšmi zostriť diskriminujúce zákony: či už je to náboženská výchova v škole, či aktuálny problém prerušenia tehotenstva alebo neaktuálna problematika biotechnológie. (Kdeže sú na tom naše pracoviská s výskumom kmeňových buniek? Kedysi sme mali virológiu na svetovej úrovni…)
- Biskupi nás očierňujú rovnakým slohom ako všade na svete, no Mons. Trstenský dosahuje svetový primát, keď radí „vsadiť (nás) za mreže do žalára“ (ZH 22, 2001).
Nebolo by ťažké napísať vlastný článok na túto tému, no ponechávam túto vďačnú úlohu schopnejším a najmä pomerov na Slovensku znalejším.
Dve veci sú potrebné: presvedčiť spoluobčanov, že ateizmus nie je to, čo bol za komunizmu a tieto dva pojmy neslobodno stotožňovať; presvedčiť schopných ľudí, aby kandidovali na politické posty v obci a štáte ako presvedčení ateisti.