Veda a náboženstvo

V kategórii Antológia z diel iných autorov

Albert Einstein (1941)

Poznámka prekladateľa: V [hranatých] zátvorkách uvádzam svoje vlastné komentáre k textu.

Nebolo by ťažké dohodnúť sa na tom, čo rozumieme pod vedou. Veda predstavuje stáročia staré snaženie uviesť pomocou systematického premýšľania vnímané javy sveta do čo možno najdôkladnejšej súvislosti. Stručne povedané, veda predstavuje pokus rekonštruovať jestvujúci svet pomocou jeho konceptualizácie. Keď sa však pýtam sám seba, čo je náboženstvo, neviem nájsť odpoveď tak ľahko. A ešte aj potom, keď nájdem odpoveď, ktorá by ma mohla v danej chvíli uspokojiť, zostávam stále presvedčený, že nikdy a za žiadnych okolností nebudem môcť čo i len trochu zhrnúť myšlienky všetkých tých, ktorí nad touto otázkou seriózne uvažovali.

Namiesto toho, aby som sa pýtal, čo je náboženstvo, budem sa preto radšej spočiatku pýtať, čo charakterizuje ašpirácie človeka, ktorý na mňa robí dojem, že je veriaci: zdá sa mi, že človek, ktorý je pod vplyvom náboženského osvietenia je taký, ktorý sa v rámci svojich možností oslobodil od pút svojich sebeckých túžob a zamestnáva sa myšlienkami, pocitmi a ašpiráciami, ktoré ho priťahujú svojou nadosobnou hodnotou. Zdá sa mi, že dôležitá je intenzita tohoto nadosobného obsahu a hĺbka presvedčenia o jeho prenikavej zmysluplnosti, bez ohľadu na to, či sa pokúsime stotožniť tento obsah s božskou bytosťou [divine Being], pretože v opačnom prípade by nebolo možné považovať za nábožné osobnosti Budhu a Spinozu. Veriaci človek je teda zbožný v tom zmysle, že nemá pochybnosti o význame a vznešenosti týchto nadosobných objektov a cieľov, ktoré si nevyžadujú racionálne zdôvodnenie, ani sa racionálne zdôvodniť nedajú. Jestvujú s takou istou nutnosťou a samozrejmosťou ako tá osoba sama.

V tomto zmysle je náboženstvo večité snaženie ľudstva byť si jasne a úplne vedomý týchto hodnôt a cieľov a neustále upevňovať a rozširovať ich účinok. Ak človek uvažuje o náboženstve a vede podľa týchto definícií, potom sa konflikt medzi nimi zdá byť nemožný. Pretože veda môže zistiť iba to, čo je, ale nie to, čo má byť, a mimo svojej oblasti necháva všetky hodnotenia. Naproti tomu náboženstvo sa zaoberá iba hodnotením ľudských myšlienok a skutkov: nemôže oprávnene hovoriť o faktoch a vzťahoch medzi faktmi. Podľa tejto interpretácie sa musia všetky v minulosti známe konflikty medzi náboženstvom a vedou pripísať nepochopeniu situácie, ktorú som práve popísal.

Konflikt vzniká napríklad vtedy, keď nejaké náboženské spoločenstvo trvá na absolútnej pravdivosti všetkých tvrdení zapísaných v Biblii. Taký postoj znamená zasahovanie náboženstva do oblasti vedy. Tu patrí boj cirkvi proti názorom Galilea a Darwina. Na druhej strane sa predstavitelia vedy často pokúšali pomocou vedeckých metód dospieť k zásadným rozhodnutiam týkajúcim sa hodnôt a cieľov, opierajúc sa o vedecké metódy, a tým sa postavili do opozície voči náboženstvu. Všetky tieto konflikty vyplývali z fatálnych chýb.

Teraz si treba uvedomiť, že aj keď sú oblasti náboženstva a vedy od seba jasne oddelené, jestvujú medzi nimi silné vzájomné vzťahy a závislosti. Hoci náboženstvo môže byť tým, čo určuje cieľ, predsa sa len naučilo od vedy v najširšom slova zmysle, aké prostriedky prispejú k dosiahnutiu cieľov, ktoré si stanovilo. Vedu však môžu tvoriť iba tí, ktorí sú naplnení snahou po zistení pravdy a získaní pochopenia. Tento zdroj pocitov však pramení vo sfére náboženstva. K tomu patrí tiež viera v možnosť, že zákonitosti platiace pre jestvujúci svet sú racionálne, teda pochopiteľné rozumom. Neviem si predstaviť pravého vedca bez takejto hlbokej viery. Túto situáciu by som mohol vyjadriť obrazne takto: veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé.

Hoci som práve povedal, že oprávnený konflikt medzi náboženstvom a vedou nemôže v skutočnosti jestvovať, musím toto tvrdenie predsa len upresniť ešte v jednej podstatnej veci, a to s ohľadom na skutočný obsah historických náboženstiev. Toto upresnenie má do činenia s pojmom boha. Počas obdobia mladosti duchovného vývoja ľudstva si ľudská fantázia vytvorila bohov na svoj obraz, o ktorých sa predpokladalo, že pôsobením svojej vôle určujú v neobmedzenom rozsahu svet javov. Človek sa snažil mágiou a modlitbami meniť zámery týchto bohov v svoj prospech. Predstava boha v náboženstvách, ktoré sa učia dnes, predstavuje sublimáciu tejto starej predstavy o bohu. Jeho antropomorfný charakter sa prejavuje napríklad faktom, že ľudia sa obracajú na božskú bytosť s modlitbami a prosbami o splnenie svojich želaní.

Nikto nebude zaiste popierať, že predstava všemocného, spravodlivého a láskavého osobného boha je schopná poskytnúť človeku útechu, pomoc a usmernenie. Táto predstava je svojou jednoduchosťou prístupná aj najmenej rozvinutej mysli. Na druhej strane ju však sprevádzajú výrazné nedostatky, ktoré ľudia bolestne pociťovali od prvopočiatkov histórie. Ak je totiž táto bytosť všemocná, potom každá udalosť, každý ľudský skutok, každá ľudská myšlienka, každá ľudská emócia a túžba, sú tiež jej dielom. Ako možno volať ľudí na zodpovednosť za ich skutky a myšlienky pred takou všemocnou bytosťou? Ak boh tresce a odmeňuje ľudí, potom do istej miery odsudzuje aj seba. Ako možno toto dať do súladu s dobrotou a spravodlivosťou, ktorá sa mu pripisuje?

---

Poznámka prekladateľa: Tento odsek by sa podľa mojej mienky nemal žiadnemu pravovernému kresťanovi páčiť. Nič nemožno proti kresťanskému vkusu samozrejme namietať, pokiaľ kresťan celú túto esej necituje ako argument. Lebo ak má byť táto esej argumentom, opierajúcim sa o autoritu geniálneho vedca, treba ju buď prijať, alebo zavrhnúť celú. Nemožno postupovať tak, že tú pasáž v eseji, ktorá sa mi páči, budem považovať za logicky korektnú, ale inú, ktorá sa mi už páči menej, za nelogickú. Ak som si Einsteina vybral ako autoritu, ktorú mienim citovať bez premýšľania (to je totiž podstata argumentu ad autoritatem), tak nemám premýšľať. Buď totiž uznám, že všetky Einsteinove myšlienky sú geniálne, alebo túto univerzálnosť neprijmem. V tom druhom prípade však nemá zmysel odvolávať sa na názory autora – v takom prípade sa totiž ja sám pasujem za génia, schopného posúdiť ešte aj Einsteinovo myslenie. Nenačim sa mi potom dovolávať Einsteina, stačí mi používať môj vlastný rozum. Keď svojím rozumom dokážem posúdiť, kedy Einstein hovorí pravdu a kedy nie, môžem sa spoliehať na svoj vlastný úsudok aj inokedy. Je to dostatočne jasné?

---

Hlavný zdroj súčasných konfliktov medzi sférami náboženstva a vedy spočíva v tomto pojme osobného boha. Cieľom vedy je zistiť všeobecné pravidlá, ktoré určujú vzájomné vzťahy objektov a udalostí v čase a priestore. Pre tieto pravidlá, alebo prírodné zákony sa požaduje absolútna platnosť, ktorá však nie je dokázaná. Je to hlavne program, ale viera v možnosť jeho realizácie je založená v princípe iba na čiastočných úspechoch. Avšak sotva by sme našli niekoho, kto by popieral tieto čiastočné úspechy a pripisoval ich sebaklamu človeka. Fakt, že na základe takých zákonov sme schopní predpovedať s veľkou presnosťou a istotou správanie javov v určitých oblastiach, je hlboko zakorenený vo vedomí moderného človeka, hoci možno chápe veľmi málo z obsahu týchto zákonov. Stačí keď len uváži, že dráhy planét slnečnej sústavy možno vypočítať dopredu s veľkou presnosťou na základe obmedzeného počtu jednoduchých zákonov. Podobne, hoci nie s rovnakou presnosťou, je možné dopredu vypočítať správanie elektromotora, prevodovky, alebo rozhlasového prijímača, aj keď ide o novo vyvinuté zariadenia. Samozrejme, keď je počet faktorov podieľajúcich sa na komplexe fenoménov príliš veľký, vedecká metóda nás vo väčšine prípadov sklame. Stačí uviesť počasie, kedy je predpoveď iba na pár dní vopred nemožná.

Nikto však nepochybuje, že stojíme pred kauzálnym vzťahom, ktorého príčinné zložky sú nám v hlavných rysoch známe. Udalosti v tejto oblasti sa nedajú presne predpovedať preto, lebo ich ovplyvňuje príliš veľa faktorov, nie preto, že by v prírode nevládli zákonitosti. Prenikli sme podstatne menej hlboko do pravidelností vyskytujúcich sa v oblasti živých vecí, avšak predsa len dosť hlboko nato, aby sme aspoň chápali, že aj tam vládnu pravidlá podliehajúce nutnosti. Stačí si iba uvedomiť systematické zákonitosti dedičnosti a účinku jedov, ako je napríklad alkohol, na správanie organických bytostí. Čo nám tu ešte chýba, je pochopenie hlboko všeobecných súvislostí, nie však istota o existencii samotnej zákonitosti.

Čím viac človek poznáva usporiadanú pravidelnosť všetkých udalostí, tým pevnejším sa stáva jeho presvedčenie, že tieto zákonitosti nepripúšťajú príčiny odlišnej podstaty. Nebude preň možné pripustiť ako nezávislú príčinu udalostí prírody ani ľudské ani božské dôvody. Isteže, doktrína osobného boha, zasahujúceho do prírodných udalostí, sa nikdy nedá vedou reálne vyvrátiť, pretože táto doktrína môže vždy nájsť útočisko v tých oblastiach, do ktorých ešte veda nevstúpila. Som však presvedčený, že takéto správanie zo strany reprezentantov náboženstva by bolo nielen nedôstojné, ale aj osudné. Doktrína, ktorá sa nemôže udržať v jasnom svetle, ale iba v tme, totiž nutne stratí svoj účinok na ľudstvo, a spôsobí ľudskému pokroku nevypočítateľné škody.

Vo svojom boji o etické dobro musia mať učitelia náboženstva odvahu vzdať sa doktríny osobného boha, musia mať teda odvahu vzdať sa toho zdroja strachu a nádeje, ktorý vkladal v minulosti tak obrovskú moc do rúk kňazov. Vo svojom snažení sa budú musieť spoliehať na tie sily, ktoré sú schopné pestovať dobro, pravdu a krásu v ľudstve samom. To je, pochopiteľne, oveľa ťažšia, ale aj oveľa záslužnejšia úloha. (Táto myšlienka je presvedčivo formulovaná v knihe Herberta Samuela Belief and Action). Keď náboženskí učitelia splnia naznačený proces zjemňovania, nepochybne s radosťou spoznajú, že skutočné náboženstvo sa zošľachtilo a prehĺbilo vedeckým poznaním [koľká to naivnosť, ospravedlniteľná len vierou tohto veľkého a večného dieťaťa, že všetci ľudia sú rovnako dobromyseľní a nezištní ako on sám!]. Ak jedným z cieľov náboženstva je čo najviac oslobodiť ľudstvo z pút egocentrických túžob, snáh a obáv [žiaľ, toto jeho cieľom nikdy nebolo!], môže veda pomôcť náboženstvu ešte aj v inom zmysle.

Hoci je pravda, že cieľom vedy je odhaliť pravidlá, ktoré umožňujú dávať do súvislosti a predpovedať fakty, toto nie je jej jedinou úlohou. Veda sa tiež snaží znížiť objavené súvislosti na najmenší možný počet vzájomne nezávislých pojmových prvkov. Práve v tomto úsilí o racionálne zjednotenie mnohorakosti, s ktorou sa stretáva, dosahuje najväčšie úspechy, hoci akurát toto snaženie spôsobuje najväčšie riziko, že sa stane obeťou ilúzií. Ale ktokoľvek okúsil intenzívnu skúsenosť úspešného pokroku v tejto oblasti, cíti hlbokú úctu pred racionalitou, ktorá sa prejavuje v bytí. Prostredníctvom pochopenia dosahuje ďalekosiahlu emancipáciu od pút osobných nádejí a túžob, a tým dosahuje ten stav pokory mysle voči veľkoleposti rozumu stelesneného v bytí, ktorý je vo svojich najväčších hĺbkach človeku neprístupný. Tento postoj sa mi však zdá byť religiózny v najhlbšom význame slova. A tak sa mi zdá, že veda nielen očisťuje náboženské pohnútky od antropomorfného braku, ale prispieva aj k náboženskému zduchovneniu nášho chápania života. Čím ďalej pokračuje duchovný vývoj ľudstva, tým istejšie sa mi zdá, že k pravej nábožnosti nás nedovedie strach zo života a smrti, ani slepá viera, ale úsilie po racionálnom poznaní. V tom zmysle verím, že kňaz sa musí stať učiteľom, ak chce učiniť zadosť svojmu vznešenému výchovnému poslaniu.

Zdroj: Science, Philosophy and Religion, A Symposium, Conference on Science, Philosophy and Religion in Their Relation to the Democratic Way of Life, Inc., New York, 1941.

---

Poučenie: Propagandisti náboženskej viery z celej tejto eseje citujú len jediné priraďovacie súvetie: „veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé“ (pozri napríklad J. Krempaský, Starý a Nový zákon v zrkadle fyziky, KaF, str. 92). Nechávajú na čitateľa, aby si domyslel, čo pre Einsteina znamenajú pojmy veda a náboženstvo a kalkulujú správne s tým, že ten, kto si celú esej neprečítal, bude pod vedou chápať to, čím veda naozaj je, ale pod náboženstvom si bude predstavovať tradičnú vieru, ktorú on sám vyznáva. Einstein však pojmu náboženstvo dáva celkom iný obsah: jeho náboženstvom je akási viera v abstraktnú morálku a v existenciu prírodných zákonov, zbavená antropomorfného braku, a teda bez predstavy osobného boha. Pojmom náboženstvo Einstein preto rozhodne neoznačuje ani judaizmus, ani kresťanstvo, ba ani islam. Tí, ktorí bez tohto upozornenia citujú jeho výroky, sa preto dopúšťajú arogantného podvodu voči svojim čitateľom i voči Einsteinovi. Zneužívajú neznalosť kontextu na dosiahnutie svojich cieľov. Ja takéto správanie označujem za špinavú demagógiu a pre konanie takých ľudí nenachádzam ospravedlnenie.

Preložil a komentoval Adam Roman.

---

Súvisiaca esej: Laureáti Nobelovej ceny o bohu.

© Adam Roman

Pôvodne uverejnené 16. 11. 2002.