Na stránke Spoločnosti Prometheus som si prečítal vyjadrenie Štefana Nižňanského, laureáta ocenenia Humanista roka 2026:
„Prijímam Cenu Humanista roka 2026 s hlbokou pokorou. Vnímam ju ako ocenenie nielen mojej práce, tvorby a života, ale aj všetkých svetských humanistov – veriacich v človeka.“
Štefanovi Nižňanskému k získanému oceneniu blahoželám. Moja nasledujúca poznámka preto nie je kritikou jeho osoby, práce ani zásluh. Chcem sa pristaviť výlučne pri slovnom spojení „veriaci v človeka“, ktoré považujem za nešťastné pri charakterizovaní svetského humanizmu.
Humanizmus nie je náhradné náboženstvo
Rozumiem tomu, čo sa týmto vyjadrením pravdepodobne sleduje. Môže ísť o dôveru v človeka, jeho rozumové schopnosti, dôstojnosť, tvorivosť a možnosti vytvárať lepšiu spoločnosť.
Lenže prečo na vyjadrenie takýchto postojov potrebujeme slovo „veriaci“?
Humanizmus predsa nie je náboženstvo, ktoré by potrebovalo svoj predmet viery. Človek nemusí v niekoho alebo niečo veriť v náboženskom zmysle, aby uznával ľudskú dôstojnosť, rešpektoval druhých, zastával sa ľudských práv a preberal zodpovednosť za spoločnosť.
Preto mi spojenie „veriaci v človeka“ nesedí. Vnáša do charakteristiky svetského humanizmu náboženský slovník, ktorý môže vyvolávať zbytočné nedorozumenia.
Samozrejme, uvedomujem si, že slovo „veriť“ sa používa aj v nenáboženskom, obraznom význame. Môžeme veriť priateľovi, dôverovať jeho schopnostiam alebo veriť, že sa niečo podarí. To však ešte neznamená, že všetky tieto významy sú vhodné na definovanie svetonázoru.
Čo znamená byť veriaci?
Pri tejto otázke si dovolím pripomenúť Adama Romana a jeho definície dôležitých pojmov.
Adam Roman píše:
„Slovom ‚veriaci‘ sa označuje človek, ktorý niečomu verí – v užšom zmysle človek, ktorý verí, že súbor tvrdení niektorého náboženského systému je pravdivý (pre taký prípad presadzujem vhodnejší pojem ‚teista‘).“
A svoju úvahu uzatvára slovami:
„Pojmu ‚veriaci‘ treba v najlepšom prípade priznať nezvyčajnú ‚pružnosť‘.“
Práve táto poznámka je podľa mňa dôležitá. Pojem „veriaci“ nemá vždy jednoznačný obsah. Jeho význam závisí od kontextu, v ktorom sa používa.
Preto by sme mali byť pri jeho používaní v súvislosti s humanizmom opatrní.
Celú Romanovu definíciu možno nájsť v článku Definície dôležitých pojmov.
Humanisti nemusia mať jednotný svetonázor
Ďalším problémom je, že humanizmus nemožno zúžiť na jediný filozofický postoj k človeku.
Medzi humanistami nájdeme rozličné filozofické prístupy vrátane naturalizmu. Naturalista môže človeka považovať za súčasť prírody, nie za jej vrchol či nejaký osobitne vyčlenený objekt obdivu.
Človek má svoju hodnotu, ale nie je neomylný, dokonalý ani nadradený prírode. Človek je súčasťou prírody a podlieha rovnakým prírodným zákonitostiam ako ostatné živé organizmy. Nie je stredobodom vesmíru ani bytosťou vyňatou z prírodného sveta. Jeho hodnota a dôstojnosť pritom nijako nezávisia od toho, či ho niekto považuje za výnimočné stvorenie.
Preto si nemyslím, že označenie „veriaci v človeka“ vystihuje všetkých svetských humanistov.
Človeka rešpektovať, nie zbožšťovať
Osobne nepotrebujem veriť v človeka. Potrebujem ho rešpektovať ako ľudskú bytosť, uznávať jeho dôstojnosť a práva a zároveň si zachovať kritický pohľad na ľudské konanie.
Človek dokáže vytvárať obdivuhodné diela, prejavovať solidaritu a rozvíjať poznanie. Dokáže však aj ubližovať, ničiť a konať iracionálne. Humanistický postoj podľa mňa nespočíva v idealizovaní človeka, ale v úsilí o lepšie ľudské spolužitie napriek jeho nedokonalostiam.
Preto by som bol rád, keby sme svetských humanistov neoznačovali za „veriacich v človeka“. Nie preto, že by sme mali odmietať dôveru v ľudské schopnosti, ale preto, že humanizmus nepotrebuje náboženskú terminológiu na vysvetlenie svojich hodnôt.
Človeka nemusíme zbožšťovať, aby sme si ho vážili. A nemusíme v neho veriť, aby sme sa k nemu správali ľudsky.
Humanizmus nepotrebuje človeka postaviť na miesto Boha. Stačí, keď človeka berie vážne.
Archív:
Zdroj: Spoločnosť Prometheus — združenie svetských humanistov.
Zdroj: Adam Roman.
Autor: Ján Parada, racionalista od roku 1993. V službe humanizmu. Od roku 2026 aj unitár.

Jedna odpoveď na “Je humanista veriaci v človeka?”
V humanizme nepotrebujeme nahrádzať jednu vieru druhou. Potrebujeme rozumieť svetu, človeku a vlastnej zodpovednosti.