Nádej sa niekedy javí ako pochabá naivita, načisto neopodstatnená. O to úžasnejšie je, keď sa nám aj napriek tomu ju podarí udržať nažive.
Akých nádejí sa nevzdáte?
Neúmerne som sa zadĺžil. Banka mi zoberie veľa z môjho príjmu. Ostáva mi málo na živobytie. Ale nosím v sebe nádej, že raz sa to zmení k lepšiemu. Nádej je silná vec! Presvedčenie, že sa splní čosi neočakávané.
Mám nádej, že keď budem poctivo užívať lieky, tak budem dlhšie žiť. Stane sa mi občas, že ráno zabudnem z rôznych príčin zobrať lieky, a počas dňa to silno pocítim. Cítim sa oslabený, nervózny, napätý, neistý v konaní. Nastanú silné bolesti. Rýchlo sa to snažím napraviť a zoberiem lieky, čo aj si nepamätám, či som ich ráno užil. Možno som aj užil, ale pre istotu si dám v takom prípade ešte jednu dávku liekov navyše. A pomáha to.
Pri nádeji nie je istota. Sú len očakávania. Mám šťastie na dobrosrdečných ľudí, ktorí mi pomáhajú prežiť ťažké chvíle. Pomáhajú mi v núdzi.
Nevzdávam sa nádeje, že čo aj ako chorý, budem vládať žiť. Vôľa žiť je veľmi silná. Áno, mám strach zo smrti, že raz umriem. Ale nádej, chuť žiť, je taká silná, že tento strach, obavu, potlačujem na minimum.
Živím v sebe nádej, že ešte zažijem príjemné zážitky v živote, príjemné prekvapenia. A nevzdávam sa tejto nádeje.
Síce žijem skromne, ale myslím si, že keď človek stratí nádej, stratí zmysel života. Môj život je teraz veľmi jednoduchý, jednotvárny, každý deň skoro rovnaký. Ale napriek všetkému sa nenudím. Viem si nájsť nejakú záľubu. Napríklad, že napíšem o svojich nádejach. Podelím sa s vami s nimi. Napíšte svoje nádeje. Potešíte ma. Možno mi dodáte novú nádej, ktorú nepoznám, nevyužívam.
Autor: Ján Parada, racionalista od roku 1993. V službe humanizmu.