Veda a city – 1. časť

Kde stojíme na konci tisícročia?

Túto prednášku mal autor na jar 1998 v Lon­dý­ne v rámci cyklu „Posudok storočia: Čo zanechá dvadsiate storočie svojim dedičom?“ Jej po­kra­čo­va­ním sú state v jeho knihe „Unweaving the Rainbow“ (Rozplietanie dúhy). Druhú časť uve­rej­ní­me v nasledujúcom čísle.

* * *

S úzkosťou a poníženosťou zisťujem, že som na listine prednášajúcich ako jediný vedec. Naozaj mám ako jediný „posúdiť storočie“ z hľadiska vedy? Mám uvažovať o vede, ktorú zanechávame svojim potomkom? Dvadsiate sto­ro­čie sa dá nazvať zlatým storočím vedy: je to vek Einsteina, Hawkinga a relativity; Plancka, Heisenberga a kvantovej teórie; Watsona, Cricka, Sangera a molekulárnej biológie; Turinga, von Neumanna a počítačov; Wienera, Shannona a kybernetiky; tektoniky zemskej kôry a rádioaktívneho datovania veku hornín; Hubblovho posunu červeného spektra a Hubblovho teleskopu; Fleminga, Floreya a pe­ni­ci­lí­nu; pristátí na Mesiaci a – nevyhýbajme sa tej téme – vodíkovej bomby. Ako na to upozornil už George Steiner, dnes pracuje na Zemi viac vedcov, ako v priebehu všet­kých doterajších storočí spolu. Ale – aby toto číslo dostalo svoju alarmujúcu perspektívu – dnes je nažive viac ľudí, ako umrelo od dávnovekého Homo sapiens (nie celkom, pozn. prekl.).

Slovníkový význam výrazu „citlivosť“ je „rozlišovanie, povedomie“ a „schopnosť reagovať na estetické popudy“. Dalo sa dúfať, že na konci storočia bude veda včlenená do našej kultúry a že naše estetické cítenie bude vstave chá­pať poéziu vedy. Bez toho, že by som chcel oživovať pe­si­miz­mus C. P. Snowa v polovici storočia, len nerád uz­ná­vam, že keďže už ostávajú len dva roky, tieto nádeje sa nesplnia. Veda vyvoláva dnes viac nepriateľstva ako ke­dy­koľ­vek predtým; niekedy oprávnene, inokedy u ľudí, čo o nej nič nevedia a svojím nepriateľstvom len kryjú svoju nechuť učiť sa. Je smutné, že mnohí ľudia ešte stále pod­lie­ha­jú predsa už zdiskreditovanému klišé, že vedecké vysvetlenie nahlodáva básnickú citlivosť. Predáva sa viac astrologických ako astronomických kníh. Televízia otvára dvere druhoradým kúzelníkom, vydávajúcim sa za akých­si psychikov a veštcov. Lídri siekt a kultov podrývajú milénium a ťažia z neho, nachádzajúc bohaté zdroje ľah­ko­ver­nos­ti: Nebeská brána, Vaco, otravné plyny v to­kij­skej podzemnej dráhe. Najväčší rozdiel voči poslednému miléniu spočíva v tom, že k ľudovému kresťanstvu sa pripojila ľudová science-fiction.

A malo to byť celkom ináč. Predošlé milénium malo ešte výhovorku. V roku 1066, aj keď len s odstupom času, Halleyova kométa mohla varovať pred bitkou pri Hastingse, ktorá spečatila Haroldov osud a Williamovo víťazstvo. S Hale-Boppovou kométou v roku 1997 to malo byť inakšie. Prečo by sme mali byť povďační nejakému astrológovi, ktorý ubezpečuje svojich čitateľov, že táto kométa nebola priamo vinná zo smrti princeznej Diany? A čo sa to deje, keď 39 ľudí doženie teológia, pozliepaná z deja filmu Star Trek (Hviezdne putovanie) a Knihy zjavení (posledná stať biblie), ku kolektívnej samovražde? Pekne oblečení, ruksak s najpotrebnejšími osobnými ve­ca­mi po boku, sa uložili „k spánku“, lebo všetci verili, že Hale-Boppovu kométu sprevádza vesmírna loď, „ktorá ich prevezie do novej oblasti ich existencie“! Je zaujímavé, že táto sekta Nebeskej brány si objednala astronomický teleskop na pozorovanie kométy; vrátili ho dodávateľovi, lebo vraj mal chybu: v chvoste kométy sa ním nedala zistiť nijaká loď.

Omámenie pseudovedou a zlá science-fiction sú hrozbou pre náš oprávnený cit pre zázraky. Je ňou aj nepriateľstvo vedcov, vysoko vzdelaných v módnych vedách; k tomu sa ešte vrátim. A treťou je populistické „umlčovanie“. Úroveň hnutia „Za všeobecné pochopenie vedy“, vy­vo­la­né­ho v Ame­ri­ke prvým sputnikom a poháňaného v Británii poplachom nad úpadkom užitočnej vedy na univerzitách, postupne prudko upadá. Záplava „vedeckých týždenníkov“ a podobných podujatí svedčí o zúfalej túžbe vedcov získať si obľubu. Zábavné „osobnosti“ s veselými klobúkmi a kohútími hlasmi produkujú na scéne explózie s dymom a predvádzajú prečudesné triky, len aby dokázali, že veda vie byť aj veselá.

Nedávno som sa zúčastnil pohovoru, kde vyzývali vedcov, aby sa angažovali pri podujatiach v nákupných stre­dis­kách, vábiacich ľudí k vedeckým hrám. Upozornili nás, aby sme neurobili nič, čo by mohlo znamenať „odbočku“. Aby sme svoju vedu robili „významnou“ predovšetkým pre obyčajných ľudí, upozorňujúc na to, čo sa deje v ich kuchyni alebo v ich kúpeľni. Ak je to možné, mali sme voliť taký pokusný materiál, ktorý poslucháči môžu na konci sedenia zjesť. Pri poslednom čísle, ktoré organizoval sám spíker, upútala pozornosť ako vedecký husársky kúsok pisoárová mušľa, spúšťajúca vodu pri odstúpení; ale výraz vedecký je tu vraj lepšie nepoužiť, lebo „oby­čaj­ní ľudia“ pri ňom pociťujú strach.

Keď v takýchto prípadoch protestujem, vyčíta sa mi môj „elitizmus“. Je to strašné slovo, no možno sa za ním neskrýva nič strašného. Je totiž veľký rozdiel medzi exkluzívnym snobstvom, ktoré nemožno schvaľovať a medzi snahou pomôcť ľuďom zvýšiť svoju úroveň a dostať sa medzi elitu. Vypočítavé ponižovanie, keď sa s ľuďmi jedná zvysoka a blahosklonne, je to najhoršie. Nedávno som to povedal pri jednej pred­náš­ke v Spo­je­ných štá­toch amerických a tu sa prihlásil jeden poslucháč, ktorý mal vo svojom bielom mužskom srdci iste teplé miestečka; mal odvahu poznamenať, že „veselé“ témy sú osobitne nevyhnutné, ak ide o to, ako sprostredkovať vedu „menšinám a ženám“.

Mám obavy, že ak sa veda podáva ako niečo veselého a ľahkého, znamená to odkladať ťažkosti do budúcnosti. Ani plagáty pre nábor do armády predsa nesľubujú nedeľný piknik, a to asi z toho istého dôvodu. Ozajstná veda môže byť ťažká, ale rovnako ako klasická li­te­ra­tú­ra alebo hranie na husle stojí za vynaloženú ná­ma­hu. Čo by sa stalo pri stretnutí s realitou, keby sa deti vábili do vedy alebo do iného užitočného zamestnania sľubmi ľahkých špásov?

Uznávam samozrejme, že praktické demonštrácie môžu oživiť myšlienky a predstavy a zachovať ich v pamäti. Brojím len proti populistickému zľahčovaniu, ktoré zne­svä­cu­je zázraky vedy.

V Londýne sa každoročne koná veľká slávnosť, pri ktorej sa udeľujú výročné ceny za najlepšie vedecké knihy. Jedna z cien je aj pre vedecké knihy pre deti a nedávno dostala jednu kniha o hmyze a druhú kniha o tzv. nechutnom hmyze. Už tieto výrazy nie sú celkom vhodné na pre­bu­de­nie poetických pocitov pre zázraky, ale ponechajme to stranou. Ťažko sa však dajú zabudnúť vtipy hlavného roz­hod­cu, známej osobnosti televízneho sveta (ktorá mala predpoklady predvádzať ozajstnú vedu, kým nepresedlala na „paranormálnu“ televíziu). Vyjadrujúc sa s ne­via­za­nos­ťou bežnou pri televíznych hrách povzbudzovala divákov pripojiť sa k nej pri pohľade na „nechutný hmyz“ v opakovaných chóroch hlasných grimás a s výrazmi „Bŕŕ! …Juch! …Fuj! …Fúúj!“ Takýto druh vulgárnosti je nedôstojný zázrakov vedy a riskuje odvrátiť pozornosť ľudí, schopných posúdiť ich a inšpirovať iných: ozajstných poetov a znalcov literatúry.

Ozajstná poézia vedy, najmä vedy dvadsiateho storočia, priviedla nedávno zosnulého Carla Sagana položiť túto veľmi aktuálnu otázku:

„Prečo len ani jedno z veľkých náboženstiev pri po­hľa­de na vedu neurobilo záver: ‚Veď toto je lepšie, ako sme si mysleli! Vesmír je oveľa väčší, ako predpovedali naši proroci, je majestátnejší, jemnejší, elegantnejší!‘ Na­mies­to toho volali a volajú: ‚Nie, nie, nie! Náš boh je len malý boh a chceme, aby ostal taký.‘ Náboženstvo, či už staré alebo nové, ktoré by zdôraznilo veľkoleposť ves­mí­ru, ako ju odhaľuje moderná veda, by bolo schopné odkryť aj ďalšie zdroje posvätnej úcty a rešpektu, ktoré ťažko sprostredkujú svojim príslušníkom konvenčné vyznania.“

Pri sto klonoch Carla Sagana by sme mali určitú nádej pre budúce storočie. Medzitým v priebehu jeho posledných rokov musíme hodnotiť dvadsiate storočie v ohľade ve­rej­né­ho po­ro­zu­me­nia vedám ako sklamanie, hoci čo do do­siah­nu­tých výsledkov bolo nevídaným a pozoruhodným úspechom.

Bolo to digitálne storočie

Čo keby sme svoju citlivosť nezamerali na všetku vedu celého dvadsiateho storočia? Dá sa vypichnúť nejaká téma, nejaký vedecký leitmotív? Môj najlepší kandidát neprichádza zďaleka a predsa zodpovedá bohatstvu ponuky. Dvadsiate storočie je digitálnym storočím. Digitálna diskontinuita prestupuje všetko inžinierstvo našich čias, ale zasahuje aj do biológie a možno aj do fyziky.

Opakom digitálneho je analogické. Keď sa v Británii s obavami očakávalo loďstvo španielskej armády, bol na pobreží južného Anglicka zavedený nie celkom nový systém signalizácie správ: Na všetkých vrcholoch horských reťazí boli nakladené vatry. Keby niektorý pozorovateľ zbadal príchod lodí, mal zapáliť svoju vatru. Uvidia ho susední pozorovatelia a zapália svoje ohne. Takto sa vlnou svetelných signálov rozšíri správa veľkou rýchlosťou po všetkých pobrežných grófstvách.

Ako by sa dal tento vatrový telegraf adaptovať na prenos viacerých informácií? Povedzme, aby povedal nielenže „Španieli prichádzajú!“, ale aby informoval aj o počte lodí. Jednou z možností by bola veľkosť vatry, úmerná veľkosti flotily. To je potom analogický kód. Je jasné, že sa pri ňom nepresnosti budú kumulovať.

Je tu však možnosť jednoduchého digitálneho kódu. Ne­zá­le­ží na tom, aký veľký je oheň, hlavná vec, že svieti dosť ďaleko; treba ho len zakryť veľkou pohyblivou clonou; odkrytím a zakrytím clony sa dá poslať na susedný vŕšok jasný záblesk. Záblesk sa dá opakovať určitý počet krát a tma môže mať určité trvanie. To všetko sa dá opakovať. A počet zábleskov v jednom rade po sebe môže byť úmer­ný počtu lodí.

Takýto digitálny kód má proti predošlému analogickému kódu veľa výhod. Ak pozorovateľ na jedom vŕšku zbadal osem zábleskov, pošle na ďalší vŕšok tiež osem zábleskov. Je pravdepodobné, že správa prejde z Plymouthu do Do­ve­ru bez veľkej degradácie.

Nervové bunky sa chovajú ako vatry v prítomnosti španielskej armády. „Pália.“ Popri nervových vláknach netečie elektrický prúd. Skôr sa to podobá stopám pušného prachu na cestičke; zapáľ to iskrou na jednom konci a oheň bude po nej syčať a prskať až na druhý koniec.

Už dávno vieme, že nervové vlákna nepoužívajú len analogické kódy. Teoretické výpočty ukázali, že tak by veľa nedokázali. Miesto toho robia niečo podobné ako moje vatry pri približovaní španielskej armády. Nervové impulzy sú ako kytice voltových smečov, opakovaných rýchlo po sebe ako strely z guľometu. Rozdiel medzi dôležitou a jednoduchou správou nie je daný veľkosťou kytice – to by bol analogický kód a správe by hrozilo, že bude spotvorená až do nepoznania. Určuje ho kon­fi­gu­rá­cia kytice, najmä rýchlosť streľby guľometu. Ak vidíte žltú farbu alebo počujete stredné C, keď voniate terpentín alebo hladkáte hodváb, keď cítite teplo alebo zimu, všetky tie rozličnosti sú sprostredkovávané kdesi vo vašom nervovom systéme rozličnými rýchlosťami guľometnej streľby. Keby sme mohli počuť mozog, znelo by to v ňom ako Passchendaele (tretia bitka o Ypres v 1. svetovej vojne, trvala od 31. 7. do 6. 11. 1917a zahynulo pri nej okrem iných národností 300 000 Britov a 260 000 Nemcov – pozn. prekl.). Chápeme to ako digitálne, hoci v plnšom zmysle je to čiastočne aj analogické: rýchlosť streľby je súvisle sa meniaca kvantita. Celkom digitálne kódy, napríklad Morseova abeceda alebo počítačový kód, kde vzorce impulzov vytvárajú zreteľnú abecedu, sú ešte spoľahlivejšie.

Ak nervové vlákna prenášajú informácie o svete, aký je práve teraz, gény sú kódované opisy dávnej minulosti. Tento názor vyplýva z vysvetľovania evolúcie na pod­kla­de sebeckého génu.

Živé organizmy sú prekrásne stvárnené tak, aby prežili a množili sa vo svojom prostredí. To hovorili darvinisti. Nie je to už celkom pravda. Sú prekrásne stvárnené tak, aby prežili v prostredí svojich predkov. Pretože ich predkovia prežili – dosť dlho na to, aby mohli ďalej odovzdať svoju DNA – sú naše dnešné zvieratá vhodne stvárnené. Zdedili tú istú úspešnú DNA. Gény, ktoré pre­ži­li predošlé generácie, si zachovávajú opisy toho, čo pri­spe­lo k prežívaniu tých, čo boli pred nimi. To sa skrýva za myšlienkou, že dnešná moderná DNA je kódovaný opis prostredia, v ktorom prežili jej predkovia. Nasledujúcim generáciám sa vždy odovzdáva príručka na prežitie – genetická matrika mŕtvych.

Ako tá najdlhšia reťaz vatrových ohňov, aj generácie sú nespočítateľne početné. Preto niet divu, že gény sú di­gi­tál­ne. Teoreticky mohla byť prvotná matrika DNA ana­lo­gic­ká. Ale z tých istých dôvodov ako pre analogickú armádu vatier platí aj pre každú starodávnu knihu, že ak sa ko­pí­ru­je a rekopíruje v analogickej reči, v priebehu pár ge­ne­rá­cií pisárov sa znehodnotí až k nezmyselnosti. Gény sú digitálne, a to v plnom význame tohto pojmu; väčšmi ako nervy.

Digitálna genetika bola objavená už v 19. storočí, ale Gregor Mendel predbehol svoju dobu a nevedel to. A potom jediný vážny omyl v Darwinovom pohľade na svet vyplýval z konvenčného názoru v jeho súčasnosti, že dedenie je iba „miešanie“ vlastností – bola to analogická genetika. No už za Darwina sa hmlisto rysovalo, že to by sa neznášalo s celou teóriou prírodného výberu. Menej zrejmé bolo spočiatku, že sa to neznáša ani so zjavnými skutočnosťami dedičnosti. Na riešenie bolo treba čakať až do dvadsiateho storočia; bola ním v tridsiatych rokoch neodarvinovská syntéza Ronalda Fishera a iných ge­ne­ti­kov.

Čo sa však týka digitálnej genetiky, to Fisher a jeho ko­le­go­via zo Syntézy nespoznali viac ako polovicu pravdy. Až Watson a Crick otvorili stavidlá myšlienkovým pochodom, ktoré mali byť z každého hľadiska nevídanou a nespornou intelektuálnou revolúciou – aj keď Peter Medawar zašiel priďaleko, keď pri správe o Watsonovej Dvojitej špirále napísal:

„Nemá zmysel diskutovať s niekým, kto je tak hlúpy, že nespoznal, že tento komplex objavov je najväčším ús­pe­chom vedy v dvadsiatom storočí.“

Moje pochybnosti o pravdivosti tejto príjemne vypočítavej arogancie vyplývajú z toho, že som sa poriadne zapotil, keď som ju bránil proti súperiacim nárokom napríklad kvantovej teórie alebo relativity.

Revolúcia Watsona a Cricka bola digitálna a od roku 1953 sa vyvíjala exponenciálne. Dnes vieme prečítať gén, pres­ne ho napísať na papier, uložiť ho do knižnice a ke­dy­koľ­vek v budúcnosti môžete znovu zostaviť presne ten gén a vložiť ho do zvieraťa alebo do rastliny. Keď bude splnený projekt kompletného ľudského genómu, okolo roku 2003, bude možné napísať ho na pár štan­dar­dných kom­pak­tných diskov a ešte na nich ostane dosť miesta na veľkú knihu vysvetliviek. Pošlite potom schránku s dvoma CD do hlbín vesmíru a ľudská rasa môže vyhynúť, šťastná vo vedomí, že je tu určitá nádej, že raz nejaká cudzia civilizácia bude schopná znovu zostrojiť živé ľudské by­tos­ti. V jednom ohľade (ale nie v druhom) je moja špe­ku­lá­cia prijateľnejšia ako zápletka Michaela Crichtona v Jur­skom parku. A obidve špekulácie sa opierajú o digitálnu presnosť DNA.

Pripúšťam, že digitálnu teóriu najlepšie prepracovali nie neurobiológovia alebo genetici, ale elektrotechnici. Di­gi­tál­ne telefóny, televízia, reprodukcia hudby a prúdy mikrovĺn konca dvadsiateho storočia sú neporovnateľne rýchlejšie a presnejšie ako ich analogickí predchodcovia, a to len z toho dôvodu, že sú digitálne. Digitálne počítače sú korunou úspechov nášho elektronického veku a zú­čas­tňu­jú sa telefonických spojení, komunikácie pro­stred­níc­tvom družíc a prenosov dát všetkých druhov, vrátane najvýznamnejšieho fenoménu tohto desaťročia, World Wide Web (celosvetová sieť internetu). Nebohý Chris­to­pher Evans zhrnul rýchlosť digitálnej revolúcie dvad­sia­te­ho storočia do prekvapujúcej analógie s automobilovým priemyslom:

„Dnešné autá sa od povojnových líšia v celom rade znakov. …Ale predpokladajme, že by sa bol auto­mo­bi­lo­vý priemysel vyvíjal takou rýchlosťou ako počítače a aj tak dlho: o čo lacnejšie a výkonnejšie by boli súčasné modely? Ak ste odpoveď ešte nepočuli, analógia je otrasná. Dnes by ste mohli kúpiť Rolls-Royce za 1,35 anglickej libry, prešiel by tri milióny míľ (po 1,6 km) na jeden galón (4,54 l) benzínu a vyvinul by dosť sily, aby poháňal parník Queen Elizabeth II. Keby ste mali záujem o miniaturizáciu, mohli by ste ich umiestniť do špendlíkovej hlavičky pol tucta.“

Počítače nás presviedčajú, že dvadsiate storočie je di­gi­tál­nym storočím – pozrime sa len na genetiku, neu­ro­bio­ló­giu a fyziku (uznávam, že v tomto poslednom odbore mi chýbajú spoľahlivé vedomosti).

Iste sa dá povedať, že kvantová teória – časť fyziky, ktorá je pre dvadsiate storočie najcharakteristickejšia – je v podstate digitálna. Škótsky chemik Graham Cairns-Smith takto opisuje svoje prvé stretnutie s jej údajnou nepochopiteľnosťou:

„Myslím, že som mal asi osem rokov, keď mi otec po­ve­dal, že nikto nevie, čo je elektrina. Pamätám sa, že som na druhý deň v škole rozpovedal túto novinu svojim priateľom, ale nevyvolala senzáciu, s ktorou som po­čí­tal. Pozornosť jej venoval len jeden chlapec, ktorého otec pracoval v miestnej elektrárni, vyrábal vlastne elektrinu a mal teda vedieť, o čo ide. Tento priateľ mi sľúbil, že sa na to otca spýta a potom mi to povie. Stalo sa, no neviem povedať, či mi výsledok pomohol dostať sa ďalej. Zamrmlal čosi ako ‚nepatrné zrniečka piesku‘ a šúchal si palec o ukazovák, aby naznačil, aké sú drobné tie zrnká. Nevedel pridať nič na vysvetlenie.“

Experimentálne výroky kvantovej teórie spočívajú na číslach, ktoré majú desať miest za desatinnou bodkou. Teória s takýmto úžasným zachytením stavu skutočnosti si vyžaduje náš rešpekt. Ale či na jej podklade urobíme záver, že vesmír je vo svojej podstate zrnitý, alebo že prerušovanosť tlačí na pod ňou v hĺbke ležiacu súvislosť len vtedy, ak sa pokúsime merať to – neviem; prítomní fyzici iste cítia, že táto matéria je pre mňa príliš ťažká.

Nemusím pridávať, že ma táto situácia neuspokojuje. Nanešťastie existujú literárne a novinárske kruhy, v kto­rých sa ľudia radi priznávajú k nevedomosti alebo ne­po­cho­pe­niu vedy, a to neraz s pýchou až radosťou. Zistil som to tak často, že som z toho smutný. Preto mi dovoľte za­ci­to­vať jedného z právom najrešpektovanejších ko­men­tá­to­rov súčasnej vedy, Melvyna Bragga:

„A sú aj takí, ktorí z afektovanosti hovoria, že o vede toho veľa nevedia, ako keby ich práve to urobilo múd­rej­ší­mi. No robí ich to skôr hlupákmi a stavia ich to do radov tej dohorenej starej britskej tradície inte­lek­tu­ál­ne­ho snobstva, ktoré považovalo všetky vedomosti, najmä vedu, za ‚obchod‘.“

Sir Peter Medawar, ten vystatovačný nositeľ Nobelovej ceny, ktorého som už citoval, povedal o „obchode“ niečo veľmi podobné:

„Hovorí sa, že v starodávnej Číne si mandaríni nechali rásť nechty, alebo aspoň niektoré z nich, tak extrémne dlhé, že bolo zrejmé, že sa ich ruky nehodili na nijakú manuálnu činnosť. Každému malo byť na prvý pohľad jasné, že boli bytosťami veľmi povznesenými a vzne­še­ný­mi, ktoré sa nikdy neznížia k nejakej práci. To je správanie, ktoré sa páči Angličanom, prevyšujúcim v snobstve všetky iné národy. Naša prieberčivá nechuť k aplikovaným vedám a k obchodu zohrala významnú úlohu pri úpadku Anglicka do toho stavu, v ktorom sa dnes nachádza.“

Takže ak mám ťažkosti s kvantovou teóriou, nie je to pre­to, že by som sa nesnažil a iste sa tým nechválim. Ako evolucionista súhlasím s názorom Stevena Pinkera, že Darwinova prírodná selekcia stvárnila náš mozog tak, aby pochopil pomalú dynamiku veľkých predmetov na af­ric­kých savanách. Možno raz niekto zostaví počítačovú hru, pri ktorej sa budú netopiere a loptičky správať podľa scenára ilúzie dynamiky kvánt. Deti vyrastené s takými hrami možno pochopia modernú fyziku tak ľahko, ako my chápeme koncept zvedavého prikrádania sa k divým zvie­ra­tám.

---

Autor: Richard Dawkins.

Prameň: Richard Dawkins, „Science and Sensibility. Where we Stand at the End of the Millennium? Part 1 of 2)“ (Veda a city. Kde stojíme na konci tisícročia? Časť 1. z 2). Free Inquiry, 19/1, s. 37, jeseň 1998/99.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 08 v stredu 9. júna 1999.