„Tretia konfesia“ a organizovaný humanizmus

Ako vravia pozorovatelia spolkov, na získanie sto nových členov treba prakticky zasiahnuť aspoň desať tisíc ľudí správami a ponukami, ktoré sa im zdajú užitočné. Naše zväzy (v Nemecku; všetky ďalšie číselné údaje sa týkajú Nemecka – pozn. prekl.) zasiahnu t. č. asi štvrťmilióna dospelých ľudí ročne. Aby sa milióny dozvedeli, čo po­va­žu­jú za dobré a správne organizovaní humanisti, treba urobiť viac ako poslať huncútsku správu správnemu denníku.

Koho máme osloviť? Tu nám pomôžu analýzy tých, čo nás z cirkevnej strany nielen pozorujú, ale radi by nás re­e­van­je­li­zo­va­li. Erfurtský profesor teológie Eberhard Tiefensee si sťažuje na dramatický úpadok počtu organizovaných kresťanov najmä v nových spolkových zemiach; nazýva ho „superkatastrofou pre cirkvi“ a zodpovednosť pri­pi­su­je „tretej konfesii“, takpovediac konfesii bez­kon­fe­sij­ných.

Na tejto správe a z nej vyplývajúcej pretrvávajúcej živej debate je všeličo veľmi napínavé:

1. Výraz „konfesia“ – teda vyznanie (prípadne priznanie pri vyplňovaní daňovej karty) – volí cirkevná strana vedome, hoci sa pri tejto „tretej konfesii“ neskladajú nijaké sľuby a neexistujú katechizmy; jej podstate je skôr vlastná určitá racionálne motivovaná snaha o objektívnosť.
2. Bezkonfesijní sa berú na vedomie ako skupina, ktorá má síce na okraji ezotericky-náboženské predstavy alebo ilúzie akéhosi „vedeckého svetonázoru“, ale vo svojich zásadných výpovediach a v ohľade viacerých „istôt“ je homogénna. Pozitívne sa v nej hodnotí in­di­vi­du­ál­nosť, samourčenie, tolerancia, solidarita a družnosť (miesto spoločenskosti). Životné istoty sa zaobídu bez boha, zjavenia a zmŕtvychvstania. Život sa považuje za hodný žitia aj bez náboženstva.
3. Z 21,4 milióna bezkofesijných je podľa miesta narodenia skoro polovica východných Nemcov.
4. Vyhodnotenie viacerých štúdií ukazuje, že po­diel bez­kon­fe­sij­ných na celkovom počte obyvateľov je na zá­pa­de 12 – 15 %, na východe však až 65 – 75 %; že v zá­pad­nom Nemecku je ešte 70 % ľudí aspoň formálne prí­sluš­ní­kom nejakej cirkvi, vo východnom len 24 %; že v zá­pad­nom ide týždenne do kostola 15 %, vo východnom niečo málo viac ako 3 % ľudí.
5. Regionálny výskyt „tretej cirkvi“ je tiež rozdielny; na západe ich žije vo veľkomestách 60 %, na dedinách a v mes­teč­kách pod 5 000 obyvateľov len 7 %; na východe: 32 % vo veľkomestách a 29 % na dedinách a v mes­teč­kách; z toho vyplýva, že na západe je bezkonfesijnosť väčšmi tabuizovaná ako na východe.
6. Na východe je oveľa viac vyslovene sekulárnych or­ga­ni­zá­cií – a cirkvi nemôžu garantovať ani základné pas­to­rál­ne služby.
7. Na východe aj na západe sa cirkev chápe skôr ako so­ciál­ne zariadenie než ako spásonosná ustanovizeň. Na východe je to, čo cirkvi hlásajú, takmer bezvýznamné – nie však v politike! Otázky náboženstva a cirkvi sa pre východného Nemca stávajú dôležité až vtedy, keď sa pomocou štátu tlačia do jeho bezkonfesijného života: keď ide o výučbu náboženstva; pri styku s cirkevnými sociálnymi zariadeniami; keď zistí, že má platiť cir­kev­nú daň; keď ho nútia na príslušnosť k cirkvi pri pra­cov­nom pomere v diakonii alebo Caritase.
8. Na západe sú bezkonfesijní spravidla utečenci z cirkví a odpadlíci od náboženstva, častejšie muži ako ženy (60 : 40) a slobodní ako ženatí. Rozchod s cirkvou tu býva zá­ro­veň neraz ťažké pretrhnutie pupočnej šnúry tra­dič­ných rodinných zväzkov. Naproti tomu sú na východe celé rodiny už desaťročia bezkonfesijné.
9. Na západe prežívajú bezkonfesijní spravidla etiku au­to­nó­mie, spojenú s emancipačným chápaním života. Oslo­bo­di­li sa od cirkvi. Ich odstup od cirkvi je často založený intelektuálne a kognitívne. Prevládajú skôr agnostické ako ateistické presvedčenia. Nik si nepraje „novú cir­kev“, ale religiozita ostáva dôležitá a je súkromnou zá­le­ži­tos­ťou. Pociťuje sa potreba spirituality a dištanc k bo­hu je dôležitý.
10. Naproti tomu na východe prevláda etika povinnosti, spojená s postojom „náboženstvo nepotrebujem, cirkev môže existovať (pre tých, čo ju potrebujú)“. Boh a všet­ko, čo s tým súvisí, je tu ľuďom ľahostajné; preto tu kri­ti­ka náboženstva a cirkvi takmer nemá možnosť uplatniť sa. Berlínsky teológ Krötke to vyjadril slovami: „Vý­chod­ní Nemci už dávno zabudli, že zabudli na Boha.“

Skutočnosť, že niekto má inú „konfesiu“, je pre teológov veľmi vážna záležitosť, ktorá ohrozuje ich vlastné vy­zna­nie. Preto je pojem „tretej konfesie“ vo vnútrocirkevnej diskusii veľmi sporný. V roku 1555 boli uznaní za „tretiu konfesiu“ kalvinisti. Fundamentalistická kritika dnes varuje ekuménu, aby sa nechcela stať „treťou konfesiou“. Iní vidia „tretiu konfesiu“ v židoch, moslimoch či pra­vo­sláv­nych kresťanov. Okrem toho je v zlej pamäti, že 19. júna 1936 uznal nacionálne-socialistický štát tzv. „Lu­den­dorffovo hnutie“ za „tretiu konfesiu“.

Táto široká debata by nevyžadovala náš zákrok, keby Tiefensee nebol zistil, že tá skupina tých bezkonfesijných, ktorých on volá „tretia konfesia“, vlastne ešte nemá me­no. A z cirkevnej strany sa už ozýva varovanie, aby sa táto „konfesia“ nenazývala – po holandsko-belgickom prípade sa to v diskusii o európskej ústave už stalo – „hu­ma­nis­tic­kou“. Dá sa uzatvárať, že v Nemecku sa táto „tretia kon­fe­sia“ ne­po­va­žu­je za jednoducho „bezkonfesijnú“.

Hľadá sa nám meno

Pre Humanistický zväz je táto diskusia dôležitá: skupina ľudí „tretej konfesie“ sa stáva (aj mimo vlastného člen­stva) kvalitatívne a kvantitatívne predmetom vedeckého záujmu. Robia sa pokusy presnejšie prebádať oblasť viery (svetonázory, kultúrne názory) tejto skupiny. Zostavujú sa cirkevné protistratégie, a tým aj naše stratégie. A na­ko­niec: pre cirkvi by bolo osudné, keby značné časti po­li­tic­kej triedy a masmédií prišli k trom poznatkom o reálnej situácii:

1. Táto „tretia konfesia“ skutočne existuje ako skupina.
2. Vo svojom jadre je „humanistická“.
3. Má oprávnené záujmy a vlastných „hovorcov“.

V diskusii sa ukazujú na našej strane pri spracúvaní vznikajúcej situácie a trvalého sporu zreteľné nedostatky. Časy tradičných svetonázorových spolkov sú definitívne za nami. No humanizmus – predovšetkým sekulárny, kto­rý chce byť praktický – potrebuje organizáciu – už pre historickú zodpovednosť v globálnom „boji kultúr“.

Predstava, že humanizmus je „indiferentný“ stav, že zá­uj­my a potreby nenáboženských ľudí prevezme akosi au­to­ma­tic­ky „neutrálny“ trh, dobročinné organizácie či do­kon­ca štát, a budú ich aj spravovať, stráca zo zreteľa zá­klad­nú pravdu každého „zmýšľania“, nech sa toto pre­ja­vu­je ako ticho, nech je ako vkľúčené do kaž­do­den­né­ho života (nech je ako „neuvedomené“): zmýšľanie existuje len vtedy, keď ho prežívajú, transportujú, rozvíjajú a bu­du­jú živé subjekty – teda ľudia. Pri humanizme to nie je inakšie ako pri islame alebo kresťanstve. Bez (aspoň ko­mu­ni­ku­jú­cich) humanistov niet humanizmu.

Uznanie základných služieb

Pri prvej ani pri druhej „konfesii“ to nie je inakšie: Vy­stú­pe­nia z cirkví síce pretrvávajú, ale všetky prieskumy ve­rej­nej mienky ukazujú, že cirkvi si za svoje „základné služby“ zasluhujú spoločenské uznanie. V podstate plnia, čo sľubujú: poskytujú náboženský životný a hodnotový rámec; držia svoju spoločnosť združenú proti par­ti­ku­lár­nym záujmom; majú rituály v najširšom zmysle slova, zabudované do špecifického systému služieb najmä ako pomoc v prechodných a konfliktových životných si­tu­á­ciách.

V oblastiach, kde humanisti poskytujú svoje služby (svetské oslavy a sviatky, humanistická výchova, pa­cien­to­va vôľa a pomoc pri zomieraní), majú svoje použiteľné myšlienky, komunikatívne štruktúry a politické kon­cep­cie. Humanizmus je alternatíva k náboženstvu, ak sa ľu­dia dozvedia, že je odpoveďou na otázky po zmysle života v dnešných časoch.

Normálnosť dobrého života bez boha, ako ho žili milióny ľudí, orientovaných na tento svet a v dôvere vlastným skúsenostiam – to je vlastne kritika všetkých ná­bo­žen­stiev. Tu má Humanistický zväz historickú zodpovednosť.

---

Autor: Horst Groschopp.

Prameň: Horst Groschopp, „Dritte Konfession und organisierter Humanismus“, Diesseits č. 67, 2004.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 45 v piatok 3. septembra 2004.