Chcel som vedieť, ako prijali Slováci poslednú knihu pápeža Benedikta XVI., Ježiš Nazaretský (Dobrá kniha, Trnava 2007) a pozrel som sa do vyhľadávača od Google na spojenie „Ježiš“ a „Benedikt“.
Medzi prvými 150 stranami bola jedna jediná kritická strana pre tieto dva pojmy, a to už zvädnutý komentár v Zošitoch humanistov č. 50 k zvoleniu kardinála Ratzingera za pápeža. Všetko ostatné boli vychvaľujúce komentáre kritikov, organizácií, kníhkupectiev, fár, blogerov atď. Čo si mám o tom myslieť? K slovu sa prihlásili tí, ktorým záleží na evanjelizácii Slovenska; ticho ostali tí, ktorí sa húfne ozývajú pri diskusii o prerušení tehotenstva, o výhrade vo svedomí, o etickej výchove a podobne. Ako si to vysvetliť? Alebo sa im téma vidí príliš teologická či akademická – počuli, že historické dôkazy o existencii Ježiša nie sú dosť presvedčivé, ale sami nemajú poruke potrebné argumenty. Alebo ich téma nezaujíma, pretože na takéto veci jednoducho „neveria“, čo aj sa necítia ateistami.
O týchto mi ide. Rád by som posilnil ich „Neverím predsa na duchov“ výťahom z kritického komentára Georgea Wellsa k predmetnej knihe v orgáne nemeckých skeptikov. Na jednej strane sa síce dá povedať, že obsahy náboženskej viery sa vymykajú empiricko-kritickému preverovaniu (najmä skeptikov, ktorí nemusia byť ateisti), ale na druhej strane nie je možné nebrať na vedomie spôsob argumentácie pre určité obsahy viery. Argumentácia má byť vždy kritickým myslením, predovšetkým však vtedy, ak ide o zaobchádzanie s pojmom pravdy, napríklad, aj pri výsledkoch výskumu histórie. Tu nemôže dostať výnimku ani osobnosť Ježiša Krista. Dajme si túto lekciu kritického myslenia podľa Wellsa.
Ratzingerova interpretácia biblických pasáží spočíva na jeho filozofickom presvedčení: „Najvyššie pravdy nemožno vtesnať do rámca empirickej evidencie pre materiálny svet“ (s. 257). Ak sa vlastná skúsenosť obmedzuje na zmyslami vnímané a „pochopiteľné“, je neúplná a omylná. „Nestačí na pochopenie vlastnej hĺbky človeka. Len v Bohu a cez Boha možno správne spoznať človeka“ (s. 327). „Kde nie je Boh, nemôže byť nič dobré“ (s. 179). „Ak vyhlásime Boha za mŕtveho, prestaneme byť jeho vlastníctvom a staneme sa vlastnými pánmi; konečne môžeme robiť, čo sa nám zapáči“ (s. 301). „Ak si stratil Boha, si len náhodným produktom evolúcie“ (s. 201). Výrazy „náhodný“ a „náhoda“ sa rutinne vyhadzujú na oči Darwinovej evolučnej teórii, hoci prírodný výber je všetko iné, len nie náhodný. Náhodné sú len mutácie, ktoré predchádzajú tomuto výberu.
Dnes by už naozaj nemalo byť potrebné dokazovať absurdnosť názoru, že v neprítomnosti Boha „všetko je dovolené“. Ak máme byť uchránení od ublížení a vykorisťovania, sú nevyhnutné pravidlá pre správanie ľudí. Ich dôsledné a účinné presadzovanie vyžaduje políciu a zákony, a to úplne nezávisle od náboženských presvedčení. Vyhovujúce normy, ktoré sú príležitostne aj vo svätých (kresťanských a iných) písmach, boli formulované pred vznikom náboženstiev, a to nielen pretože sú sociálne potrebné, ale aj pretože sociálne bytosti už inštinktívne majú náklonnosť k altruizmu. Tento sociálny inštinkt je prispôsobením sa na sociálne podmienky a ako taký nie je záhadnejší ako nespočetné iné prispôsobenia rastlín a zvierat v priebehu evolúcie. Podrobne sa touto témou zaoberá aj Richard Dawkins v 6. kapitole („Korene morálnosti: prečo sme dobrí?“) svojej knihy Delúzia Boha (Zošity humanistov č. 65, s. 3 – 17).
V súvislosti s Ratzingerovou vetou, že sa bez Boha nezaobídeme, kladie Wells otázku, čo je ten Boh a konštatuje, že Ratzingerova obrana náboženského presvedčenia je to, čo pred storočiami filozof Thomas Hobbes nazval „hromadením bezvýznamných slov“ („prúd jalových rečí“ – the frequency of insignificant speech).
Konkrétne Ratzinger píše, že „Boh je pravda a láska“ (s. 192). V bežnej reči sa výraz pravda viaže vždy na nejakú výpoveď; existujú pravdivé výpovede, pravdivé tvrdenia. Z prídavného mena „pravdivý“ sa dá ľahko prejsť na abstraktné podstatné meno „pravda“, ale ako to dať do súvislosti s Bohom? Medzi pravdivé výpovede a Boha nemožno predsa položiť znamienko rovná sa! (Čo je pravdivé na vete „Boh je pravda a láska“?) Ratzingerova kniha je plná takýchto planých výpovedí, napríklad „Odkiaľ máme nakoniec svoje bytie?“ (s. 176), „Čo je vlastná podstata všetkých vecí?“ (s. 232), „Láska je základ sveta“ (s. 67) a že „Desatoro z hory Sinaj“ má byť „vyjadrením pravdy nášho bytia“ (s. 183). Také reči sú prejavom chorobnej snahy splietať slová a idey, aby ľudia uverili, že myslia, čo aj v skutočnosti nerobia nič iné, ako formulujú vety.
V bežnej komunikácii niet pochybnosti o rozdieloch medzi slovom „krava“, ideou „krava“ a skutočnou kravou. Pod ideou mám na mysli mentálnu predstavu veci alebo javu (v tomto prípade kravy), s ktorou môžem vo svojej predstave zmysluplne narábať a experimentovať; tak, ako môžem pomocou rúk a očí manipulovať so skutočnými vecami (v tomto prípade s kravou). Vo filozofických a teologických debatách sa však môže stať, že takéto idey chýbajú. Vtedy sa samotné slová považujú za idey a narábanie s nimi v hlave sa zdá rovnako užitočné a prijateľné ako narábanie s ideami. S týmito slovami môžu byť spojené silné emócie a omylom sa potom predpokladá, že tieto slová označujú skutočné veci. Keďže však je nemožné mať o týchto veciach opravdivé idey, ponúka sa ako východisko pripísať im „transcendentálny“ charakter.
Zvyčajne si však v mysliach predstavujeme aj skutočnosti, ktoré nepoukazujú priamo na určité obrazy. Hovoríme o „vedeckom pokroku“, o „svetovej mienke“, o „zločinoch maloletých“ bez toho, že by sme si uvedomovali nejaké obrazy. Ak sa chceme vyhnúť chybám, musíme sa pri argumentácii slovami kvôli kontrole občas vracať ku konkrétnym ideám. Ak však chceme, aby otázna výpoveď vyzerala prijateľnou, treba zabrániť premene jej slov na určité predstavy; to nie je ťažké, pretože tá premena by bola príliš namáhavá. Len tak bez všetkého sa do nej nikto nepúšťa, hoci principiálne by bola zrejme želateľná. Výsledok je, že nezmyselné formulácie sa ľahko prijmú a pretrvávajú ako zmysluplné a naozaj, je ich okolo nás plno.
Dobrým príkladom je francúzsky jezuita Teilhard de Chardin (1881 – 1955). Ako autor sa vyjadruje tak nepresne, že nikto nevie povedať, čo vlastne jeho výpovede znamenajú. V jednom liste generálovi svojho rádu odôvodňuje svoj záujem o štúdium skamenelín „hlbokým citom pre organickú skutočnosť sveta“. Píše, že spočiatku išlo o „nejasne definovaný cit v mojej hlave a srdci“, no „postupom rokov sa z toho postupne stal presný a nútiaci pocit konvergencie vesmíru so sebou samým“ (de Chardin, 1964, s. 38). Chce tým povedať, že v priebehu rokov sa naučil formulovať vety, ktoré mu znejú závažne. Takže môže pridať, že „konvergencia vesmíru ako taká kulminuje vo svojom zenite a splýva s Ježišom, ktorý je podstatou všetkého“; a že existuje „progresia a syntéza všetkých vecí v Ježišovi Kristovi“. (Sú to gramaticky správne zostavené vety s podmetom a prísudkom, ale im chýba akákoľvek pochopiteľná výpoveď.)
Aj tí, čo sa vzdali tradičných kresťanských vieroučných obsahov, si zachovali náchylnosť na prázdne formulácie. Po holokauste a opakovaných prírodných katastrofách po celom svete, ale aj pri pohľade na mnohomiliónové bedárske slumy moderných veľkomiest znejú prázdne kňazské slová o úžasnej božej láske k svojim stvoreniam. No sociológ Steve Bruce konštatuje vo svojom prehľade o dnešných náboženských pomeroch vo Veľkej Británii, že „postupne sa sekularizujúci národ stráca svoju vieru na špecifické kresťanské tradície, ale zachováva si náklonnosť na prázdne náboženské formulácie (Bruce 1995, s. 51). Podobnú jalovosť/prázdnotu možno pozorovať aj v iných oblastiach, napríklad v literárnej vede a duchovných vedách vo všeobecnosti. Sloboda ideí a vlastného prejavu degeneruje na slobodu hovoriť nepremyslene a mlátiť slamu. Len v prírodných vedách sa ešte slová a výpovede dávajú do súvislosti so skutočnými vecami, takže nezmysly sú vylúčené alebo aspoň ľahko spoznateľné.
Ratzinger zdôrazňuje, že jeho kniha nie je počin „učiteľského úradu“ a každý má možnosť protirečiť mu. Žiada od čitateľov „len taký preddavok sympatie, bez ktorého nie je možné porozumenie“ (s. 22). Táto prosba o minime dobrej vôle je veľmi rozumná. Spor o mienku musí vždy existovať. Čo je potrebné na viac, to výstižne formuloval v roku 1869 bazilejský Nietzscheho priateľ Franz Overbeck: želá si ostrú, nekompromisnú a jasnú konfrontáciu pri teoretických otázkach, ale mier v medziľudskej praxi. Čím ťažšie padne kombinácia týchto dvoch požiadaviek, tým šťastnejší sa cíti, keď sa o to pokúša.
Tým nás vedie na dobrú cestu.
Literatúra:
Joseph Ratzinger (Benedikt XVI.): Ježiš Nazaretský. Dobrá kniha, Trnava 2007.
Bruce , S. (1995): Religion in Modern Britain (Náboženstvo v modernej Británii). Oxford University Press, Oxford.
de Chardin, T. (1964): Le Milieu Divin (Božské prostredie), Fontana Books London.
Strauss, D.F. (1923): Der alte und der neue Glaube (Stará a nová viera), vydavateľstvo Kröner Leipzig.
Prameň: George Wells: „Joseph Ratzinger (Benedikt XVI.): Ježiš Nazaretský.“ Skeptiker 21/2, 93 – 97, 2008.
Autor: George Wells.
Výber preložil a upravil Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 71 v piatok 4. júla 2008.