Štátne zastupiteľstvo Bochum obžalovalo v roku 1985 jedného študenta medicíny na základe § 166 trestného zákona medzi iným z toho, že nazval „premenu“ a „prijímanie“, ktoré sa v katolíckej cirkvi celebrujú ako súčasť sviatosti a svätej omše, „trikom“, čiže „fígľom“.
Tým vraj natoľko urazil náboženské cítenie veriacich, že by to mohlo narušiť verejný poriadok.
Pri jeho obrane uviedol svedok obhajoby, svetoznámy kritik náboženstva K. H. Deschner, nasledujúce skutočnosti:
Kultúrnohistoricky má premena svoje korene v celkom realistickej hostine, vo večeri: prvotní kresťania jedávali pri svojich stretnutiach chlieb a vodu, chlieb a syr, aj chlieb a zeleninu. Predchádzajúce náboženské spoločnosti praktikovali takéto stretnutia aj ako kanibalské obrady. Teológ Klaus Ahlheim (Marburg/Lahn) o tom napísal stať „Posledná večera a kanibalizmus“ (1971) a nemal z toho nijaké súdne nepríjemnosti.
Totálne vzdanie sa vlastného rozumu
Podľa Ahlheima predpokladá katolícke prijímanie u kresťana „totálne vzdanie sa vlastného rozumu“. Vzniklo na podklade náboženských zvykov pohanov a stalo sa, aj s „premenou“, ktorá mu pri obrade pár minútami predchádza, stredobodom katolíckej bohoslužby, omše. Ale pojem tejto „premeny“, vysvetľovaný umelým výrazom „prepodstatnenia“, čo je doslovný preklad latinskej „transsubstanciácie“, nepoznali ani apoštolské, ani poapoštolské časy. Aby bolo jasné: Premena má znamenať, že…
„celá podstata chleba sa po tzv. konsekrácii premení na podstatu tela Kristovho, a celá podstata vína na podstatu krvi Kristovej“
– to sa tvrdí, ale nebolo to nikdy dokázané.
Výsledok premeny je eucharistia, sviatosť oltárna, oblátka, ktorú veriaci dostávajú do úst ako telo Kristovo, od nedávna niekde aj do ruky – ale na zjedenie.
Učenie o eucharistii zaviedli pôvodne gnostici okolo roku 200. Bola to sekta, vyhlásená za kacírsku a jej názor na eucharistiu vtedajší vedúci teológ, sv. Ireneus, zamietol. Až o tisíc rokov neskoršie, v roku 1215, sa z toho stala dogma.
Podľa „Lexikónu pre teológiu a cirkev“ pretrvávajú po premene len vonkajšie „akcidencie“, t. j. náhodné, vonkajšie znaky chleba, prípadne vína (farba, chuť, váha, hustota), kým podstata sa mení; údajne sa stáva inakšou. Nenatíska sa tu triezvemu človeku otázka: Nepodobá sa táto reč tvrdeniu obchodníka s vínom, ktorý síce nalieva a ponúka čistú vodu, ale sebavedome uisťuje, že to je, pravdaže, takto na pohľad čistá voda, ale len čo ju pijete, mení sa na čisté víno, dokonca osobitne zdravé a zaručujúce dlhý a možno aj večný život? Nehovoril by po takom inzeráte štátny zástupca o „triku“, o „fígli“? Nepoužil by aj horší výraz zo svojho slovníka, napríklad podvod? Verte mi, nie. Ani by mu nenapadlo zakročovať a zapodievať sa s tým. Považoval by takého obchodníka s vínom za pochabého – a toho, čo by takéto víno kúpil, za blázna na druhú. Povedal by: Kto kupuje čistú vodu ako víno a ako víno ju pije, je si sám na vine, lebo to zrejme chce.
„Svet chce byť klamaný, tak ho klameme“, priznal v roku 1556 kardinál Carlo Carafa, zodpovedný za finančné záležitosti vtedajšieho Cirkevného štátu. Ale to už pár rokov predtým citoval túto vetu roku 1529 Martin Luther s dodatkom č. 1: „pravdivé príslovie“ a o pár riadkov ďalej s dodatkom č. 2: „pri tom chcem pomáhať“. Roku 1624 sa v Anglicku objavuje výraz „hókus-pókus“, v roku 1634 použitý aj v titule knihy „Hocus Pocus junior, the anatomy of legerdemain“, príručky o vreckárskych hrách na oberanie ľudí o peniaze. „Legerdemain“ pochádza z francúzskeho „leger de main“, podfukár s ľahkou rukou. Podľa názoru mnohých jazykovedcov je výraz „hókus-pókus“ spotvoreninou kňazovej formulky pri premieňaní (zaklínadla): „Hoc est corpus meum…“ (vyslov „hokeskó(r)pus…“).
Aj Goethe použil výraz „Hockuspockus“ na označenie jednej cirkevnej ceremónie, ktorej bol náhodným svedkom, ale to bola len posviacka veľkých až obrovských sviec v Sixtínskej kaplnke vatikánskeho komplexu budov. Tú postavil Sixtus IV., svätý otec, podľa ktorého má meno. Menej sa o ňom vie, že to on urobil v roku 1483 generálnym inkvizítorom krvavého psa Torquemadu, že postavil v Ríme aj bordel a od prostitútok vyberal vysoké dane, že súložil s vlastnou sestrou a svojimi deťmi – a že v roku 1476 zaviedol sviatok Nepoškvrneného počatia. Nebolo by pôsobivé, keby sa v Sixtínskej kaplnke vyvesili aj tieto údaje o jej zakladateľovi?
Procesy stáli študenta a organizácie, ktoré ho bránili, desaťtisíce DM. Nakoniec sa obžaloba zrútila ako domček z karát. Inkvizítorské súdy tohto druhu sa už nekonajú, ale § 166 (rúhanie sa bohu, zlorečenie) stále žije – hoci je protiústavný. Za jeho prestúpenie hrozí trest odňatia slobody až na tri roky alebo peňažná pokuta.
Zrušenie § 166 žiadali sekulárni humanisti už v dvadsiatych rokoch za weimarskej republiky. Len prevzatie moci v Nemecku Hitlerom a jeho dosiaľ platný konkordát zo Svätou stolicou z roku 1933 oddialili zrušenie tohto pozostatku temného stredoveku – ako sa ukazuje pomaly o celé storočie.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 41 v stredu 14. januára 2004.