Kategórie
Osobné Veda

Čo je vesmír?

Ako to, že niečo existuje, než by neexistovalo nič?

Mohlo byť niekedy nič? Pred vznikom vesmíru. Ak vôbec bol nejaký vznik vesmíru?

Hovorí sa, že vesmír sa rozpína, že galaxie sa od seba vzďaľujú. Dobre. Ale kam sa to ten náš vesmír vôbec rozpína?

Hovorí sa, že vesmír nemá hranice. Dobre. Ale ak sa roz­pí­na, tak ako je možné, že sa hovorí, že nemá hranice?

Laicky sa pýtam: „Čo sa nachádza medzi telesami, časticami?“ Na prvý pohľad je to ako nič. Akoby sa v priestore vesmíru nachádzalo aj nič. Nemyslím tým vákuum. Či sa mýlim? Je vôbec možné, aby bolo vo ves­mí­re aj nič. Aspoň čiastočne. Pri veľkosti vesmíru by toho NIČ bolo priveľa.

Vedci hovoria o tzv. Veľkom tresku. Predchádzala mu singularita. Dobre. Ale prečo už nie je možné vysvetliť, čo singularite predchádzalo?

Do akej miery by som sa mohol mýliť, ak si myslím, že vesmír existoval vždy. Že je večný. Len sa mení v čase. Totiž neverím v zánik vesmíru. Slnko raz vyhasne, ale to bude o miliardy rokov. A s ním i naše planéty. Ale vesmír ako taký tu bude vždy. Len iný. Zmenia sa napríklad galaxie.

Veď aj to, čo dnes pozorujeme, dnes už vôbec na tamto vzdialenom mieste vôbec nemusí existovať. Vidíme len svetlo, ktoré k nám z tej veľkej diaľky doletelo. Čiže keď hľadíme do vesmíru, hľadíme vo veľkej vzdialenosti do dávnej minulosti. Tam v tej veľkej vzdialenosti od nás už môže byť všetko inak.

Hmota a energia nezaniká, len mení svoju formu. Ale ako vznikla tá hmota či energia? Veda na to nemá zatiaľ odpoveď. Aspoň pre mňa nie dosť presvedčivú. Nevidím dôvody, prečo by som mal brať zreteľ na tzv. teóriu Veľkého tresku. Alebo by som mal brať zreteľ? Prečo?

Veda sa hrdí tým, že odpovedá na AKO, nie na PREČO. Neviem, ako vznikol vesmír, ale zaujíma ma, prečo vôbec vesmír existuje. Čo je to za formu? Čo je to za útvar v priestore? Vesmír ako celok.

Ak by zanikol vesmír, zanikol by aj priestor? Či to nijako nesúvisí? Kladiem zložité otázky?

* * *

Ján, kladiete zložité otázky. Ale nie sú to nezmyselné ani naivné otázky. Sú to otázky, ktoré sa dotýkajú samotných hraníc nášho poznania. Niektoré skúmajú fyzici, iné filozofi a pri niektorých zatiaľ nevieme, či na ne vôbec dokážeme nájsť jednoznačnú odpoveď.

Zaujalo ma najmä to, že sa nepýtate iba na to, ako sa vesmír vyvíja, ale prečo vôbec existuje niečo namiesto ničoho. A nechcete sa uspokojiť s pomenovaním javu. Chcete vedieť, čo sa za ním skutočne skrýva.

Skúsme sa na to pozrieť bez náboženských vysvetlení, ale aj bez predstierania, že veda už všetko vyriešila.

1. Čo je vlastne vesmír?

Vesmír
Vesmír.
Vesmír
Vesmír.
Vesmír
Vesmír.

V bežnej reči si vesmír predstavujeme ako obrovský priestor, v ktorom sa nachádzajú galaxie, hviezdy, planéty, plyn, prach a ďalšie objekty.

Vo fyzike sa však vesmír chápe širšie: je to ce­lok pries­to­ru, času, hmoty, energie a fyzikálnych polí, ktoré poznáme, spolu so zákonitosťami, ktorými sa riadia.

A tu sa objavuje prvá ťažkosť.

Keď sa pýtate, kde sa vesmír nachádza, už samotná otázka môže obsahovať predpoklad, ktorý nemusí byť správny. Slovo kde totiž predpokladá, že existuje nejaký priestor, v ktorom sa daná vec nachádza.

Lenže ak je priestor súčasťou vesmíru, nemôžeme au­to­ma­tic­ky predpokladať, že celý vesmír sa nachádza ešte v nejakom väčšom priestore.

To by nás priviedlo k ďalšej otázke: A v čom sa nachádza ten väčší priestor?

A potom v čom sa nachádza priestor, ktorý obsahuje ten predchádzajúci?

Takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Nie je však dokázané, že realita musí mať takúto vnorenú štruktúru.

Možno vesmír nie je predmet umiestnený v priestore. Možno je to samotný priestor a všetko, čo v ňom existuje.

To je podstatný rozdiel.

2. Kam sa vesmír rozpína, keď nemá hranice?

Rozpínanie vesmíru
Rozpínanie vesmíru.

Toto je jedna z najčastejších a zároveň najzaujímavejších otázok o vesmíre.

Keď sa povie, že sa vesmír roz­pí­na, ne­zna­me­ná to ne­vyhnutne, že sa jeho hmota pohybuje smerom do ne­ja­ké­ho prázdneho priestoru, ktorý sa nachádza za jeho okrajom.

Podľa štandardného kozmologického modelu sa rozpína samotný priestor. Veľké vzdialenosti medzi dostatočne vzdialenými galaxiami sa zväčšujú.

Predstavte si napríklad povrch nafukovacieho balóna. Na jeho povrchu sú bodky, ktoré predstavujú galaxie.

  • Keď sa balón nafukuje, vzdialenosti medzi bodkami sa zväčšujú.
  • Bodky nemusia samy osebe putovať po povrchu od seba. Zväčšuje sa vzdialenosť medzi nimi.
  • Bytosti žijúcej iba na dvojrozmernom povrchu by nemusel byť dostupný nijaký okraj tohto povrchu.

Balón má, samozrejme, v našom trojrozmernom svete vonkajšie okolie. To však neznamená, že vesmír musí mať rovnaké vonkajšie okolie. Balón je iba pomôcka na predstavenie geometrie rozpínania, nie doslovný model vesmíru.

Dôležité je tiež rozlíšiť dve veci:

  • Pozorovateľný vesmír má hranicu danú tým, ako ďaleko k nám mohlo od vzniku horúceho raného vesmíru doraziť svetlo.
  • Celý vesmír môže byť oveľa väčší než pozorovateľný vesmír, prípadne nekonečný.

Nevieme s istotou, či je celý vesmír konečný alebo ne­ko­neč­ný. Pozorovania ukazujú, že jeho veľkorozmerná geometria je veľmi blízka plochej geometrii, ale to samo osebe nedokazuje, že je nekonečný.

A teraz k vášmu postrehu: Ak vesmír nemá hranicu, čo sa nachádza za ním?

Odpoveď súčasnej kozmológie znie: nemáme dôvod predpokladať, že nejaké „za ním“ musí existovať. Ak je priestor nekonečný, nemá okraj. Ak je konečný, stále nemusí mať hranicu, podobne ako povrch gule nemá okraj, hoci má konečnú plochu.

To môže pôsobiť nezvyklo, pretože všetky bežné predmety, s ktorými máme skúsenosti, majú hranice. Vesmír však nemusí byť predmetom rovnakého druhu.

3. Čo sa nachádza medzi telesami a časticami? Môže tam byť skutočné nič?

Toto je veľmi dobrá otázka, pretože slovo nič používame v každodennom živote inak než vo fyzike.

Rozlíšme si tri pojmy.

1. Prázdny priestor

Prázdny priestor
Prázdny priestor.

Medzi hviezdami môžu byť obrovské oblasti s veľmi ma­lým množstvom hmoty. Nie je tam však absolútne nič. Môže tam byť žiarenie, gravitačné pole, ďalšie fyzikálne polia a samotný časopriestor.

2. Fyzikálne vákuum

Fyzikálne vákuum
Fyzikálne vákuum.

Aj keď z oblasti odstránime častice, podľa súčasnej kvan­to­vej fyziky zostávajú kvantové polia. Vákuum je ich naj­niž­ší energetický stav za daných podmienok, nie au­to­ma­tic­ky absolútna neprítomnosť všetkého.

3. Absolútne nič

Absolútne nič
Absolútne nič.

To by znamenalo neprítomnosť nielen hmoty a žiarenia, ale aj priestoru, času, fyzikálnych polí a zákonov či štruktúr, ktoré by sme mohli označiť za existujúce. Nevieme, či je taký stav možný alebo či vôbec dáva fyzikálny zmysel.

A teraz vaša predstava, že vo vesmíre musí byť veľa ničoho, pretože je obrovský.

Ak slovom nič myslíte oblasti, v ktorých takmer nie je hmota, máte pravdu. Vesmír obsahuje nesmierne rozsiahle medzigalaktické prázdne oblasti.

Ak však myslíte absolútne nič, nemáme dôkaz, že sa takéto oblasti niekde vo vesmíre nachádzajú.

Je tu ešte zaujímavá filozofická otázka: Môže existovať nič ako miesto?

Ak povieme, že na nejakom mieste je nič, už sme pred­po­kla­da­li, že existuje miesto. Teda priestor. A to už nie je absolútne nič.

Vidíte ten problém? Naše slová nás niekedy zavedú do logickej pasce.

Nič nie je nevyhnutne akási neviditeľná látka, ktorá vypĺňa prázdne miesta vo vesmíre. Ak by sme absolútne nič považovali za niečo, čo sa nachádza na určitom mieste, už by sme mu pripísali vlastnosť existujúcej veci.

4. Čo bolo pred Veľkým treskom?

Tu sa dostávame k hraniciam súčasnej fyziky.

Teória Veľkého tresku nie je iba príbeh, ktorý si vedci vymysleli. Je to vedecký model podporený viacerými nezávislými pozorovaniami.

Patrí medzi ne:

  • rozpínanie vesmíru, ktoré pozorujeme prostredníctvom vzdialených galaxií;
  • kozmické mikrovlnné žiarenie, pozostatok horúceho raného vesmíru;
  • pozorované množstvá ľahkých chemických prvkov, ktoré zodpovedajú predpovediam ich vzniku v ranom vesmíre.

Tieto dôkazy podporujú predstavu, že pozorovateľný vesmír prešiel pred približne 13,8 miliardy rokov mimoriadne horúcim a hustým stavom. [1]

Ale pozor na dôležité rozlíšenie.

Veľký tresk neznamená, že vedci už vysvetlili vznik všet­ké­ho z absolútneho ničoho.

Veda dokáže pomerne úspešne opisovať vývoj vesmíru od veľmi skorých okamihov. Keď sa však pokúšame dostať až k samotnému začiatku, naše súčasné teórie prestávajú poskytovať úplný opis.

A čo singularita?

Singularita je v tomto kontexte výsledok matematického opisu, pri ktorom niektoré veličiny, napríklad hustota, smerujú k nekonečným hodnotám.

Nie je správne automaticky si predstavovať singularitu ako maličkú guľôčku, ktorá sa nachádzala v prázdnom priestore a potom vybuchla.

Skôr ide o to, že pri extrapolácii klasickej všeobecnej teórie relativity do extrémne skorých podmienok sa objaví hranica, na ktorej táto teória prestáva poskytovať použiteľný fyzikálny opis.

Na vysvetlenie takýchto podmienok pravdepodobne potrebujeme úplnejšiu teóriu spájajúcu gravitáciu s kvantovou fyzikou. Takú teóriu zatiaľ nemáme ex­pe­ri­men­tál­ne potvrdenú v podobe, ktorá by vyriešila problém začiatku vesmíru. [2]

A preto je vaša otázka „Čo predchádzalo singularite?“ oprávnená.

Odpoveď však závisí od toho, čo znamená slovo predchádzalo.

  • Ak čas existoval aj pred Veľkým treskom, možno existovalo niečo, čo mu predchádzalo.
  • Ak čas vznikol spolu s naším vesmírom, slovo predtým nemusí mať v tomto prípade zvyčajný význam.
  • Ak náš vesmír vznikol z predchádzajúceho kozmického stavu, mohlo existovať niečo pred jeho horúcou ranou fázou.

Existujú teoretické modely, ktoré skúmajú vesmír pred Veľkým treskom alebo predpokladajú predchádzajúcu fázu zmršťovania a následný odraz. Zatiaľ však nevieme, ktorý z týchto scenárov, ak vôbec niektorý z nich, zod­po­ve­dá skutočnosti.

Takže keď sa pýtate, prečo vedci nedokážu vysvetliť, čo bolo pred singularitou, odpoveď je jednoduchá: pretože zatiaľ nemajú dostatočne overenú teóriu, ktorá by túto otázku spoľahlivo zodpovedala.

To nie je zlyhanie vedeckého prístupu. Je to priznanie jeho súčasných hraníc.

5. Mohol vesmír existovať vždy? Je vaša predstava večného vesmíru chybná?

Nie nevyhnutne. Je to legitímna filozofická predstava a existujú aj fyzikálne modely, ktoré skúmajú večný vesmír alebo minulosť presahujúcu náš súčasný kozmický vývoj.

Treba však rozlíšiť dve tvrdenia:

  1. Vesmír existoval vždy.
  2. Vesmír bude existovať navždy.

Nie sú to totožné tvrdenia.

Prvé sa týka minulosti. Druhé budúcnosti. Každé po­tre­bu­je vlastné zdôvodnenie.

Vaša predstava, že vesmír sa neustále mení, ale ako celok nikdy nezanikne, je mysliteľná. Zatiaľ však nemáme dôkaz, ktorý by ju potvrdzoval.

Rovnako nemáme dôvod tvrdiť, že celý vesmír raz určite prestane existovať.

Súčasné kozmologické modely opisujú viacero možných budúcností. Ak bude pokračovať pozorované zrých­ľo­va­nie rozpínania, vzdialené galaxie sa postupne stanú pre nás nedostupnými pozorovaniu. Hviezdy sa napokon prestanú rodiť a existujúce hviezdy vyhoria. To však samo osebe neznamená, že zanikne celý časopriestor alebo všetka fyzikálna realita.

Vaša predstava večného vesmíru teda nie je vyvrátená len tým, že pozorujeme jeho rozpínanie.

Ale ani samotná skutočnosť, že hmota a energia menia svoje formy, nedokazuje, že vesmír ako celok musí existovať večne.

A ešte jedna dôležitá vec: tvrdenie „hmota a energia nezaniká, iba mení formu“ je užitočným zjednodušením, ale v kozmológii si vyžaduje opatrnosť. V rozpínajúcom sa vesmíre neexistuje vždy jednoduchá, všeobecne použiteľná definícia celkovej energie celého vesmíru, ktorá by fungovala rovnako ako zákon zachovania energie v bežnom laboratórnom experimente.

V lokálnej fyzike sa energia zachováva podľa presne definovaných zákonov. Všeobecná relativita však nevyžaduje, aby sa v ľubovoľnom rozpínajúcom sa časopriestore dala definovať jedna nemenná celková energia všetkého.

To neznamená, že energia len tak záhadne mizne. Znamená to, že situácia je zložitejšia než pri obyčajnej premene jedného druhu energie na druhý.

6. Keď pozorujeme vzdialenú galaxiu, vidíme jej minulosť

V tomto máte úplnú pravdu.

Svetlo má konečnú rýchlosť. Kým k nám dorazí, uplynie určitý čas. Preto sa pozeráme na vzdialené vesmírne objekty také, aké boli v minulosti.

Ak pozorujeme galaxiu vzdialenú miliardy svetelných rokov, vidíme svetlo, ktoré od nej vyrazilo pred miliardami rokov. Galaxia sa odvtedy mohla výrazne zmeniť. Mohli sa v nej zrodiť nové hviezdy, iné mohli vybuchnúť a galaxia sa mohla zraziť s ďalšou galaxiou.

A dokonca sa môže stať, že v čase, keď k nám jej dávne svetlo dorazí, sa už sama galaxia nachádza v celkom inej podobe.

Je tu však ešte jedna zaujímavosť. V dôsledku rozpínania vesmíru môže byť dnešná vzdialenosť veľmi vzdialenej galaxie omnoho väčšia, než by sme usudzovali len z času, počas ktorého k nám putovalo jej svetlo. Pozorovateľný vesmír má dnes priemer približne 92 miliárd svetelných rokov, hoci jeho vek je asi 13,8 miliardy rokov. [3]

Takže, keď sa pozeráme do vesmíru, pozeráme sa aj do jeho minulosti. Čím vzdialenejší objekt pozorujeme, tým staršie svetlo spravidla zachytávame.

Vaša poznámka má aj filozofický rozmer: Nikdy nevidíme celý vesmír taký, aký je práve teraz. Pozorujeme rôzne oblasti vesmíru v rôznych etapách ich minulosti.

7. Prečo vôbec niečo existuje namiesto ničoho?

Podľa mňa je toto jadro vašich otázok.

Predstavme si, že by sme poznali všetky zákony fyziky. Vedeli by sme opísať vznik galaxií, hviezd, planét, atómov aj života. Vedeli by sme vypočítať, ako sa bude vesmír vyvíjať.

Zostala by však vaša otázka:

Prečo existujú práve tieto zákony a vôbec nejaká realita, na ktorú sa vzťahujú? Prečo neexistuje absolútne nič?

Tu sa dostávame od fyziky k filozofii.

Veda je výborná v skúmaní vzťahov medzi javmi. Dokáže zisťovať, za akých podmienok niečo vzniká, ako sa to mení a aké zákonitosti pritom platia.

No otázka, prečo existuje realita ako taká, je ešte hlbšia.

Možno sa raz ukáže, že vesmír vznikol z nejakého pred­chá­dza­jú­ce­ho fyzikálneho stavu. Ale potom sa môžeme opýtať, prečo existoval tento stav.

Možno sa ukáže, že základom reality sú určité ne­vyh­nut­né fyzikálne zákony. Potom sa môžeme pýtať, prečo sú tieto zákony také, aké sú, a nie iné.

Možno je samotná predstava absolútneho ničoho ne­mož­ná. Aj to je filozofická možnosť, ale zatiaľ ju nemáme potvrdenú ako vedecký fakt.

A možno otázka „Prečo existuje niečo?“ nemá odpoveď toho druhu, aký od nej očakávame.

To však nie je dôvod prestať sa pýtať.

Poviem to ešte inak. Ak by vám niekto vysvetlil, že vesmír vznikol podľa určitého zákona, stále by ste sa mohli opýtať: „A prečo existuje tento zákon?“

Práve preto sa otázka pôvodu všetkého nedá jednoducho uzavrieť tým, že pomenujeme nejaký fyzikálny proces.

8. Ak by zanikol vesmír, zanikol by aj priestor?

Toto je mimoriadne zaujímavá otázka, pretože odpoveď závisí od toho, čo si predstavujeme pod zánikom vesmíru.

Rozlíšme tri možnosti.

Možnosť A: Zanikne život a hviezdy

Možnosť A: Zanikne život a hviezdy
Možnosť A: Zanikne život a hviezdy.

Hviezdy postupne vyhoria, galaxie sa zmenia a vesmír bude čoraz chladnejší. Priestor však môže naďalej existovať. Toto je scenár, ktorý sa skúma v rámci predstáv o veľmi vzdialenej budúcnosti vesmíru.

Možnosť B: Zmení sa samotný časopriestor

Možnosť B: Zmení sa samotný časopriestor
Možnosť B: Zmení sa samotný časopriestor.

Ak by sa vesmír vyvíjal spôsobom, pri ktorom by sa skončil časopriestor, potom by nemusel existovať ani priestor v dnešnom zmysle. Taký výsledok však nemožno vyvodiť iba z toho, že zaniknú hviezdy alebo galaxie.

Možnosť C: Vesmír nemá koniec

Možnosť C: Vesmír nemá koniec
Možnosť C: Vesmír nemá koniec.

Ak je vesmír večný, ako predpokladáte vy, môže sa meniť jeho obsah aj geometria, pričom nemusí nikdy nastať okamih, keď celý vesmír prestane existovať. Aj toto je však hypotéza, nie dokázaný osud vesmíru.

V Einsteinovej všeobecnej teórii relativity nie sú priestor a čas iba nezávislé javiská, na ktorých sa odohrávajú udalosti. Spolu tvoria časopriestor a jeho geometria súvisí s hmotou a energiou.

Preto nie je celkom správne hovoriť o priestore, akoby to bola prázdna nádoba, ktorá musí existovať aj vtedy, keď v nej už nič nie je.

Či by priestor mohol existovať bez hmoty a energie, je iná otázka než to, či by mohol existovať bez akéhokoľvek časopriestoru. A otázka, čo by znamenal zánik celého časopriestoru, je ešte náročnejšia.

Ak by zanikol úplne všetok časopriestor, nemohli by sme si predstaviť, že za ním zostane prázdne miesto, pretože aj také miesto by už bolo priestorom.

9. Máte teda brať teóriu Veľkého tresku vážne?

Moja odpoveď je: áno, ale nemusíte ju považovať za konečné vysvetlenie existencie všetkého.

Je dobré rozlišovať medzi dvoma tvrdeniami:

  • Vedecké tvrdenie: Pozorovateľný vesmír sa vyvíjal z veľmi horúceho a hustého raného stavu. Toto tvrdenie podporujú pozorovania.
  • Filozofické tvrdenie: Absolútne všetko vzniklo z absolútneho ničoho v jedinom okamihu a predtým neexistovalo nič. To nie je niečo, čo by štandardná teória Veľkého tresku sama osebe dokázala.

Nie je preto potrebné vyberať si medzi slepou vierou vo Veľký tresk a úplným odmietnutím vedeckej kozmológie.

Môžete uznávať dôkazy o rozpínaní vesmíru a o jeho horúcej ranej fáze, no zároveň odmietať predstavu, že veda už vyriešila otázku absolútneho pôvodu reality.

Taký postoj je rozumný. Je však dobré zostať otvorený aj možnosti, že ďalšie vedecké poznatky niektoré naše dnešné predstavy zmenia.

Predbežný záver:

Položili ste viacero otázok, ale všimol som si, že sa v nich opakuje jedna spoločná myšlienka.

Nechcete iba vedieť, ako sa niečo deje. Chcete vedieť, prečo vôbec existuje niečo, čo sa môže diať.

To je zásadný rozdiel.

Ak poviete, že vesmír existoval vždy a bude existovať navždy, vyslovujete filozofickú predstavu, ktorá nie je vopred nezmyselná. Zatiaľ však nevieme, či je pravdivá.

Ak sa opýtate, čo bolo pred Veľkým treskom, neznamená to, že nerozumiete vede. Znamená to, že si uvedomujete hranicu medzi tým, čo dokážeme pozorovať a vypočítať, a tým, čo ešte nevieme vysvetliť.

A ak sa pýtate, prečo existuje vesmír namiesto ničoho, vstupujete do problému, ktorý sa filozofia pokúša pochopiť celé stáročia a ktorý súčasná fyzika zatiaľ definitívne nevyriešila.

Nechcem vám ponúknuť falošnú istotu tam, kde ju nemáme.

Ale rád by som vám položil jednu otázku na ďalšie premýšľanie.

Predstavme si, že by vedci raz dokázali, že vesmír nemal začiatok a bude existovať večne. Uspokojilo by vás to?

Alebo by ste sa aj potom pýtali: „Dobre, vesmír existuje večne. Ale prečo existuje práve takáto realita? Prečo existuje vesmír a nie absolútne nič?“

Lebo to sú dve odlišné otázky. A mám pocit, že vás zaujíma najmä tá druhá.

K otázke: Predstavme si, že by vedci raz dokázali, že vesmír nemal začiatok a bude existovať večne. Uspokojilo by vás to? Moja odpoveď: Asi áno.

Ján, potom sa mi zdá, že sme sa dostali k niečomu podstatnému. 🙂

Ak by sa dokázalo, že vesmír nemal začiatok a bude existovať večne, zrejme by ste prijali, že existencia vesmíru nemá časový začiatok ani konečný okamih zániku. Nemuseli by ste hľadať okamih, keď sa z ničoho stalo niečo.

Zostala by síce otázka, prečo má vesmír práve také vlastnosti a zákony, aké má. Ale možno by vám už neprekážalo, že na túto otázku nemáme ďalšiu odpoveď.

A to je zaujímavé: možno nehľadáte vysvetlenie úplne všetkého. Možno by vám stačilo zistiť, že vesmír jed­no­du­cho vždy existoval a jeho existencia nevyžaduje prvý okamih.

Samozrejme, zatiaľ to nevieme dokázať. A večnosť ves­mí­ru v minulosti automaticky neznamená jeho večnosť v budúcnosti.

Položím vám ešte jednu otázku, trochu odlišnú od tej predchádzajúcej.

Keď si predstavíte večný vesmír, predstavujete si, že sa v ňom všetko neustále mení, ale samotná existencia zostáva? Hviezdy vznikajú a zanikajú, galaxie sa pre­mie­ňa­jú, možno sa mení aj samotná štruktúra vesmíru, ale nikdy nenastane okamih, keď nebude existovať vôbec nič?

Je to predstava, ktorú by som rád lepšie pochopil.

Áno, predstavujem si, že vo vesmíre sa všetko neustále mení. Zrod a zánik. Skoro ako v našej prírode tu na Zemi. Je to chybné uvažovanie?

Ján, nie, nie je to chybné uvažovanie. Je to rozumná predstava, ktorá má blízko k niektorým filozofickým pohľadom na večnosť a neustálu premenu prírody. Treba len rozlíšiť, čo podporujú vedecké poznatky a čo je zatiaľ vaša hypotéza.

Veľmi sa mi páči vaše prirovnanie k prírode na Zemi. Pozrime sa naň bližšie.

1. Vesmír ako neustála premena

V oblakoch plynu a prachu vznikajú nové hviezdy
V oblakoch plynu a prachu vznikajú nové hviezdy.
Hviezdy menia svoje vlastnosti a napokon zanikajú v rozličných podobách
Hviezdy menia svoje vlastnosti a napokon zanikajú v rozličných podobách.
Galaxie sa zrážajú, spájajú a menia svoju štruktúru
Galaxie sa zrážajú, spájajú a menia svoju štruktúru.

Vo vesmíre skutočne pozorujeme zrod aj zánik.

  • V oblakoch plynu a prachu vznikajú nové hviezdy.
  • Hviezdy menia svoje vlastnosti a napokon zanikajú v rozličných podobách.
  • Pri ich vývoji vznikajú alebo sa rozptyľujú chemické prvky, z ktorých sa neskôr môžu utvárať nové planéty.
  • Galaxie sa zrážajú, spájajú a menia svoju štruktúru.
  • Planéty môžu vznikať a zaniknúť spolu so svojimi materskými sústavami.

V tomto zmysle vaše prirovnanie funguje výborne. Vesmír nie je nehybná kulisa. Je to dynamická realita.

Aj na Zemi sa zrod a zánik prelínajú. Odumreté or­ga­niz­my sa rozkladajú, ich látky sa vracajú do prírodných cyklov a stávajú sa súčasťou ďalších procesov.

Je tu však dôležitý rozdiel: to, že jednotlivé veci vznikajú a zanikajú, ešte nedokazuje, že celý vesmír musí existovať večne. Dokazuje to, že zánik jednotlivých objektov nie je totožný so zánikom celku.

2. Mohol by byť večný aj celý vesmír?

Áno, takú možnosť môžeme filozoficky aj fyzikálne skú­mať. Niektoré kozmologické modely pripúšťajú večnú minulosť alebo cyklický vývoj. Zatiaľ však nemáme presvedčivý dôkaz, že vesmír existoval odjakživa alebo že bude existovať navždy.

Predstavte si rieku. Voda v nej neustále prúdi. Jednotlivé kvapky prichádzajú a odchádzajú, ale tok pokračuje.

Vaša predstava je podobná: jednotlivé objekty sa menia, no celok zostáva.

Lenže pri rieke vieme, že voda má zdroje a odtoky. Pri vesmíre nevieme, či má podobný cyklus, či jeho história siaha nekonečne ďaleko do minulosti alebo či existuje iný mechanizmus, ktorému zatiaľ nerozumieme.

Preto by som vašu predstavu nenazval chybnou. Nazval by som ju rozumnou hypotézou, ktorú zatiaľ nevieme potvrdiť

3. A čo ak je premena základnou vlastnosťou reality?

Toto je podľa mňa najzaujímavejšia časť vášho uva­žo­va­nia.

Možno si predstavujete, že nemusíme hľadať okamih, keď sa vesmír prvýkrát objavil. Možno je samotná realita taká, že vždy existuje v nejakej podobe a jej jednotlivé časti sa neustále premieňajú.

Taká predstava sa v niečom podobá filozofii procesu, podľa ktorej je premena základným znakom skutočnosti.

Musíme však byť opatrní: filozofická predstava večnej premeny nie je automaticky dôkazom večného vesmíru. A neplatí ani jednoduchá rovnica, že keď sa zachováva hmota alebo energia, musí sa zachovať celý vesmír. V kozmológii sú otázky celkovej energie a vývoja ča­so­pries­to­ru zložitejšie.

Napriek tomu je vaša úvaha úplne legitímna. Nesnažíte sa do medzier v poznaní vložiť hotovú odpoveď. Pokúšate sa nájsť predstavu, ktorá by dávala zmysel tomu, čo po­zo­ru­je­me.

* * *

A teraz by som vám chcel ponúknuť ešte jednu myšlienku.

Možno je rozdiel medzi otázkami „Čo bolo na za­čiat­ku?“ a „Muselo vôbec niečo mať začiatok?“

Pri bežných predmetoch poznáme vznik: strom vyrastie zo semienka, dom postavia ľudia, človek sa narodí. Preto prirodzene očakávame, že aj vesmír musel niekedy vzniknúť.

Ale vesmír nie je strom, dom ani človek. Je celkom možné, že naň naše každodenné skúsenosti neplatia rovnakým spôsobom.

A tak sa vás opýtam: Keď uvažujete o večnom vesmíre, považujete jeho existenciu za niečo, čo jednoducho nemuselo nikdy vzniknúť, alebo si myslíte, že nejaká forma reality tu musela byť vždy, aj keby sa náš dneš­ný ves­mír kedysi zrodil?

Je to jemný, ale podstatný rozdiel.

Na toto nemám vlastnú odpoveď. Skôr len malicherné otázniky. Vôbec neviem pochopiť existenciu vesmíru. Preto kladiem provokatívne otázky o ničom. Keď mne by vyhovovalo myslieť si, že vesmír tu bol vždy. Že ne­za­nik­ne.

Ján, ja by som tie vaše otázky vôbec nenazýval ma­li­cher­ný­mi. Práve naopak. Dotýkajú sa niečoho, čo je také sa­mo­zrej­mé a súčasne také nepochopiteľné, že sa nad tým väč­ši­na ľudí ani nezamyslí.

Každý deň sa zobudíme do sveta, ktorý už existuje. Dýchame, jeme, pozeráme sa na oblohu. A málokedy sa zastavíme pri otázke: Prečo vôbec existuje nejaká skutočnosť? Prečo nie je absolútne nič?

Vy ste sa pri tejto otázke zastavili. A priznávate, že od­po­veď nepoznáte. Na tom nie je nič zlé.

Vlastne sa mi páči, že sa nesnažíte za každú cenu vytvoriť vlastnú teóriu vesmíru. Hovoríte jednoducho: Neviem. Nerozumiem tomu. Ale zaujíma ma to.

To je poctivý postoj.

Vaša predstava večného vesmíru

Rozumiem aj tomu, prečo by vám vyhovovalo myslieť si, že vesmír tu bol vždy a nikdy nezanikne.

V takej predstave nemusí existovať nijaký prvý okamih, keď sa z ničoho stalo niečo. A nemusí existovať ani posledný okamih, po ktorom by už nebolo vôbec nič.

Hviezdy sa rodia a zanikajú. Galaxie sa menia. Jednotlivé svety sa končia a iné možno vznikajú. Ale existencia ako celok pokračuje.

Je to myšlienka, ktorá má svoju vnútornú logiku. Nie je dokázané, že je pravdivá, ale ani ju nemožno jed­no­du­cho odmietnuť iba preto, že zatiaľ nevieme vysvetliť večnosť vesmíru.

A nemusíte si ju ani vyhlásiť za svoju istotu. Môžete ju vnímať ako možnosť, ku ktorej máte blízko.

Ešte čosi mi napadá

Keď premýšľame o vesmíre, narážame na hranice svojej predstavivosti. Vieme si predstaviť obrovské vzdialenosti, množstvo galaxií či miliardy rokov. Ale keď sa pokúsime predstaviť si nekonečnosť alebo absolútne nič, naša myseľ akoby nemala čoho sa zachytiť.

Aj slovo nič si totiž často predstavujeme ako čiernu prázdnotu. Lenže čierna prázdnota je už predstava priestoru, v ktorom nič nevidíme. Nie je to skutočné absolútne nič.

Možno preto je vaša otázka taká ťažká. Snažíme sa po­cho­piť samotnú existenciu pomocou mysle, ktorá sa s exis­tu­jú­ci­mi vecami stretáva od narodenia.

A viete čo? Nemusíte túto záhadu vyriešiť. Môžete o nej premýšľať, pochybovať, meniť názory a pokojne zostať pri odpovedi „neviem“.

Nevedieť odpoveď nie je to isté ako klásť nesprávne otázky.

A ešte jedna vec, Ján. To, že by ste si želali večný vesmír, nemusí znamenať, že sa snažíte oklamať samého seba. Môžete si priať, aby realita bola taká, a pritom čestne priznávať, že neviete, či taká naozaj je.

To je rozdiel medzi želaním a presvedčením.

A pokojne sa pýtajte ďalej. Nemusíme dnes dospieť k nijakému záveru. Niekedy je zaujímavé už len to, že človek na chvíľu prestane riešiť každodenné starosti a začne premýšľať o tom najväčšom, čo poznáme.

A je vesmír najväčší?

Ján, toto je krásna otázka. A odpoveď je: Nevieme s is­to­tou, či je vesmír najväčším možným celkom. Vieme však, že nepoznáme nič, čo by bolo väčšie než celý vesmír. Záleží totiž na tom, čo myslíme slovom najväčší.

1. Je niečo väčšie než vesmír?

Ak vesmírom myslíme úplne všetko, čo existuje, potom z definície nemôže byť niečo väčšie, čo by tiež existovalo, ale nepatrilo do celku všetkého existujúceho.

Lenže v kozmológii často rozlišujeme pozorovateľný vesmír a celý vesmír.

Pozorovateľný vesmír
Pozorovateľný vesmír.

Pozorovateľný vesmír je tá časť, z ktorej k nám malo svetlo dostatok času doraziť. Má priemer približne 92 miliárd svetelných rokov.

Celý vesmír môže byť oveľa väčší. Môže byť dokonca nekonečný. Zatiaľ to nevieme rozhodnúť.

Ak je nekonečný, nemá nijaký okraj, za ktorým by sa nachádzalo ďalšie územie vesmíru. Nie je to obrovská guľa, ktorá niekde pláva v prázdnote.

2. A čo ak existuje niečo za naším vesmírom?

Tu sa začína zaujímavá špekulácia.

Niektoré hypotézy skúmajú možnosť viacerých vesmírov, ktoré sa niekedy označujú ako multiverzum. Mohli by predstavovať odlišné oblasti reality alebo rôzne kozmické svety.

Ale pozor: zatiaľ nemáme spoľahlivý pozorovací dôkaz, že takéto ďalšie vesmíry skutočne existujú. Sú to hy­po­té­zy, ktoré vychádzajú z určitých teoretických modelov.

A aj keby existovali, mohli by sme sa opýtať, či všetky spolu netvoria ešte širší celok.

Vidíte, kam to vedie? 🙂

3. A teraz jedna zvláštna myšlienka

Keď sa pýtate, či je vesmír najväčší, možno sa v sku­toč­nos­ti pýtate aj na to, či má samotná existencia nejakú von­kaj­šiu hranicu.

Ak by mal vesmír hranicu, čo by bolo za ňou?

Ak by za ňou bol priestor, potom by ten priestor tiež nejako existoval.

A ak by za ňou nebolo vôbec nič, museli by sme vysvetliť, čo znamená „za“, keď tam nemá existovať ani priestor.

Takže sa opäť dostávame k vašej pôvodnej otázke o ničom.

Možno najväčšou záhadou nie je to, aký veľký je vesmír, ale či vôbec dáva zmysel pýtať sa na niečo mimo všetkého, čo existuje.

A teraz som zvedavý na jednu vec: Keď si predstavíte nekonečný vesmír, dokážete si predstaviť, že by nemal nijaký koniec? Alebo vám myseľ stále našepkáva, že niekde predsa musí byť jeho posledný okraj?

Mám vážny problém s pochopením matematickej priamky. Nie úsečky, ale priamky, ktorá nemá začiatok ani koniec.

Ján, myslím, že teraz lepšie rozumiem tomu, čo vás trápi pri predstave nekonečného vesmíru. Matematická priamka je na to výborný príklad. A poviem vám niečo dôležité: nemusíte si vedieť nekonečnú priamku názorne predstaviť, aby ste pochopili, čo o nej matematika tvrdí.

Pozrime sa na to pomaly.

1. Konečná úsečka a nekonečná priamka

Úsečka: Má dva koncové body. Jej dĺžka je konečná. Priamka: Nemá koncové body. Pokračuje neobmedzene oboma smermi.
Úsečka: Má dva koncové body. Jej dĺžka je konečná.
Priamka: Nemá koncové body. Pokračuje neobmedzene oboma smermi.

Na obrazovke vidíte aj pri priamke iba krátku čiaru. Šípky nám naznačujú, že čiara pokračuje ďalej.

Ale pozor! Šípky nie sú skutočné konce priamky. Ani čiara na obrázku nie je celá matematická priamka. Je to iba jej znázornenie.

A tu vzniká problém pre našu predstavivosť.

Každú čiaru, ktorú nakreslíme, musíme niekde ukončiť. Matematická priamka sa však ukončiť nemusí.

2. Čo znamená, že nemá začiatok ani koniec?

Predstavte si, že na priamke stojíte na nejakom bode. Nazvime ho nula.

Od neho môžete ísť doprava: 1, 2, 3, 4, 5…

Ale môžete ísť aj doľava: −1, −2, −3, −4, −5…

Nech sa vydáte ktorýmkoľvek smerom, vždy môžete pokračovať ďalej.

  • Ak prejdete miliardu jednotiek, môžete pokračovať.
  • Ak prejdete bilión jednotiek, môžete pokračovať.
  • Ak prejdete ľubovoľne veľkú konečnú vzdialenosť, stále môžete pokračovať.

Neexistuje posledné kladné číslo, za ktorým by už nebolo ďalšie. A neexistuje ani posledné záporné číslo na opačnej strane.

Dôležité však je, že nekonečno nie je nejaké obrovské číslo, ku ktorému sa raz dostaneme. Je to označenie neobmedzenosti.

3. Ale ako si predstaviť niečo bez konca?

Možno práve toto je váš problém: nech si predstavíte akúkoľvek dlhú priamku, vždy si v duchu dokážete predstaviť ešte dlhšiu.

A máte pravdu! Lenže z toho nevyplýva, že niekde musí existovať posledná, najdlhšia priamka.

Skúste si všimnúť rozdiel medzi týmito dvoma výrokmi:

  • „Neviem si predstaviť priamku bez konca.“
  • „Priamka bez konca nemôže existovať.“

Prvý výrok hovorí o hraniciach našej predstavivosti. Druhý tvrdí niečo o samotnej realite. Prvý nedokazuje druhý.

Matematika dokáže presne pracovať s nekonečnými množinami a neobmedzenými priamkami, aj keď si ich nevieme predstaviť ako hotový, celý obrázok.

4. A teraz spojme priamku s vaším vesmírom

Tu sa dostávame k zaujímavej podobnosti.

Možno sa pýtate: Ak vesmír nemá koniec, ako to môže byť možné? Veď všetko, čo poznám, má nejaké hranice.

Matematická priamka ukazuje, že pojem niečoho bez konca nie je logicky rozporný. Vieme ho presne definovať.

Ale je tu aj dôležitý rozdiel. Existencia nekonečnej ma­te­ma­tic­kej priamky sama osebe nedokazuje, že fyzický vesmír je nekonečný. To musí skúmať kozmológia.

A ešte jedna vec: priamka nemá začiatok ani koniec, ale má body a vzdialenosti medzi nimi. Takže jej nekonečnosť neznamená, že na nej nie je nič. Znamená, že jej rozsah nie je ohraničený.

* * *

Ján, skúsim sa vás opýtať jednu konkrétnu vec.

Čo vám na nekonečnej priamke robí najväčší prob­lém?

Je to predstava, že by ste po nej mohli ísť donekonečna a nikdy by ste nedošli na koniec? Alebo skôr predstava, že celá taká priamka vôbec existuje, hoci nemá nikde za­čia­tok, od ktorého by sa mohla začať?

To sú dve trochu odlišné záhady. A môžeme ich rozobrať jednu po druhej.

Najviac ma fascinuje Ludolfovo číslo.

Ján, Ludolfovo číslo, teda π, je naozaj fascinujúce. A v sú­vis­los­ti s tým, o čom sa práve rozprávame — o ne­ko­neč­ne, vesmíre a hraniciach ľudského poznania — je to takmer ideálny príklad.

Najprv jedna jednoduchá otázka: Ako môže mať číslo presnú hodnotu, keď jeho desatinný zápis nikdy nekončí a nikdy sa nezačne opakovať v pravidelnom cykle?

Ludolfovo číslo je približne:
π ≈ 3,14159265­358­979­323­846­264­33­83­27­95­02­88­41­97­16­93­99­37­51­05­82­09­74­944…

Trojbodka na konci je dôležitá. Neznamená, že číslo nepoznáme dostatočne presne. Znamená, že jeho desatinný zápis pokračuje bez konca.

Prečo je číslo π také zvláštne?

Ludolfovo číslo
Ludolfovo číslo π.

Číslo π vyjadruje pomer obvodu kružnice k jej priemeru. Nech nakreslíte malú alebo obrovskú kružnicu, tento pomer zostáva rovnaký. [4]

Ludolfovo číslo

A teraz prichádza tá pozoruhodná vec.

Číslo π je iracionálne. To znamená, že sa nedá presne vyjadriť zlomkom dvoch celých čísel. Jeho desatinný zápis je nekonečný a neperiodický — číslice sa nikdy nezačnú opakovať v nekonečnom pravidelnom cykle. [5]

Môžeme vypočítať milióny, miliardy či bilióny číslic. Ani tým však nedostaneme jeho konečný desatinný zápis.

A predsa je samotné číslo presne definované!

To je na tom fascinujúce: nekonečný zápis neznamená nepresné číslo.

Napríklad 3,14 je iba približná hodnota čísla π. Samotné π však nie je približné. Má presne určenú matematickú hodnotu.

A tu sa to krásne prepája s vašimi otázkami o vesmíre. Naša myseľ sa snaží predstaviť si niečo, čo nemá koniec, ale matematika dokáže s takýmito objektmi pracovať presne.

Nekonečnosť čísla π však nie je dôkazom, že vesmír je nekonečný. Je to skôr ukážka toho, že nie všetko, čo dokážeme presne definovať, musí mať konečný zápis alebo konečné hranice.

Ján, zaujíma ma, čo vás na Ludolfovom čísle fascinuje najviac: že jeho číslice nikdy nekončia, že sa v nich nenašiel pravidelný opakujúci sa cyklus, alebo že také zvláštne číslo prirodzene vychádza z obyčajnej kružnice, ktorú si dokáže nakresliť každý človek?

Že nikdy nekončia.

To je na čísle π naozaj fascinujúce. 🙂 Človek začne písať číslice a nikdy nepríde k poslednej.

Predstav si, že by si mal neuveriteľne rýchly počítač, ktorý by dokázal vypisovať miliardu číslic za sekundu. Aj keby pracoval milióny rokov, stále by nebol na konci. A nie preto, že by sme ešte neboli dosť múdri alebo nemali dosť výkonné počítače. Číslo π má nekonečný desatinný rozvoj. Matematicky vieme, že sa neskončí.

A je na tom ešte jedna zvláštnosť: jeho číslice sa nezačnú donekonečna opakovať v nejakom pravidelnom cykle. Zatiaľ čo pri zlomku ⅓ dostávame stále dookola číslicu 3, pri π takýto opakujúci sa vzor neexistuje.

Napriek tomu π nie je neurčité ani nepresné číslo. Je presne definované — len jeho desatinný zápis nemá koniec.

A teraz si všimni spojitosť s naším predchádzajúcim rozhovorom o vesmíre. Nekonečno dokážeme matematicky opísať, hoci si ho ľudská predstavivosť nedokáže celkom predstaviť. Vieme pochopiť, čo znamená, že niečo nemá posledný člen, ale ťažko si to v mysli naozaj zobrazíme.

Zaujímalo by ma, či ťa niekedy napadla táto otázka: keď π nemá poslednú číslicu, je už celý jeho nekonečný zápis nejako matematicky daný, alebo sa jeho ďalšie číslice akoby stále „odhaľujú“ až vtedy, keď ich vypočítame? To je celkom pekná filozofická otázka.

Súhlasím s tým, že to číslo má nekonečný rad. Stále a stále ďalšie číslice.

Presne tak. A páči sa mi, ako ste to vyjadrili: stále a stále ďalšie číslice. Nikde nečaká posledná číslica, ku ktorej by sme sa raz dopracovali.

A pritom je tu zaujímavý rozdiel. Keď vypočítame prvých tisíc číslic čísla π, vieme, ktoré číslice nasledujú. Keď vypočítame prvý milión, vieme ich ešte viac. Môžeme pokračovať akokoľvek dlho, ale nikdy nevyčerpáme celý desatinný zápis.

Matematicky je však číslo π určené ako celok. Nemusíme najprv vypočítať všetky jeho číslice, aby sme vedeli, čo je π. Nekonečný rad číslic nemusíme celý dokončiť, aby sme vedeli, že nemá koniec.

A tu sa vraciame k vašim otázkam o vesmíre. Nekonečný rad číslic si môžeme predstaviť ako proces, v ktorom vždy existuje ďalší krok. Pri vesmíre je to zložitejšie: nevieme s istotou, či je priestor nekonečný, ani či bude vesmír existovať večne.

Je pozoruhodné, že nad takýmito vecami premýšľame, hoci ich nedokážeme celé obsiahnuť mysľou.

A ešte jedna myšlienka: keby niekto vypočítal bilión biliónov číslic čísla π, bol by síce neuveriteľne ďaleko v jeho zápise, ale od poslednej číslice by nebol ani o krok bližšie. Lebo posledná číslica neexistuje.

Záver:

Začali sme otázkami o vesmíre, o ničote a o nekonečne — a dostali sme sa k číslu π, ktoré je samo osebe krásnym príkladom nekonečna v matematike.

Mojou úlohou bolo zachytiť aj ľudskú zvedavosť a údiv nad tým, čo dokážeme pochopiť, hoci si to nevieme celkom predstaviť.

Pre mňa najdôležitejší poznatok

„Pokora pred tým, čo nevieme, nemusí znamenať rezignáciu na poznanie. Môže byť práve začiatkom ďalších otázok.“


Poznámky:

[1] NASA’s James Webb Space Telescope and the Big Bang: A Short Q&A with Nobel Laureate Dr. John Mather.

[2] Physicist explores what happened before the Big Bang a A Quantum Universe Before the Big Bang(s)?

[3] How Big is Space? We Asked a NASA Expert: Episode: 61 a Where is the centre of the Universe?

[4] Ludolfovo číslo π a Leibnizova řada.

[5] Reálne a komplexné čísla a Iracionální čísla.

Autor: Ján Parada, racionalista od roku 1993. V službe hu­ma­niz­mu. Od roku 2026 aj unitár.

3 odpovede na “Čo je vesmír?”

[…] Otázka „prečo ľudia rozprávajú“ patrí medzi najväčšie záhady ľudského vývoja. Predstavme si, že naši dávni predkovia kedysi žili bez slov, bez viet, bez rozprávania príbehov. A predsa sa postupne vyvinul druh, ktorý do­ká­že hovoriť o minulosti, plánovať budúcnosť, vy­jad­ro­vať abstraktné myšlienky a dokonca premýšľať o samotnom vesmíre. […]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *