Niekedy mám pocit, že človek sa do hmotnej núdze nedostane naraz.
Neudeje sa to v jednej sekunde. Nepríde jeden deň, keď sa zobudíte a poviete si: od dnešného dňa som chudobný človek, ktorému hrozí bezdomovectvo. Prichádza to pomaly, nenápadne, krok za krokom.
Ani ja som si spočiatku nepripúšťal, že by som sa mohol dostať do takej zložitej situácie. Som invalidný dôchodca. Môj dôchodok bol nízky a nestačil na bežné životné potreby. Človek potrebuje jesť, platiť bývanie, lieky, energie. Keď sa príjmy dlhodobo pohybujú na hrane prežitia, človek začne hľadať riešenia.
Najskôr som sa obrátil na seriózne banky. Peniaze mi však požičať nechceli. A tak som začal hľadať pomoc na internete. Našiel som nebankové spoločnosti, ktoré pôsobili ústretovo a ochotne. Zo začiatku všetko fungovalo. Peniaze prišli rýchlo a ja som načas uhrádzal dohodnuté splátky aj poplatky.
Lenže potom prišla nepríjemná životná udalosť, kvôli ktorej som prišiel o značnú časť peňazí. Vtedy sa začala reťazová reakcia. Keď človek nemá rezervu, jeden problém spôsobí ďalší problém. Splátky som už nedokázal uhrádzať načas. Dlhy začali rásť. Sankcie, poplatky, úroky a ďalšie výdavky postupne vytvorili situáciu, ktorú dnes len veľmi ťažko zvládam.
Dnes mi viaceré nebankové spoločnosti hrozia exekúciou. Snažím sa platiť aspoň po malých čiastkach. Nie som schopný naraz zaplatiť dlh vo výške 300 eur, ale posielam aspoň 5 eur mesačne. Nie preto, že by som nechcel platiť. Práve naopak. Snažím sa ukázať, že sa dlhu nevyhýbam a že chcem svoju situáciu riešiť.
Najväčší strach však nemám z listov, telefonátov alebo upomienok. Najväčší strach mám z toho, že prídem o strechu nad hlavou.
Človek si možno neuvedomuje hodnotu domova, kým mu nehrozí jeho strata. Byt nie je len majetok. Je to miesto, kde človek spí, oddychuje, cíti sa bezpečne. Miesto, kde má svoje spomienky, svoje fotografie, svoje knihy a osobné veci. Predstava, že by som o to všetko mohol prísť, je pre mňa psychicky veľmi ťažká.
Mnohí ľudia sa na bezdomovcov pozerajú s predsudkami. Myslia si, že ide o lenivých alebo nezodpovedných ľudí. Realita býva často oveľa zložitejšia. Človek sa môže dostať na okraj spoločnosti kvôli chorobe, nízkemu príjmu, strate zamestnania, rodinným problémom alebo nešťastným životným okolnostiam.
Veľmi silno som si to uvedomil pri čítaní článku „Ľudia bez domova ako spoločenský fenomén“, ktorý bol uverejnený na portáli Humanisti.sk. Článok, vychádzajúci zo zistení Štatistického úradu SR, ukazuje, že bezdomovectvo nie je problém malej skupiny „neprispôsobivých“ ľudí, ale vážny spoločenský problém. Za každým človekom bez domova je konkrétny životný príbeh, konkrétne zlyhania systému, ale aj osobné tragédie.
Pozri článok: Ľudia bez domova ako spoločenský fenomén.
Dnes už lepšie rozumiem tomu, ako ľahko môže človek skĺznuť do situácie, z ktorej sa veľmi ťažko vracia späť. Stačí niekoľko zlých rozhodnutí, finančný problém, zdravotné komplikácie alebo obyčajná smola.
Možno si niekto povie: „Nemal si si požičiavať.“ Áno, dnes to viem aj ja. Lenže človek v núdzi často nehľadá ideálne riešenie. Hľadá akékoľvek riešenie, ktoré mu pomôže prežiť ďalší mesiac.
Nechcem sa stať bezdomovcom. Nechcem prísť o svoj domov. Nechcem žiť s pocitom, že som pre spoločnosť nepotrebný človek. Stále sa snažím bojovať, splácať aspoň malé sumy a veriť, že existuje cesta von.
Možno práve preto píšem tento článok. Nie preto, aby som sa sťažoval. Ale preto, aby ľudia pochopili, že hmotná núdza a hrozba bezdomovectva sa netýkajú iba „tých druhých“. Môžu sa veľmi rýchlo dotknúť kohokoľvek z nás.
A možno by sme sa ako spoločnosť mali menej posmievať chudobným ľuďom a viac sa zamýšľať nad tým, prečo sa do takej situácie dostávajú.
Napriek všetkému mám ešte platný transparentný účet.
Transparentný účet
Uvítam však aj potravinovú pomoc. Prosím, pozrite si odkaz: Prosba o pomoc.
Poznámka autora: Tento článok je osobnou výpoveďou človeka, ktorý sa ocitol v hmotnej núdzi a snaží sa napriek problémom nestratiť dôstojnosť ani nádej.
Autor: Ján Parada.