Červenou farbou sú moje poznámky.
Asexualita býva obostretá predstavami, ktoré majú s realitou len málo spoločného. (Môže byť.) Od domnienok o „živote bez sexu“ (lenže presne toto slovo asexualita pomenúva) až po otázky, ktoré by si mnohí netrúfali položiť nahlas. Čo z toho skutočne platí a čo je len pretrvávajúci stereotyp?
1. Asexualita nie je „bez sexuality“
Jedným z najčastejších omylov je predstava, že asexuálni ľudia nemajú žiadnu sexualitu. (Ateista nemá žiadnu náboženskú vieru, vieru v bohov, boha.) V skutočnosti sa ale asexualita radí medzi sexuálne orientácie – podobne ako heterosexualita, homosexualita alebo bisexualita.
Rozdiel nie je v tom, že by sexualita „chýbala“, (ateistovi „chýba“ pomyslenie, prestava, že existujú bohovia alebo čo aj len jeden boh) ale v tom, že nie je zameraná na druhých ľudí. To znamená, že asexuálny človek môže mať hormonálne reakcie, môže prežívať vzrušenia alebo pracovať so svojim telom – len necíti sexuálnu príťažlivosť k ostatným.
Práve toto rozlíšenie je pre mnoho ľudí zásadné. V bežnom uvažovaní totiž splýva príťažlivosť, túžba i samotné správanie v jednu vec. Asexualita ale ukazuje, že tieto zložky môžu fungovať oddelene.
Zdroj: LUI.
Potom sa chybne nazývajú, že sú asexuálni. „A“ je predpona pre nie, pre bez. Ateista = neteista, bez teizmu. Asexualita = nesexualita, bez sexuality. Mali si dať adekvátnejšie meno!!! Tak sú za idiotov.
Napríklad popri ateistoch sú aj agnostici. Asexuálni ľudia sa mali inšpirovať agnosticizmom. Dajme tomu.
Z diskusie:
Markéta Přikryl komentovala: „Mňa vždy ‚pobaví‘ že si moju asexualitu mýlia s celibátom. Nie som kňaz potlačujúci niečo, čo potlačiť nejde. Len necítim (sexuálnu) príťažlivosť k žiadnemu pohlaviu, ale nie je to absencia akejkoľvek lásky. I my máme radi, len je to iný druh lásky.“
Reagoval som na Markétu Přikryl: „Hej, ja mám rád mačky, to je tiež nesexuálna láska, inak máme pre opak slovo zoofil. Zoofil má napríklad pohlavný styk s kozou, ovcou a podobne.“
Autor: Ján Parada.