Keď som pred časom čítal v denníku SME (12. 7. 2007) siahodlhý rozhovor Karola Sudora s kňazom Pavlom Pakošom o perle (katolicizmus) a bižutérii (ostatné kresťanstvo a všetky ostatné náboženstvá), mávol som rukou nad nadutosťou chlapca, ktorý asi nedostal všeobecné vzdelanie.
S vďačnosťou som si spomenul na profesorky Šafárovú a Marešovú, ktoré nás v rokoch 1941/43 na Štátnom gymnáziu v Nitre učili – prvá na hodine slovenčiny, druhá na hodine nemčiny – Lessingovu historku o múdrom Nátanovi a jeho prsteni, ktorého držiteľ sa automaticky stáva obľúbencom každého človeka. Starý obchodník, ktorému prsteň patrí, sa však ani tesne pred smrťou nevie rozhodnúť, ktorému z troch synov, ktorých rovnako miloval, zázračné dedičstvo pridelí. Keďže nechcel žiadnemu z nich ublížiť, nechal vyrobiť dva duplikáty, prstene pomiešal a pred smrťou odovzdal každému synovi jeden z nich tak, že si každý myslel, že má ten pravý. No po jeho smrti si synovia vlezú do vlasov. Každý tvrdí, že práve jeho prsteň je pravý. Zájdu za sudcom, ktorý sa spýta: Kto z vás sa teší všeobecnej obľube? Synovia zvesia hlavy. Nikto? Tak sú všetky tri prstene falošné?
Parabolu rozpráva múdry židovský obchodník Nátan inteligentnému humanistovi, vládnucemu v Jeruzaleme, sultánovi Saladínovi. Prstene predstavujú tri veľké monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Podľa výroku sudcu sú všetky tri falošné. Inak by totiž jedno z nich šmahom ruky vytvorilo raj na zemi.
Sudcova rada synom: „Myslite si každý, že jeho prsteň je ten pravý a nažívajte medzi sebou v láskavosti a tolerancii.“
K maturite sme išli s poučením, že kresťanstvo, židovstvo a islam existujú s rovnakým oprávnením a sú povolané na to, aby vo vzájomnej súťaži pre blaho ľudstva preukázali svoju hodnotu.
Esej kňaza Pakoša nebola jediným falošným akordom, narúšajúcim svetonázor, ktorý som si osvojil. Naučil som sa, že náboženská tolerancia sa píše s veľkým T od renesancie a osvietenstva, no hoci sme tu mali Augsburský náboženský mier (1555) a Nantský edikt (1598, ale v roku 1685 bol odvolaný), v encyklike Immortale Dei (1885) odmietla katolícka cirkev náboženskú slobodu ako prirodzené právo a pripustila existenciu iných cirkví len ako nutné zlo, nedovoľujúc priznať rôznym formám viery rovnaké práva ako „pravej“ viere.
Pri druhom čítaní rozhovoru som sa zameral na hľadanie kvalít, ktoré robia z neutrálnej suroviny jedinečnú perlu, destilujúc zo stoviek vier, náboženstiev a svetonázorov ako elixír cennosti a pravosti katolícku vieru. Veľa tvrdení nesúvisí s predmetom: že rodič by mal pochopiť, že dieťa nie je jeho, ale Božie; že ho nevychováva pre seba, ale pre nebo; že ísť do neba nie je sranda (aký je to spôsob vyjadrovania?); že dnešný pápež je jeden z najgeniálnejších ľudí, ktorí chodili po svete; že kto hľadá pravdu, automaticky príde ku Kristovi. Sklamalo ma, že na tých pätnástich stranách webového textu som našiel len štyri celkom stručné nerozvité prívlastky perly: že katolícke náboženstvo má najvyššiu morálku, že je najvznesenejšie a iné mu nie sú rovnocenné a že svätá namyslenosť akejsi nadradenosti voči neveriacim (ale asi aj voči inak veriacim) je úplne v poriadku. Ako osviežujúca studená sprcha na mňa zapôsobil údaj, že na svete je dvadsaťsedem „druhov“ katolíckych cirkví; to som teda nevedel. Všetky sú perly?
Na článok o perle by som bol iste zabudol, keby som deň nato nebol narazil na búrku v internete. 10. júla 2007, deň po odchode pápeža Benedikta XVI. na letnú dovolenku do Lorenzago do Cadore v talianskych Dolomitoch, rozbúril hladinu nielen európskej ekumény, ale náboženského života vôbec list Kongregácie pre náuku viery z Ríma: Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o cirkvi. Obsah tohto listu pápež v osobitnej audiencii prefektovi kongregácie kardinálovi Williamovi Levadovi „schválil, potvrdil a uverejniť nariadil“. Promptne o ňom referovali všetky masmédiá celého sveta.
Rím v tomto liste po x-tý raz opakuje starú tézu, že cirkev Ježiša Krista „subsistuje” (zrozumiteľne povedané: je, jestvuje, existuje) len ako rímskokatolícka cirkev. Iné náboženské spoločenstvá nie sú cirkvi v pravom zmysle slova. Kňaz Pakoš to vedel, keď hovoril o perle! Kardinál Ratzinger zastával túto interpretáciu už ako prefekt Kongregácie pre vieru, keď v roku 2000 uverejnil dokument „Dominus Jesus“ s veľmi podobným obsahom.
Podľa tejto tézy nie sú cirkvami „ctihodné kresťanské spoločenstvá“ Východu, t. j. od Ríma oddelené ortodoxné cirkvi; zasluhujú si len titul „partikulárnych alebo miestnych cirkví“, lebo majú určité nedostatky; ich hlavným nedostatkom je odtrhnutie od Ríma a to, že neuznávajú spoločnú hlavu. A evanjelické kresťanské spoločenstvá, ktoré sa organizovali po reformácii, nie sú cirkvi vo vlastnom zmysle slova vôbec, ani cirkvi s určitými nedostatkami, pretože nemajú sviatostné kňazstvo, neuznávajú pápeža za hlavu cirkvi a nezachovali si podstatu eucharistie, čo všetko spolu má byť podstatný (konštitučný) prvok, aby boli cirkvami.
Rím sa opakovane povyšuje nad iné cirkvi. Eberhardovi Jüngelovi, protestantskému teológovi v Tübingen, to pripomína Sokrata, ktorý citoval starogrécke príslovie „Dobrého treba aj dvakrát či trikrát!“, keď si po druhý raz upíjal z pohára s bolehlavom. (Žeby mala rímska cirkev skončiť ako Sokrates?!) No darmo radil Jüngel po uverejnení listu z Ríma, že najlepšou odpoveďou naň bude nereagovať a naďalej sa cítiť cirkvou v bežnom zmysle slova. Odmietavé reakcie sa sypali a sypú zo všetkých strán.
Biskup Huber, predseda Rady evanjelickej cirkvi v Nemecku, nazval „Odpovede“ premyslene „ekumenicky urážlivými“ a premárnenou príležitosťou. Vytýka Vatikánu, že mu chýba zmysel pre relativitu vlastného stanoviska pri diskusii. Apoštolskej postupnosti kňazstva sa evanjelici nikdy nepodrobia. Ekumenická klíma, v Nemecku už aj tak pár rokov dosť drsná, sa „Odpoveďami“ stáva takmer mrazivou a nádej na zmenu, ktorá ožila 29. apríla 2007, keď kresťanské cirkvi podpísali dohodu o vzájomnom uznaní krstu, opäť mizne v diaľke. Definíciu pojmu cirkev nepovažujú reformované cirkvi za tému pre ekumenickú diskusiu. Oveľa dôležitejšie otázky sú schopnosť súdnosti obce veriacich pri vieroučných článkoch, prístupnosť duchovných úradov pre ženy a uznanie omylnosti cirkevného predstavenstva.
Skutočnosť, že nový dokument prišiel len pár dní po obnovení starého omšového rituálu, považujú pozorovatelia udalostí vo Vatikáne za ďalšie potvrdenie konzervatívneho kurzu Benedikta XVI. a jeho snahy získať späť katolíckych tradicionalistov, prípadne spomaliť rozmach evanjelikálnych siekt v treťom svete. Väčšina nemeckých univerzitných teológov odmieta stanovisko Kongregácie pre náuku viery ako zbytočné zaťaženie súčasnej náboženskej situácie; miesto nadutého nosenia periel by katolícka strana mala hľadať zblíženie s tými, ktorým v dávnych dobách ublížila, prípadne ich od seba odpudila. Pokrok v ekuméne, t. j. zbližovaní kresťanských spoločností, ktoré sa medzi sebou všetky (okrem rímskokatolíckej) považujú za rovnocenné cirkvi, vyžaduje trvalý mnohostranný vzájomný rešpekt. Žiadna strana nesmie od partnerov už dopredu vyžadovať uznanie, že má k pravde bližšie ako oni. To platí tak pre cirkevnú hierarchiu vrátane kňaza Pakoša, ako pre jednoduchých veriacich.
Keďže rovnocennou obdobou náboženských spoločenstiev (cirkví) je nekonfesionálne svetonázorové spoločenstvo sekulárnych humanistov, t. j. ateistov a agnostikov, protestujú aj títo proti premyslene urážlivému označeniu za bižutériu a hlásia sa byť jedným z mnohých prsteňov.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 64 v pondelok 3. septembra 2007.