Nemôže byť nič horšie než strata slobody slova.
Pamätáte tú dobu? Ja si ju veľmi dobre pamätám.
Držať jazyk za zubami a držať krok s komunistickou ideológiou.
Prečo ste tú hrôzu zvolili svojim potomkom v podobe sociálnej demokracie?
A o slovo sa hlási nový mor: Kresťansko-socialistické hnutie.
Akási zmes kresťanstva s komunizmom. Hotový oxymoron.
Hnutie si podalo Miroslava Kocúra, bývalého kňaza.
Miroslav Kocúr: Od oltára k progresívnemu moralizovaniu
Miroslav Kocúr, bývalý katolícky kňaz, sa v ostatných rokoch stal jednou z výraznejších tvárí slovenskej politickej scény. Nie však kvôli duchovnej hĺbke či originalite svojich myšlienok, ale skôr kvôli svojmu teatrálnemu odklonu od cirkevnej tradície, ktorú kedysi sám reprezentoval. Ak by sa niekto pokúsil nájsť dôkaz, že aj bývalý kňaz môže skĺznuť k povrchnému populizmu, Miroslav Kocúr je ideálnym príkladom.
Kocúr – názov tohto zvieraťa v našej kultúre vyvoláva predstavy slobody, tajomnosti, ale aj vypočítavosti. Miroslav Kocúr tento obraz svojím správaním a názormi dokonale napĺňa. Ako bývalý kňaz mal byť strážcom duchovného poriadku, no namiesto toho z neho dnes srší liberálny chaos. „Zhadzuje zo stola“ všetko, čo mu nepasuje do jeho liberálnej agendy. Tradície? Škaredo po nich zasyčí a odhodí ich na zem. Kresťanské hodnoty? Prečo by mu zavadzali na stole progresivizmu, keď ich môže zameniť za genderové príručky?
Svojimi rečami a postojmi akoby ticho šepkal: „Mačky si idú vlastnou cestou a pravidlá, ktoré kedysi platili, už neplatia.“
Od kňazstva k progresivizmu
Občas sa stane, že niektorí kňazi opustia svoje povolanie a vydajú sa na iné cesty. U Kocúra je však prechod od katolíckeho kňazstva k progresívnemu liberalizmu taký prudký, že to vyzerá, akoby za tým stála osobná zášť voči Cirkvi. Zatiaľ čo sa rád prezentuje ako osvietený kritik, jeho slová často nesú známky povrchného resentimentu, nie hlbokého pochopenia.
Jeho odchod z Cirkvi však nebol len otázkou svetonázoru a kritiky pomerov v tejto inštitúcii. Každý kocúr má svoje dobrodružstvá a Miroslav nebol výnimkou. Príbeh naznačuje, že pravou príčinou bola celkom obyčajná láska. Ešte ako kňaz, ktorý mal byť symbolom duchovnej disciplíny, sa údajne zaplietol s „kňazolapkou“. Tento termín, používaný v kruhoch blízkych cirkvi, opisuje ženy, ktoré svojím šarmom dokážu prilákať kňazov, no zároveň ich stiahnuť z ich duchovnej cesty. A tak sa Kocúr ocitol v situácii, keď svoje činy musel maskovať ideologickými prejavmi a odvrátením sa od všetkého, čo kedysi hlásal.
Mačací útek z celibátu
Celibát, jeden zo základných princípov kňazstva, bol zrazu pre Miroslava len „starým zvykom“, ktorý bolo treba odhodiť spolu s kňazskou sutanou. Uzavrel manželstvo neplatné pred katolíckou Cirkvou, čím porušil cirkevnú disciplínu trestného kánonického zákona (kán. 1394) a upadol tým automaticky do cirkevného trestu suspenzie. Svoj pád z milosti Cirkvi však maskoval hlasným kritizovaním cirkevných nedostatkov a pokrikom proti všetkému konzervatívnemu, aby verejnosť nespozorovala, že jeho odchod od oltára nebol len otázkou presvedčenia, ale aj otázkou milostných záležitostí.
Kázanie bez kazateľnice
Kocúr sa vžil do pozície akéhosi samozvaného teológa či cirkevného reformátora a dnes pôsobí skôr ako kazateľ nového náboženstva – progresivizmu. Jeho reči o viere v ľudí a víziách budúcnosti majú určité znaky náboženského nadšenia, no chýba im ozajstný duchovný obsah a rešpekt k skutočným problémom bežných ľudí. Citát „Verím v ľudí. Videl som Boha. Bola čierna“ má byť pravdepodobne vyjadrením jeho inkluzívneho svetonázoru, no zároveň pôsobí ako lacná provokácia, ktorá má zaujať liberálnu elitu a šokovať tradične zmýšľajúcich Slovákov.
„Verím v ľudí. Videl som Boha. Bola čierna“
Kocúr si získal pozornosť vyjadrením, že verí v ľudí, videl Boha a že „bola čierna“ (I trust in people. I saw God. She was black.) Aký hlboký teologický moment! Alebo skôr – aký trefný spôsob, ako zapadnúť do súčasných liberálnych diskurzov, ktoré uprednostňujú provokáciu pred obsahom. Toto vyjadrenie, hoci na prvý pohľad znie ako snaha o filozofickú metaforu, je len ďalším príkladom toho, ako Kocúr zamenil duchovnú podstatu za ideologickú pózu.
Zatiaľ čo mnohí kresťania vnímajú Boha ako transcendentnú bytosť, ktorá presahuje farbu pleti, pohlavie či akékoľvek pozemské kategórie, Kocúr si Boha očividne prispôsobil tak, aby vyhovoval jeho politickým a ideologickým ambíciám. Jeho „čierna bohyňa“ je skôr karikatúrou jeho vlastného postoja, než úprimným teologickým presvedčením.
Teológia s príchuťou PR
Neoddeliteľnou súčasťou Kocúrovho súčasného pôsobenia sú jeho verejné vystúpenia a príspevky na sociálnych sieťach. Tie však často vyznievajú ako marketingové prezentácie, ktorých cieľom nie je ani tak osveta, ako skôr budovanie jeho osobnej značky a propagácia línie Progresívneho Slovenska.
Dnes vystupuje ako verejný intelektuál a „teológ“, no jeho rétorika je skôr zmesou progresívnych fráz a ideologických klišé, než hlbokého duchovného zamyslenia. Miroslav Kocúr sa správa ako mačka, ktorá ide na ruku tomu, kto ju nakŕmi. Klimatická spravodlivosť? Mňau! Genderová rovnosť? Mňau! Dezinformačné kampane? Mňau!
Kocúr, ktorý kedysi kázal evanjelium, dnes „káže“ progresívne dogmy, pri ktorých existuje len jeden správny názor. Jeho rétorika je založená na dichotómii „my vs. oni“, kde on a jeho spojenci predstavujú osvietenú budúcnosť, zatiaľ čo každý, kto sa odváži nesúhlasiť, je zastaraný, bigotný alebo jednoducho „zle informovaný.“
Urážka biskupa
Miroslav Kocúr sa neuspokojil len s odchodom z Cirkvi a prechodom do progresívnych kruhov. Prednedávnom nešetril urážlivými slovami ani na vysoko postavené cirkevné autority, keď na sociálnej sieti napadol jedného z pánov biskupov, ktorý patrí medzi hlavné symboly konzervatívnej viery na Slovensku.
Kocúrove slová nie sú len provokáciou, ale aj jasným prejavom neúcty k autorite a tradícii, ktorú Cirkev predstavuje. Namiesto pokory, ozajstnej tolerancie a prípadného dialógu, ktorý by mohol viesť k porozumeniu, si Kocúr vybral cestu konfrontácie a arogancie. Tento incident je smutnou ukážkou toho, kam až môže zájsť človek, keď stratí kontakt s hodnotami, ku ktorým kedysi viedol druhých.
Kocúr, čo zabudol na svoj dvor
Kocúr, známy svojou prešibanou povahou, je zviera, ktoré vždy spadne na nohy, no zanechá po sebe chaos. A presne tak by sa dal opísať aj životný príbeh Miroslava Kocúra, bývalého katolíckeho kňaza, ktorý namiesto vernosti oltáru zvolil ideologický skok do progresívneho sveta.
Človek niekedy opustí Cirkev a hľadá iný zmysel svojej existencie, ale neznamená to, že ho aj nájde. Kocúrov prechod od oltára na ideologické tribúny Progresívneho Slovenska je skôr príkladom osobného zmätku než duchovného osvietenia. Ak však niečo dokázal, tak to, že aj bývalý kňaz môže padnúť do pasce plytkého politického marketingu a môže prispievať k rozdeľovaniu spoločnosti, namiesto jej utužovania a spájania. A mal by si pripomenúť slová, ktoré kedysi možno kázal: „Pravda vás oslobodí.“ (Ján 8, 32) V jeho prípade sa však zdá, že tú pravdu nahradila liberálna ideológia.
Príbeh Miroslava Kocúra je príbehom muža, ktorý namiesto hľadania pravdy našiel len mikrofóny progresívnych tlačoviek. Jeho cesta od kňazstva k progresivizmu nie je príbehom osvietenia, ale útekom pred vlastnými chybami a duševnými konfliktami. Možno by mal prestať čítať liberálne traktáty a radšej sa pozrieť do zrkadla. Pretože hoci zmenil farbu svojho kožucha, dušu si tak ľahko nezmení.
Zdroj článku: Kresťansko-socialistické hnutie.
Kde sú „bojovníci“ proti symbolom odvahy a vďaky Kalmus a Lorenz, a ich asistent metalista Miroslav Kocur?
Autor: Ján Parada.