Jezuánska etika

Potom som videl otvorené nebo a hľa – biely kôň – a ten,
čo sedel na ňom, sa volal Verný a Pravdivý;
spravodlivo súdi i bojuje. Oči mal ako plameň ohňa
a na hlave mnoho diadémov.

Napísané mal meno, ktoré nik nepozná, iba on sám.
Oblečený bol v odeve skropenom krvou a jeho meno je: Božie slovo.
Za ním išli nebeské vojská na bielych koňoch,
oblečené do čistého bieleho kmentu.

Zjavenie Apoštola Jána 19, 11 – 14.

Už v Skutkoch apoštolov sa podáva správa o roz­die­loch v ná­zo­roch medzi prvými prívržencami Krista. Pri Je­ru­za­lem­skom koncile sa mali vyskytnúť „rozpory“ a „veľa hádok“; a veľmi skoro nato sa vyskytli prvé zatra­co­vania.

Pavol píše, že dvoch kacírov, Hymenea a Alexandra, „vydal satanovi, aby ich odučil rúhať sa“ (1 Tim 1, 20). A Peter sa vyjadruje, že kacírski… „bezočiví opovážlivci… ako nerozumné zvieratá, od prírody určené na to, aby ich lovili a ničili, rúhajú sa tomu, čo nepoznajú. Zahynú…“ (2 Pt 2, 12)

Pri takej intolerancii neprekvapuje, že už v roku 385, a to v ne­mec­kom Trieri, z vie­ro­uč­ných dôvodov vraždili jedni kresťania iných kresťanov. Hoci však boli medzi nimi od za­čiatku spory a boje, ktoré v ko­neč­nej bilancii stáli životy miliónov ľudí, bola tu predsa aj spoločná báza, na ktorú sa mohli rozličné skupiny kresťanov odvo­lá­vať (a v čase ekumény to robia zosilnene): vraj príkladnosť jezuánskej etiky. Cieľom tejto eseje je poukázať na sku­toč­nosť, že táto spoločná báza spočíva v sku­toč­nosti na vyslovene hlinených nohách.

Nový zákon platí pre všetkých kresťanov za „slovo božie“, za bohom inšpi­ro­vané posolstvo, za „poslednú a naj­vyššiu nábo­žen­skú a mo­rál­nu auto­ritu“, za „mieru všetkých mier“, za „základný doklad zjavenia“.

„Jeho všeobecné uznávanie za ‚sväté písmo‘ sa uznáva aj v našej údajne tak se­ku­lár­nej spo­loč­nosti, keď napríklad naj­moc­nejší muž dneška, pre­zi­dent Spo­je­ných štátov ame­ric­kých, skladá svoj úradný sľub prísahou na bibliu. Biblia je stále ešte naj­roz­ší­re­nej­šia a naj­viac pre­kla­daná kniha na svete: vrátane rozsiahlych výťahov sa tlačí a roz­ši­ruje ročne v náklade 50 miliónov výtlačkov.“ (Franz Buggle, Denn sie wissen nicht, was sie glauben (Pretože oni nevedia, čo veria), Reinbek 1992, s. 22.)

Ak sa však čo aj len málo zahĺbime do Nového zákona, ako prvé nám udrie do očí ne­syste­ma­tický cha­rak­ter jezuánskych (priamo od Ježiša po­chá­dza­jú­cich) poučiek: vše­ličo, čo sa hovorí, nevyplýva z toho, čo pred­chá­dzalo. Okrem toho hovoril Ježiš zväčša v po­do­ben­stvách, z ktorých niektoré sú také mno­ho­značné, že aj „mnohí z jeho učeníkov povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60.) (Keď si prekladám nemeckú citáciu, vychádza mi, že jeho učeníci „reptali: To sú nezrozumiteľné reči, ktože im môže rozumieť?“ – pozn. prekl.) Teda aj prví učeníci boli rečami svojho majstra skôr vzrušení ako osvietení a ak sa pozrieme na na­sle­du­jú­cu uda­losť, boli by na­mieste aj slová zrejmého po­hor­šenia:

„Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dva­nás­timi, pýtali sa ho na po­do­ben­stvá.“ On im povedal: „Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v po­do­ben­stvách… aby hľadeli, ale nevi­deli, aby počú­vali, ale ne­chá­pali, aby sa azda neobrátili a aby sa im ne­od­pus­tilo.“ (Mk 4, 12)

Už len na základe tohto výroku by sa malo prestať tvrdiť, že syn boží prišiel vykúpiť všetkých ľudí.

Pritom môže byť rozprávanie v podo­ben­stvách vhodný spôsob, ako spro­stred­ko­vať určité posolstvo veľmi výrazne, lebo po­do­ben­stvá vyvo­lá­vajú v poslu­chá­čoch početné aso­ciá­cie a pri­ho­vá­rajú sa k iným oblastiam ako čisté myslenie. Táto výhoda nesie však so sebou významný nedostatok: Ak sa spýtame na zmysel po­ve­da­ného, prav­de­po­dob­ne skoro zistíme, že dosť tápeme v tem­no­tách. Ak chceme presne vedieť, v čom spočíva Ježišovo posolstvo, potre­bu­jeme popri podo­ben­stvách vy­svet­lenie, a Jánovo evan­je­lium malo prav­de­po­dobne splniť tento účel. No hoci sa tucty gene­rácií kresťanských teo­ló­gov zao­be­rali vysvet­ľo­vaním týchto pár textov, až dodnes ostalo skoro všetko nezro­zu­mi­teľ­ným. Dodnes sa kresťania nedo­hodli na tom, čo je:

„…morálne a čo nemorálne. Rozdielne názory panujú nielen v otázkach, od kto­rých závisí podľa ich mienky duševná spása, ale aj v celkom aktuálnych otázkach dnešného života, od pa­ci­fizmu po roz­vody a se­xu­álnu morálku vo vše­o­bec­nosti, od sprá­vania sa voči dikta­túram po trest smrti.“ (Walter Kaufmann, Der Glaube eines Ketzers (Viera kacíra), Mníchov 1965, s. 297.)

Za tento chaos je Ježiš prinajmenšom spolu­zod­po­vedný, lebo, ako vyplýva z ci­tá­cie Marka, z veľmi pochybných dôvodov sa rozhodol nechať všeličo nejasné. Ale ak tí, „čo sú vonku“, dostanú všetko podané v po­do­ben­stvách, „aby sa azda neobrátili a ne­bolo im odpustené,“ potom pisatelia troch synop­tic­kých evan­jelií zrejme nepatria medzi vy­vo­le­ných, sú vonku. Lebo u Matúša, Marka a Lukáša hovorí Ježiš prevažne v po­do­ben­stvách.

Napriek nesystematickosti biblie sa dajú rozpoznať tri hlavné pri­ká­zania: Milujte boha! Verte mi! a Milujte sa navzájom! Ježiš menuje aj dva dôvody, prečo treba tieto príkazy dodržiavať: lebo koniec je blízky a pre­tože tých, čo nebudú príkazy dodržiavať, čaká „plač a škrí­pa­nie zubami“ (Mt 8, 12.)

* * *

Bol to predovšetkým Albert Schweitzer, kto dokázal, že Ježiš synop­tic­kých evan­jelií vychádzal vo svojom posolstve z pred­po­kladu, že svet stojí pred svojím koncom.

„Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve.“ (Mt 16, 27 – 28)

V evanjeliách je celý rad miest podobného znenia: Mt 24, 34; 26, 64; Lk 9, 27; 23, 42; Jn 1, 50; Mk 9, 1. Ale predpoveď skorého budúceho božieho kráľovstva: že mŕtvi sa prebudia k životu, že bude posledný súd, že budú premožené sily diabla, sa nesplnila. Napriek tomu, že údajne sa vykupiteľ stal človekom, sa na svete zmenilo len málo vecí a si­tu­ácia ľudstva sa príchodom kresťanstva (a neskôr islamu) skôr zhoršila ako zlepšila. Výdo­bytky svetového významu, napríklad rímsky právny systém, grécka tragédia a keltská prírodná filozofia, boli aspoň čiastočne zničené; a úspech kresťanstva nedo­po­mo­hol budhizmu uchytiť sa na západe.

Ježišom naznačené eschatologické ponímanie jeho smrti a oča­ká­vanie vše­o­bec­ného zmŕvych­vstávania znejú veľmi silno aj v po­apoštol­skom veku, a to najmä u Matúša: Tento evan­je­lista podáva správu o troj­ho­di­no­vom zat­mení pri Je­ži­šovej smrti:

„…a hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ (Mt 27, 45 a 51 – 53)

Teda nielen ukrižovaný, ale aj početní mŕtvi vraj vtedy vstali z mŕtvych. Toto sa však stalo asi len v roz­ho­rú­če­nej fantázii apoštola, lebo inakšie o niečom takom neho­voril nijaký historik. Existoval však jed­no­duchý empi­rický dôkaz pravdi­vosti tvrdenia, že Ježiš vstal z mŕtvych: Po svojej návšteve u mŕtvych uistil svojich jede­nástich učeníkov (Judáš už asi nežil), že „ak niečo smrto­nosné vypijú, neuškodí im to“. (Mk 16, 18.) Prečo to nevyskúšali?

Nádej, že sa Ježiš skoro vráti, mali však mnohí. V prav­de­po­dob­ne naj­staršom doku­mente Nového zákona, v Prvom liste So­lún­ča­nom, sľu­bo­val Pavol veriacim tohto mesta, že ešte budú žiť, keď príde Pán:

„My, čo žijeme a zostaneme až do Pá­novho príchodu… Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!“ (1 Sol 4, 15 a 18)

Solúnska obec očakávala sľúbený návrat Krista rovnako vrúcne ako kresťania v iných mestách. Niektorí len prestali pracovať, iní začali blúzniť. V prvom liste je Pavol ešte pomerne pokojný, no v druhom sa rozčuľuje. Prav­de­po­dob­ne sa dopočul, že situácia v obci sa stáva proble­ma­tic­kej­šou, ako si myslel, a preto im prikazuje plniť svoje úlohy a dodržiavať povin­nosti, lebo:

„Kto nechce pracovať, nech ani neje.“ (2 Sol 3, 10)

Koniec prvého listu dokonca naznačuje, že tí, čo očakávali návrat spasiteľa, sa vyzna­čo­vali morálnou ľaho­staj­nos­ťou; asi si mysleli, že pre skorý návrat spasiteľa stratilo význam robiť čokoľvek.

Koniec sveta však nenastal. Ale „kde je ten jeho sľúbený príchod? Veď odvtedy, ako zosnuli otcovia, všetko ostáva tak, ako to bolo od po­čiatku stvorenia“, mienia už v Druhom Petrovom liste posmeškári (2 Pt 3 – 4). Ježiš sa v tomto bode zrejme mýlil, takže nakoniec musel zmeniť svoj názor aj Pavol a tento namieril vývoj tým smerom, že sa očakávaný príchod Pána na svet stále odkladal a na­ko­niec sa stal tak­re­čeno zby­toč­ným.

Lebo ak v Prvom liste Korinťanom písal: „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa ne­ra­do­vali; …lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa,“ (1 Kor 7, 29), v druhom oznamuje, že tento veľký obrat sa už udial: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvo­rením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5, 17)

Ježiš sa narodil vo veku starožidovskej apokalyptiky, keď mnohých Židov zamestnávala predstava konca pozemských dejín a bu­dúce nad­pri­ro­dze­né uspo­ria­danie sveta. Vo ve­do­mom proti­klade k egyptskému nábo­žen­stvu odmietal Mojžiš vieru v posmrtný život. V starom Izraeli nena­chá­dzame nijaký záujem o život v záhrobí. Pre Mojžiša je smrť koniec indi­vídua a Je­ži­šovo kráľovstvo „nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36). So za­čiat­kom baby­lon­ského zajatia, z kto­rého vyslo­bo­dili Židov Peržania, im začalo dlhé obdobie straty moci. So stratou poli­tic­kej moci bol spojený nezáujem o veci tohto sveta a vzrast špe­ku­lácií o mož­nos­tiach lepšieho budúceho sveta. Preto sa Ježiš priamo odvo­lá­val skoro len na neskoré časti Starého zákona: na Da­nie­lovu knihu a he­no­chické obrazné reči. (Henoch je postava zo Starého zákona, otec Matuzalema – pozn. prekl.) Naproti tomu neapo­ka­lyp­tické témy Starého zákona používal zväčša za účelom vysvet­ľo­va­nia zmyslu:

„A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite.“ (Mk 12, 27); alebo: „…ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu veľkej ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v lone zeme.“ (Mt 12, 40)

Na jednom mieste sa dokonca zdá, že Ježiš upozorňuje zákon­níkov na rozdiel medzi profetickým a apo­ka­lyp­tic­kým mesia­nizmom:

„Ako môžu zákonníci hovoriť, že Mesiáš je Dávidov syn?“ (Mk 12, 35)

Mladšie časti Starého zákona „…pripomína nielen výraz ‚Syn človeka‘, ale celý postoj Ježiša k to­muto svetu a jeho prvo­radý záujem o druhý svet. Na rozdiel od tra­dície, siahajúcej od Amosa až po druhého Jesaja, v novej dobe už nie je tento svet v strede po­zor­nosti, lebo sa verí, že tento svet sa skoro pominie; a do­konca aj teraz, keď tento svet ešte trvá, máme naň myslieť menej ako na ten druhý – áno, podľa možnosti vôbec nemáme myslieť na tento svet, ale ‚svojimi činmi a plánmi máme pripra­vo­vať ten druhý‘.“ (Kaufmann, a.h. s. 158.)

Ježiš teda: „…predpovedal bezprostredný koniec sveta a v tejto centrálnej otázke svojho posolstva sa úplne pomýlil. Toto kon­šta­to­vanie sa dá po­va­žo­vať za najistejší poznatok celej modernej historicko-kritickej kresťanskej teológie.“ (Karlheinz Deschner a Horst Herrmann: Der Anti-Katechismus, Hamburg 1991, s. 138.)

Skutočnosť, že sa Ježiš mýlil, však dodnes väčšina kresťanov popiera alebo potláča, hoci už Schweitzer zreteľne povedal:

„Naše kresťanstvo spočíva na klamstve, lebo sku­toč­nosť, že escha­to­lo­gické oča­ká­vania sa nesplnili, sa v ňom nepriznáva.“ (Albert Schweitzer: Geschichte der Leben-Jesu-Forschung (Dejiny skúmania života Ježiša Krista), Tübingen 1951, s. 22.)

Pretože Ježiš žil celkom v očakávaní skorého konca sveta, verili aj prví kresťania, že s jeho smrťou bez­pro­stredne súvisí blízky koniec sveta. Keďže sa však nedialo nič nad­pri­ro­dzené, mŕtvi nevstávali z hrobov, posledný súd sa nekonal ani neza­čí­nal a dé­mo­nické sily naďalej uka­zo­vali svoju moc, chýbal aj objektívny dôkaz pre zmŕtvych­vstanie Ježiša Krista.

Ešte problematickejší ako tento Ježišov omyl je jeho druhý argu­ment, použitý na odô­vod­nenie jeho príkazov. Lebo niekto, kto prijal učenie o pekle a ape­lo­val na po­city strachu v človeku, nemohol byť citlivý na „neza­u­ja­tosť mo­ti­vo­vania“, ktorá spočíva v po­koj­nom oslo­vení rozumu a po­chopu. Pre­tože v tomto ohľade bolo osvie­ten­stvo dosť úspešné a každý z nás iste pozná pár ľudí, ktorí sú morálni, hoci neveria na peklo, prejde libe­rálne zmýšľajúci moderný človek zvy­čajne bez slova ponad tie pasáže Nového zákona, ktoré preberajú večné tresty. Prečo sa však tieto pasáže vyne­chá­vajú, ak sa súčasne na základe Nového zákona tvrdí, že Ježiš je boží posol alebo dokonca sám boh? Ak bol Ježiš ten, ktorý sa vše­mo­hú­cemu zapáčil, nebol by sa mal tak často mýliť – a už vôbec nie, keď išlo o odô­vod­nenie božích príkazov! A okrem toho stojí napísané:

„Nič k tomu nepridáš a nič nevynecháš.“ (Dt 13, 1)

Dodržiava to niekto?

A Ježiš hovorí o pekle nie raz, ale asi dvad­sať­krát! Opa­ko­vane hrozí večným zatra­te­ním a pe­kel­ným ohňom, napríklad:

• Mk 3, 29: „Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neod­púšťa naveky.“
• Mk 9, 43: „…do pekla, do neuha­si­teľ­ného ohňa.“
• Mk 9, 45: „…hodiť do pekla.“
• Mk 9, 47 – 48: „…vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň neuhasína.“
• Mt 3, 12: „…plevy spáli v neuha­si­teľ­nom ohni.“
• Mt 5, 22: „…pôjde do pekelného ohňa.“
• Mt 5, 29: „…ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.“
• Mt 5, 30: „…ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla.“
• Mt 7, 19: „…strom, ktorý neprináša dobré ovocie, …hodia do ohňa.“
• Mt 8, 12: „…budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrí­pa­nie zubami.“
• Mt 13, 40: „…ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta.“
• Mt 13, 42: „…a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrí­pa­nie zubami.“
• Mt 13, 50: „…a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrí­pa­nie zubami.“
• Mt 16, 18: „…postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju ne­pre­môžu.“
• Mt 18, 8: „…ako keby ťa mali… hodiť do večného ohňa.“
• Mt 22, 13: „a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrí­pa­nie zubami.“
• Mt 23, 33: „…hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“
• Mt 24, 21: „…bude veľké súženie, aké nebolo od po­čiatku sveta až doteraz.“
• Mt 25, 30: „…sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrí­pa­nie zubami.“
• Mt 25, 41: „…Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“
• Mt 25, 46: „…A pôjdu títo do večného trápenia, kým spra­vod­liví do več­ného života.“
• Lk 3, 17: „…ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“
• Lk 12, 5: „…Bojte sa toho, ktorý keď zabije, má moc uvrhnúť do pekla! Toho sa bojte!“
• Lk 13, 28: „Tam bude plač a škrípanie zubami.“
• 2 Sol 1, 6 ,8 a 9: „…odplatí súžením, …v ohnivom plameni potrestá tých, …za trest sa dostanú do večnej záhuby.“

Niektoré z uvedených citátov sú vybrané z Kázne na Hore, ktorá sa často uvádza ako jedna z naj­kraj­ších pasáží Nového zákona; ešte sa k nej pod­robne vrátime.

Človeka, ktorý za konečné previnenia hrozil večne trvajúcimi trápeniami, nemožno označiť za „naj­príklad­nej­šieho morálneho učiteľa všetkých čias“; skôr je to veľmi nespra­vod­livo cítiaca bytosť. Lebo je len veľmi málo ľudí, ktorí súhlasia s tým aby sa za bežné priestupky dávali večné tresty.

Medzi kresťanmi sa často tvrdí, že Nový zákon je oveľa „miernejší“ ako Starý zákon, lebo boh sa vraj v Novom zákone prejavuje ako milujúci boh, kým v Starom zákone bol žiarlivý a pomstivý. Pravý opak je pravda: V Starom zákone zosiela boh na ľudí útrapy a smrť, ale v Novom zákone, v ktorom sa nad­zemský boh Starého zákona nahradzuje po­člo­ve­če­ným bohom, je to ON, čo posiela na ľudí večný trest, večné utrpenie. Psychický a fy­zický teror je v Novom zákone celkom iného druhu! Keďže Jehova Starého zákona trestal len smrťou, kým boh Nového zákona trestá večnou smrťou, je ten hromžiaci Jehova pri po­rov­naní s dobro­ti­vým bohom Nového zákona relatívne neškodný. Táto sku­toč­nosť bola asi príčinou, prečo židia väčšinou odmietali novú kresťanskú sektu; pekelné hrozby na nich ne­pô­so­bili. Mojžišov boh zosielal síce smrť, ale nikdy večné peklo. Podrobnosti sa možno dočítať v knihe, ktorej autorom je Paul Thiry d′Holbach: Religionskritische Schriften. Das entschleierte Christentum, Taschentheologie, Briefe an Eugénie (Nábožensko-kritické spisy. Kresťanstvo zbavené závoja, Teológia do vrecka, Listy Eugénii), Berlin, Weimar 1970.

V tejto súvislosti kresťanskí apologéti často tvrdia, že jezuánske hrozby peklom treba chápať ako obraz ich doby; to je však ťažko akceptovať, lebo jednak nehrali predstavy záhrobného života nijakú významnú úlohu v skoro celom Starom zákone, jednak ani Ježišovi vrstovníci saduceji neverili na po­smrtný život. Keďže sa držali len piatich kníh Mojžišových, nemohli veriť na peklo. A keby aj boli bývali tie predstavy o pekle také rozšírené, ako sa niekedy tvrdí, prečo nepoučil ten údajne naj­lepší zo všetkých ľudí celé ľudstvo o tom, že sa v tomto ohľade mýli a že sa nijakých pekelných múk netreba báť? Namiesto toho, aby ľuďom peklom hrozil, mal im predsa strach pred peklom vziať! A Ježiš by to bol urobil, keby bol býval bohom lásky. On však nebol boh lásky, ale dosť nesve­do­mitý človek, ktorý úzkosti svojich spo­lu­ob­ča­nov ešte stup­ňo­val, aby na seba a na svoje posolstvo upozornil.

Hľadať nejakú etiku v Novom zákone môže byť príťažlivé najmä v časoch vše­o­bec­ného nedostatku orien­tácie. A o sku­toč­nosti, že Ježiš určitú etiku zastupoval, sa nedá pochybovať. Ale jeho spôsob odô­vod­ňo­vania etických príkazov odha­ľuje málo civi­li­zo­vanú formu ape­lo­vania na ľudský egoizmus. Ježiš síce pred­pi­suje určité sprá­vanie sa voči iným, ale motívom pritom nie je dobro tých druhých, ale vlastná duševná spása („aby sa ti dobre viedlo“): „…radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ (Lk 10, 20), alebo: „Vyhýbajte sa peklu!“ Príkaz „Milujte sa vospolok!“ sa pri bliž­šom pohľade ukáže byť len: „Majte radi sami seba!“

Osobitne zreteľné sa to stáva vo vychvaľovanej Kázni na hore. Ani tam nejde v podstate o osud iných, ale o vlastnú duševnú spásu. O čo naozaj ide, to sa aj zreteľne povie: Nezbierajte poklady na zemi, kde ich zlodeji vyhrabú a ukradnú, ale zbierajte poklady pre nebo! Každé blahorečenie znamená odmenu: a na ko­niec sa nazvú tí, čo príkazy poslúchajú, „múdrymi“, a tí, čo to nerobia, „bláznami“. Ani v Kázni na hore nejde o ľudskú spo­loč­nosť alebo dokonca o blaho ľudstva ako hod­notu samu o sebe, ale o zlep­šenie vlastného postavenia: Buď opatrný, vyhýbaj sa peklu, zbieraj poklady pre nebo!

„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto naj­men­ších, ani mne ste to neurobili. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ (Mt 25, 45); alebo: „Súd bez milo­srden­stva čaká totiž toho, kto nepreukázal milo­srden­stvo.“ (Jak 2, 13); alebo: „…mnohí …sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu.“ (Dan 2, 13); alebo: „…tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na od­sú­de­nie.“ (Jn 5, 29); alebo: „…odplatí… večným životom tým, čo vytrva­losťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmr­teľ­nosť, hnevom a roz­hor­čením tým, čo tvrdo­šijne odporujú pravde a od­dá­vajú sa neprá­vosti.“ (Rim 2, 7 – 8)

Láska sa kresťanom vždy veľmi dobre vyplatí. Ale takýto na vlastné záhrobné dobro zameraný egoizmus nerozvíja medzi­ľudské vzťahy, ale ich podrýva a ni­vočí. Ak je niekto presvedčený, že dobré činy budú odmenené nebeskými pokladmi, kým pozemské poklady zožerú mole a hrdza, stane sa starosť o tento svet zbytočnou, možno aj prekážkou. Ježišova etika je etika chytráctva; to však značí, že Nový zákon nepozná ideu „dobrého činu, ktorý má svoju vnútornú hodnotu v sebe“. Hoci sa inte­lek­tu­ál­nemu výkonu priznáva uznanie, aj tak sa znižuje hodnota morálneho činu úmyslom mať z neho sub­jek­tívnu výhodu. Cnosť sa zrieka lacných výhod:

„Milujte svoju cnosť ako matka svoje dieťa: ale kedy bolo počuť, žeby matka chcela byť platená za svoju lásku?“ (Friedrich Nietzsche: Tak vravel Zarathustra, pracovné vydanie Rastislava Škodu v Zošitoch humanistov č. 15 [3. 3. 2000] až č. 20 [25. 8. 2000], Bratislava 2000; knižné vydanie IRIS, Bratislava 2002.)

Odhliadnime však tentoraz od dôvodov, ktoré Ježiš vymenúva pre sle­do­vanie svojich príkazov. Nemajú tieto príkazy samy v sebe svoju presvedčivú silu?

Už prvý príkaz: „Milujte boha nadovšetko!“ nie je dosť zrejmý. Lebo prečo by sme mali milovať nado­všetko boha Ježiša, ktorý je napríklad hotový dávať neko­nečné tresty za ko­neč­né pre­vi­ne­nia a ktorý, ak pomyslíme na osud syna, použil aj fyzické utrpenie, aby dosiahol určitý cieľ, hoci mal k dispo­zícii alter­na­tívy: Naj­dobro­ti­vejší mohol totiž svojim tvorom, prvým ľuďom, ich previ­nenie jedno­ducho odpustiť. (Touto smrtnou obetou, pri ktorej sa stvoriteľ neba aj zeme nechá viesť ako ovca na bi­tú­nok, a na­miesto toho, aby ľuďom jed­no­ducho odpustil, ON sa s nimi zmieri – a ľudstvo je vykúpené. Dobrotivý boh, ktorý nechá umrieť ne­vin­ného boha, aby uspokojil spra­vod­li­vého boha! Kto to všetko vie pochopiť, nielen papa­gá­jo­vať?) A bol by to urobil, keby bol naozaj milo­srdný. Ale dráma okolo Ježiša nesvedčí pre exis­ten­ciu takej bytosti, a preto mohol dotyčný na jed­nom mieste oprávnene vysloviť varo­vanie, že boha sa musíme pre­do­všet­kým báť:

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10, 28)

A keď sa bojíme boha, budeme sa triasť aj pred jeho kňazmi, pánmi nebeského kráľovstva, ktorým bola daná moc „viazať a roz­via­zať“.

Ale ako môže byť ten, ktorého sa máme báť (bázeň božia), súčasne milosrdný? Ako možno milovať to, čoho sa bojíme? Strach je opačný pocit ako láska. Syn, ktorý sa bojí svojho otca, ktorému otcove nálady naháňajú hrôzu, ktorý má príčinu báť sa jeho hnevu, nebude ho nikdy naozaj milovať. Láska kresťana k jeho bohu nemôže teda nikdy byť opravdivá. Keď si boha­bojný človek myslí, že svojho boha miluje, potom je jeho láska len pred­stie­ra­ným holdom podobným tým, ktoré sa preukazujú neľudským despotom, ktorí od svojich pod­da­ných vyžadujú vonkajšie znaky oddanosti.

Prvý príkaz by mal vtedy určitú presvedčivú silu, keby druhý – Verte mi! – bol hod­no­verný. Ťažko však považovať za dô­ve­ry­hod­ného niekoho, čo tak masívne apeloval na pocity úzkosti u človeka. Môže sa to vidieť vrcholne rúhačské, ale nie je – veď ani väčšina jeho prívržencov nebola schopná spoliehať sa na neho. Len málo­ktorí veria tomu, že stačí prosiť a dosta­nete (Mt 7, 7), lebo bolo po­ve­da­né:

„Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ‚Čo budeme jesť‘ alebo ‚Čo budeme piť‘…“ (Mt 6, 31); alebo že to Ježiš myslel vážne, keď žiadal: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.“ (Lk 18, 22)

Je jasné, že túto požiadavku neberú vážne ani vysokí ofi­ciálni zástup­covia kresťanských cirkví: Ak máme menovať len jeden príklad, je katolícka cirkev naj­väčší majiteľ poľ­no­hospo­dársky obrá­ba­nej pôdy na svete. (Horst Herr­mann: Die Caritas – Legende (Legenda o dobro­čin­nom spolku Caritas), Hamburg 1993).

Aj v ohľade iných požiadaviek by bolo zaujímavé vyskúšať dô­ve­ry­hod­nosť Ježiša Krista u jeho veriacich. Klérus samo­zrejme hlása, že biblia je slovo božie a slávi Ježiša ako spasiteľa sveta.

Tento však žiadal: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Ne­od­po­rujte zlému! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 38 – 39)

Veľmi pochybujem, že napríklad konciloví otcovia v Triente alebo inkvi­zí­tori brali takéto vety doslovne. Prečo by sa však takéto vety, ktorých autorom je vraj sám boh, mali rozumieť len v „pre­ne­se­nom“ význame slova? Veď sú zro­zu­mi­teľné.

Okrem toho by predsa malo byť veľmi neprav­de­po­dobné, že boh vyjavuje na­miesto jasných zásad akési „mystériá“.

Hoci sa dá ľutovať, že ani duchovní neberú uvedené Ježišove slová dosť vážne, na druhej strane je šťastie, že kresťania ani nasle­du­júce slová neberú vážne:

„Ak niekto prichádza ku mne a nemá v ne­ná­visti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 26)

A mnohí, čo si robia také veľké starosti o kres­ťanský západ a všade šípia ohro­zenie, nevedia asi dobre čítať:

„Nebuďte ustarostení… čo budete jesť… ani, čo si oblečiete, …nezháňajte… a nebuďte ustarostení! …Veď toto všetko zháňajú ľudia tohto sveta (v ne­mec­kom origináli je ‚pohania‘ – p. p.) …Váš Otec predsa vie, že toto potrebujete.“ (Lk 12, 22) [1]; a ďalej: „Preto nebuďte ustarostení o zaj­traj­šok; zaj­trajší deň sa postará sám o seba.“ (Mt 6, 34)

Ako sa znáša táto mnohým asi vôbec nie nesympatická hippies morálka so sta­ros­ťami, ktoré si o zaj­traj­šok oby­čajne robia kresťania? A ako je to s ich prísahou pred krížom toho, ktorý o pri­sa­haní nechcel ani počuť:

„Ale vaša reč nech je ‚áno – áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5, 37)?

Existujú početné poukazy na to, že okrem prázdnych slov nemajú kresťania nejakú veľkú dôveru v slová svojho vykupiteľa.

Toľko k druhému príkazu jezuánskej etiky. Ale veriaci by ešte mohli namietať, že veľká cnosť lásky k ne­pria­te­ľovi robí jezuánsku etiku predsa len naj­vy­ni­ka­jú­cej­šou na svete. Iste, popri láske k bohu a viere na vy­ni­ka­júcu rolu Ježiša Krista je veľkou požiadavkou Nového zákona láska k ľuďom, stup­ňo­vaná nie­kedy vyslovene až k láske aj k ne­pria­te­ľovi. Naj­zre­teľ­nej­šie sa prejavuje v Ježišovej kritike farizejských sobotňajších zákonov, ktoré sú tu predsa pre ľudí, v jeho tešiteľských rečiach a prístupe k vyhnancom spo­loč­nosti: k ženám, prostitútkam a fi­nan­čným úradníkom (mýtnikom). Keď raz mala byť jedna cudzo­lož­nica kame­ňo­vaná, postavil sa Ježiš na jej obranu a po­vedal:

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň… Ani ja ťa ne­od­su­dzu­jem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 7 a 11)

Nie mi je známe, že by sa bol kedy v dejinách svätej cirkvi súd nad cu­dzo­lož­ni­cou skončil s takým miernym napo­me­nutím. Už Augustín vraj Ježiša za túto „prehnanú miernosť“ karhal. Ani to mi nie je známe, že by bolo v dejinách katolíckej cirkvi našlo ozvenu jezuánske upozornenie: „Čo ste urobili pre naj­men­ších, pre mňa ste urobili.“ Veriaci sa síce povzbu­dzujú znášať malé kríže kaž­do­den­ného života, ale to je často potrebné len preto, lebo oficiálni zástupcovia viery nie sú ochotní niesť svoj vlastný kríž.

* * *

Napriek tomu, že Ježišove slová k cudzo­lož­nici pôsobia ozaj veľkým dojmom, vzbudzuje aj toto posolstvo lásky určité fun­da­men­tálne pochyb­nosti.

1. Najneskoršie od nájdenia zvitkov pri Mŕtvom mori v roku 1947 sa považuje za isté, že niet nijakého špe­ciál­neho učenia, kto­rého jediným pôvodcom by bol Ježiš. Jeho myšlienky sa nachádzajú, čo aj niekedy len v po­dob­nej forme, v ži­dov­skej lite­ra­túre; staré víno sa len prelialo do no­vých sudov. Texty nájdené v Kumráne „obsahujú miesta, ktoré obsahom a čiastočne dokonca doslovne sú totožné s pasážami, ktoré čítame v Novom zákone. Až krikľavo vystupuje do po­predia vzťah ku Kázni na hore. Bratstvo platilo pre esejcov za ná­bo­žen­skú povin­nosť, láska k blížnemu za mo­rálny príkaz. Bolo im zakázané prisahať; miesto toho mali hovoriť len ‚áno, áno‘ alebo ‚nie, nie‘. Chudoba, pokora a askéza boli ich ideály. Verili na ne­smrteľ­nosť duše.“ (Weddig Fricke: Standrechtlich gekreuzigt. Person und Prozeß des Jesus aus Galiläa, Štatariálne ukrižovaný. Osoba a proces Ježiša Galilejského, 1986, Reinbek, ešte 1988).

Pri mnohých interpretáciách myšlienkového sveta esejcov sa nezdô­raz­ňuje ich mie­ru­mi­lov­nosť, ale naopak ich agre­si­vita. Ako sa ešte ukáže, nie je to dostatočný dôvod po­chy­bo­vať o du­chov­nej blízkosti medzi esejcami a Ježišom.

Ani v iných ohľadoch nie je všeličo, čo sa tvrdí o Je­ži­šo­vom živote, ori­gi­nálne. Iste nie je náhoda, že pôvodne perzský boh Mitra, neskorší boh slnka a spa­si­teľ Rimanov, po kto­rom má meno ešte stále prvý deň v kres­ťanskom týždni (mnohých národov, napríklad Angličania a Nemci, p. p.), sa narodil panne, bol uložený do jaslí, a to práve 25. de­cem­bra; aj jemu spievali pastieri – a to sme spo­me­nuli len naj­ná­pad­nej­šie para­lely ku Kristovi evanjelií. Iným prameňom, z ktorého možno kresťania čerpali, aby si získali meno, je možno toto:

„Babylonský Marduk… vychýrený ako dobrý pastier, bol zajatý, vypočúvaný, bičovaný a spolu s jedným zločincom popravený, kým druhý zločinec bol súčasne prepustený na slobodu.“ (Deschner/Herrmann, ako hore, s. 36).

2. Ani v porovnaní so Starým zákonom nebola požiadavka lásky k blížnemu ori­gi­nál­na, čo Ježiš sám dosved­čuje:

„Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: ‚Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?‘ Ježiš mu vravel: ‚Čo je napísané v Zá­kone? Ako tam čítaš?‘ On odpovedal: ‚Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého.‘ Povedal mu: ‚Správne si odpo­vedal. Toto rob a budeš žiť!‘“ (Lk 10, 25 – 29)

Kresťanský príkaz lásky k blížnemu, ktorý sa týka v sku­toč­nosti spravidla len osobných ne­pria­te­ľov, ale nie údajných ne­pria­te­ľov boha, nachá­dzame už:

• u Mojžiša: „Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19, 18);
• alebo: „Ak natrafíš na býka alebo osla, čo sa zatúlal tvojmu nepriateľovi, priveď mu ho späť! Ak zbadáš, že osol tvojho odporcu padol pod svojím bremenom, neobídeš ho, ale pomôžeš mu ho zodvihnúť!“ (Ex 23, 4 – 5);
• a v Šalamúnových prísloviach: „Ak je ten, kto ťa nenávidí, hladný, daj mu chleba jesť, ak je smädný, daj mu vody piť.“(Prís 25, 21).

Kým teda ten chýrny príkaz lásky k blížnemu nachá­dza­me už v Starom zákone, v Novom nachádzame aj jeho opak:

„…pozdvihol oči k nebu a hovoril… zjavil som tvoje meno ľuďom… a (nie­ktorí) uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.“ (Jn 17, 1)

Rovnako aj chýrny príkaz lásky k nepriateľovi jeho vynálezca skôr od druhých vyžaduje, ako sám praktizuje. A toto problematické správanie si samozrejme osvojil aj obľúbený apoštol:

„Ak niekto prichádza k vám a nepri­náša toto učenie, ne­pri­jí­majte ho do domu, ani ho nepozdravujte. Lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch.“ (2 Jn 10 – 11).

Ak to je láska k blížnemu, potom je každé radi­kálne ohra­denie sa proti inakšie zmýšľajúcim prejavom lásky. „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!“ (1 Kor 16, 22), sú veľmi čudné slová, ktorými sa „svätý“ Pavol lúči s Ko­rin­ťanmi.

Do tohto obrazu presne zapadá, že podobenstvo o dobrom Sama­ri­tá­novi uvádza len Lukáš, kým hrozba, ako strašne sa povedie tým, čo neuveria učeníkom, je vo všet­kých synop­tic­kých evan­je­liách:

„A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevy­po­čul, z ta­kého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh.“ (Mt 10, 14). „Ale keby vás na nie­kto­rom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na sve­dectvo proti nim.“ (Mk 6, 11). „Keď prídete do nie­kto­rého mesta a ne­pri­jali by vás, vyj­dite do jeho ulíc a po­vedzte: ‚Stria­same na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že So­dom­ča­nom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“ (Lk 10, 10 – 12)

3. Údajný „najväčší morálny učiteľ všetkých čias“ často vôbec nepoznal súcit. Ježiš hrozí večným zatra­te­ním všetkým, čo sa rúhajú Duchu svätému (Mk 3, 29); očakáva, že jeho učenie bude mať za následok, že „brat vydá na smrť brata a otec dieťa“. Deti povstanú proti rodičom a pri­pra­via ich o život. (Mt 10, 21); nemáme veriť, že „priniesol pokoj na svet“, ale „…meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku ne­pria­teľ­mi.“ (Mt 10, 34 – 36). Ak niekto namieta, že všetky tieto Ježišove slová predsa nemožno brať doslovne, nech pri­naj­men­šom pripustí otázku, prečo by sa potom mala brať doslovne jeho dobro­ti­vosť a zmŕtvych­vstanie. Alegorické vy­svet­ľo­va­nia sú dosť prosto­my­seľ­né, prípadne spravidla bez­ná­dejne sub­jek­tívne, lebo exegéti každé slovo dovtedy zvŕtajú do­o­kola, kým nevydá ten zmysel, ktorý sa od neho v tom čase očakáva.

Hoci o tom liberálni teológovia zväčša nechcú hovoriť, ne­možno po­chy­bo­vať, že Ježiš bol presvedčený o exis­ten­cii diabla, ba dokonca bol tou myšlienkou posadnutý. Hovorí o satanovi ako o svojom nepriateľovi, hovorí o sebe ako o osobe, ktorá prišla, aby satana zničila a vidí ho „padať z neba ako blesk“. (Lk 10, 17 – 18.) Osobitne drastický príklad hrubosti údajného kniežaťa mieru a jeho viery v diablov nachádzame v Jánovom evanjeliu:

„Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od po­čiat­ku.“ (Jn 8, 44)

Takto nezaklína Ježiš nejakých hromadných vrahov, ale Židov, ktorí „mu uverili“. (Jn 8, 31.)

„Podľa Kaspera a Lehmanna … sa výraz ‚diabol‘ vyskytuje v Novom zákone 34-krát, v mno­ho­ná­sobne obsiahlejšom Starom zákone len raz; ‚satan‘ je v NZ 36-krát (podľa Haaga do­konca 80-krát), v SZ 18-krát; ‚démon‘ je v NZ 64-krát a 30-krát je reč o zlých a ne­čistých duchoch.“ (Buggle, a.h. s. 166)

Pri existencii takých pasáží niet sa čo čudovať, že mnohí mali Ježiša dosť už za jeho života: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním necho­dili.“ (Jn 6, 66), čo v majstrovi vy­vo­lalo nie ne­ty­pickú reakciu neuzna­ných géniov:

„Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! …A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by ostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine So­dom­ča­nov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“ (Mt 11, 20 – 24)

Na inom mieste hrozí Ježiš dokonca aj ťarchavým a doj­čia­cim matkám, čo vôbec nie je vtipné:

„Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať.“ (Mk 13, 17)

4. Iste je len málo učení, ktoré sú také preplnené hrozbami voči inakšie zmýšľajúcim ľuďom a sľubmi vlastným prívržencom: „a ja vám dávam kráľovstvo, …aby ste jedli a pili pri mojom stole, …sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela.“ (Lk 22, 29 – 30). Ktorý már­no­my­seľný človek by nebol ochotný zobrať na seba určité svetské úsilie, keď ho čaká niečo také? Také a po­dob­né pasáže („Vari neviete, že svätí budú súdiť svet? Neviete, že budeme súdiť anjelov?“ (1 Kor 6, 2) sú jedny z koreňov kresťanskej na­mysle­nosti, ktorá sa nie­kedy stup­ňu­je až do ve­li­káš­stva. A sú aj ďalšie príklady ne­po­cho­pi­teľ­nej hrubosti Ježiša:

• Jeho správanie sa voči príslušníkom rodiny. Svoju matku nikdy neosloví s reš­pek­tom alebo hádam milým menom. Je preňho rodička; „žena“ je oslovenie, ktoré pre vtedajšie uši, keď rodinné zväzky boli užšie ako dnes, muselo znieť ešte škan­da­lóz­nej­šie ako pre naše. Zo sprá­va­nia sa Ježiša voči jeho matke nehovorí synovská láska ani láska k blížnemu, ale sa ozýva stará téma: génius a jeho rodina. „Čo mňa a teba do toho, žena?“ (Jn 2, 3). V rímskej cirkvi zaujala Mária veľmi osobitné posta­ve­nie, ale na Je­žiša sa jej prívrženci nemôžu odvo­lá­vať, lebo tento je pre ma­ter­ský kult abso­lútne nevhodný. Okrem toho bol Ježiš prav­de­po­dobne len jedno z Mári­iných detí („Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozefa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ (Mk 6, 3), no aspoň katolíkom aj dnes ťažko padne veriť, že by matka božia mohla oťar­cha­vieť aj inakšie ako zostú­pe­ným Duchom svätým.
• Jeho správanie sa voči židovským kňazom. Staršinov, rabínov, znalcov Písma a fa­ri­ze­jov Ježiš pred ľudom skoro vždy poni­žo­val, neraz aj zatra­co­val. Zneucťoval ich v dobe okupácie, keď prav­de­po­dobne ako jediní boli pre ži­dov­ský národ duchovnou oporou a za­cho­vá­vali jeho pretrvanie; nazýval ich hadím plemenom a klbkom vreteníc. Takou spustnutou zberbou však asi nemohli byť už preto, lebo jeho jezuánske hrozby nebrali vážne.
• Jeho správanie sa voči pohanom. Ani o tých nemal Ježiš nejakú vysokú mienku. Vôbec mu nešlo o ich obrá­te­nie na vieru a zdá sa, že jeho láska ne­ob­sa­ho­va­la moment ich vykú­pe­nia.
• „K pohanom nezabočujte a do sa­ma­rij­ských miest nevchá­dzajte; choďte radšej k ovciam stra­teným z domu Izraela!“ (Mt 10, 5). (V ne­mec­kom ori­gi­náli stojí, že Ježiš nazýva reč pohanov „táraním“, keď sa modlia; slo­ven­ský preklad znie mier­nej­šie: „Keď sa modlíte, ne­ho­vorte veľa ako pohania.“ (Mt 6, 7 – p.p.) Možno mal ich na mysli, keď hovoril o psoch a sviniach: „Nedávajte, čo je sväté psom a nehádžte svoje perly pred svine.“ (Mt 7, 6).

Ako pyšný Izraelčan išiel Ježiš dokonca tak ďaleko, že príkazu lásky k blížnemu určil národné hranice. Keď ho raz jedna Grékyňa úpenlivo prosila, aby vyhnal zlého ducha z jej dcéry, musela si z jeho úst vypočuť tieto horké slová:

„Nechaj, nech sa najprv nasýtia deti, lebo nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“

Až keď sa žena ponížila a prirovnala ku psom, „ktoré jedia odrobinky po deťoch“, mal Ježiš zľu­to­vanie a dcéru uzdravil. (Mk 7, 27.) Matka sa však musela chovať pod­dajne, až psovsky, aby jej syn človeka pomohol.

Pokiaľ viem, nie je v rabínskych textoch tých čias nijaký zákaz pomáhať Nežidom. Láska k ne­pria­te­ľom, ktorú Ježiš fakticky prak­ti­zo­val, mala byť síce viac ako láska k blíž­nemu, ale bola oveľa menej pô­so­bivá ako požia­davky, ktoré v tomto ohľade kládol na dru­hých. Ani hriešnikov (a kto nebude v zmysle nasle­du­jú­ceho citátu hriešnik?) sa údajne vzorná láska k ne­pria­te­ľom netýka:

„Odíďte odo mňa, zlorečení, do več­ného ohňa…! Lebo som bol hladný, a ne­dali ste mi jesť; bol som smädný, a ne­dali ste mi piť; bol som pocestný, a ne­pri­tú­lili ste ma… A pôjdu títo do več­ného trápenia, kým spra­vod­liví do več­ného života.“ (Mt 25, 41)

Ak už toto stačí, aby sa išlo do večného ohňa, to ich naozaj bude v nebi len málo.

5. O historickej skutočnosti Kázne na hore („Bla­hosla­vení sú…), pokiaľ sa pod ňou rozumie súvislá uzavretá reč, ktorú by bol Ježiš sku­točne pred­nie­sol, sa veľmi po­chy­buje. Prav­de­po­dob­nejšie je, že ju evan­je­lista zostavil z kur­zí­ru­jú­cich Ježišových výrokov. Pod­robne ju uvádza len Matúš, u Lukáša je silne skrá­tená a u Marka a Jána úplne chýba. Dá sa pred­po­kla­dať, že by jej všetci evan­je­listi boli venovali viac pozornosti, keby bola pre po­cho­pe­nie Ježišovej osoby a posolstva naozaj taká významná, ako si myslí mnoho moderných kresťanov. Zatiaľ nie­lenže jedni mlčia o údajnej reči, v ktorej sa okrem iného vysky­tuje príkaz lásky k ne­pria­te­ľovi, ale Marek vyslovene vyzdvi­huje len príkaz lásky k blížnemu. V diskusii sa jeden zákonník a Ježiš dohodli na význame lásky k blížnemu, no lásku k ne­pria­te­ľovi ani nespo­mí­najú. (Mk 12, 31.)

Ale nevraciame sa takto predsa len k tomu bodu, ktorý robí jezuánsku etiku naj­vy­ni­ka­jú­cej­šou, k po­žia­davke mi­lo­vať ne­pria­teľa? Aj keď odhliad­neme od roz­lič­nosti názorov medzi evan­je­listami, ani tento príkaz nemá dosť presved­či­vosti. Lebo po prvé je priúzko for­mu­lo­vaný (nieľudský život sa nespo­mína) a po druhé zachádza ďaleko, lebo je pre väčšinu ľudí nespl­ni­teľ­ný. Kto už vie milovať ne­pria­te­ľov, ktorí ho po­ni­žo­vali, urážali alebo zba­vo­vali seba­úcty? Ak niekto žiada od ľudí niečo nedo­siahnu­teľné, vy­vo­láva pocity viny a robí z mo­rálky strašiakov, na­miesto nie­čoho, čo si môžu ľudia vážne klásť za cieľ a jedni od druhých vy­ža­do­vať. Na kánone nedo­siahnu­teľ­ných cností, napríklad s po­žia­dav­kou milovať aj ne­pria­te­ľov, by si väčšina ľudí zúfala. Iba poža­do­vať nestačí. Keby sa naše vní­ma­nie dalo takýmto spô­so­bom natrvalo ovplyvniť, museli by byť kresťania následkom svojho radostného posolstva ska­lo­pevní veriaci, čo zrejme nie sú.

6. Požiadavka: „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15,1 7) je nezmy­selná aj z iného dôvodu. Vytvára totiž jed­not­nú emo­cio­nálnu kašu, v ktorej zaniknú roz­ličné medzi­tóny ľudskej náklon­nosti. Takáto uni­ver­zálna láska je nespra­vod­livá voči tým, ktorí sú nám vskutku priaznivo naklo­není. Preto nie je žela­teľ­né milovať nepria­te­ľov, čo samo­zrejme nezna­mená priať si zničiť ich. Medzi „milovať“ a „zničiť“ je široké spektrum mož­ností, ktoré však je pre Je­ži­šo­vých prívržencov skôr úzke. Oveľa dô­my­sel­nej­šia je po­žia­dav­ka položiť si občas otázku, či nie je na ná­miet­kach nepria­teľa zrniečko pravdy. Žiaľ, človek má „ozajstnú rozkoš z toho, keď sa prehnanými nárokmi zná­sil­ňuje a toto tyransky vyža­do­vané niečo potom ešte zbožňuje. V každej asketickej morálke zbožňuje človek jednu časť seba samého ako boha a tú druhú musí potom dia­bo­li­zo­vať. Sem patrí celá morálka Kázne na hore.“ (Friedrich Nietzsche, Menschliches, Allzumenschliches, München 1988, s. 131.)

7. Okrem toho sa pri jezuánskych po­žia­dav­kách nepo­myslelo na to, že sú potrebné roz­ličné pred­po­klady, aby sa v ľuďoch roz­vinul súcit. U Na­za­ret­ského nenáj­deme okrem „Modli sa a pros!“ nijaké iné smernice; nájdeme ich však napríklad u Schopenhauera, ktorý vo svojej etike súcitu argu­men­toval takto:

„Tým, že sa učíme chápať, že všade panuje tá istá vôľa žiť, vytvára sa základňa, ako zaprieť, aspoň prí­le­ži­tos­tne, sub­jek­tívnu vôľu, ktorej záujem je vždy par­ti­ku­lárny. Zapretím vôle vzniká súcit, pria­teľ­stvo k ľuďom a úcta voči iným bytostiam. Len pred po­za­dím takýchto alebo po­dob­ných úvah vzniká rešpekt: Nepo­su­dzuj druhých podľa ich stavu a úradu, čo vy­vo­láva pocity ne­ná­visti; ber do úvahy ich trápenia, starosti, úzkosti a bo­lesti! Potom sa spozná vlastná bytosť v cudzej, bude sa s inou cítiť prí­buzná, s ňou sym­pa­ti­zo­vať a k nej cítiť súcit.“

Vedomie ľudskej bezmocnosti a skutočnosť, že všetci sme bytosti so sla­bos­ťami, môže nechať vzniknúť súcit. Ježiš však, aspoň podľa prameňov, ktoré máme dnes k dis­po­zícii, len bezohľadne kládol po­žia­davky, ktoré ešte k tomu veľmi pochybne odô­vod­ňoval, a sám veľmi slabo menil na činy. Ak však niekto chce nielen kázať, ale si vážne robí starosti o ľudskú situáciu, vtedy je potrebné uvážiť, aké okolnosti sú potrebné, aby ľudia boli v stave určité požiadavky realizovať a čo im bráni môcť to urobiť. (Vše­mo­húci mal vždy všetky možnosti vytvoriť priaznivé okolnosti.) Bez ta­kýchto úvah sú najmä dobre znejúce príkazy osobitne utláčajúce, pokry­tecké a nič iné ako subtílne formy vydierania. Nie je náhoda, že veľko­po­kusu o roz­mno­ženie pocitov lásky, ktorý prebieha už skoro dve­tisíc rokov, padli za obeť milióny nevin­ných ľudí.

Ľudia, ktorí prejavujú súcit a milujú svojich blížnych nie z po­cho­pe­nia, ale z po­vin­nosti, sú len slu­ho­via. Nie­kedy sú jed­no­ducho bez­farbí, často sú však hnusní tyrani. Mnohí misionári sú ľudia, ktorí majú pred inými kultúrami len málo rešpektu; sú to despoti, pre­tože inšti­tú­cie, do kto­rých patria, ich pred ne­ve­do­mým alebo hlúpo sa robiacim svetom chránia. Láska k blíž­nemu sa pre­ja­vuje menej prianím nanútiť niekomu nejaké nábo­žen­stvo, ako skôr pri­pra­ve­nos­ťou seriózne s ním ko­mu­ni­ko­vať. Kto nie je schopný dôverného styku, prí­padne sa mu vyhýba, nemal by ísť ako „pomocník pri roz­voji“ do cudzej krajiny. Oveľa dôle­ži­tejšie ako pou­čo­vať alebo slúžiť je rozumieť si alebo chcieť sa páčiť jeden druhému.

8. V tzv. ľavokatolíckych kruhoch vydávajú Ježiša za so­ciál­neho refor­má­tora. Je pravda, že v Novom zákone sa snaha po svetských statkoch kri­ti­zuje a bo­hat­stvo zatra­cuje. Naj­chýr­nejšie miesto znie:

„Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Bo­žieho krá­ľov­stva.“ (Mt 19, 24)

(Pod „uchom ihly“ sa myslí jedna veľmi úzka brána v Je­ru­za­leme.) Napriek tomu nebol Ježiš prívrženec myšlienky o so­ciál­nej rov­nosti, lebo mu nešlo o spra­vod­livú pozemskú spo­loč­nosť, ale o blaho duší v záhrobí. Zreteľne sa to dá ukázať na dvoch príkladoch:

• Správanie sa Ježiša voči bohatým nebolo nijako jed­no­značné. Ten istý Ježiš, ktorý od bo­ha­tého mladíka žiadal, aby tento všetko predal, nežiada to od úplat­kár­skeho hlavného mýtnika Zacheja, u ktorého by takáto po­žia­davka bola istotne skôr na­mieste. (Lk 19, 8.) Ten istý Ježiš, ktorý svojich učeníkov na­po­mí­nal, aby svoj majetok dali chudobným, nechal sa natierať vzácnym nardovým olejom a keď Judáš namietol, že by bolo lepšie dať peniaze chudobným, dostalo sa mu odmiet­nu­tie z naj­vyš­šieho miesta: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“ (Jn 12, 8). To by mohli hoci­kedy povedať všetci bohatí.
• Podobenstvo o robotníkoch vo vinici ukazuje, že sociálna spra­vod­li­vosť zau­jí­mala Ježiša len málo. Lebo majiteľ zaplatil všetkým rovnako, hoci prví pra­co­vali už od sko­rého rána a poslední prišli pra­co­vať až neskoro po­po­ludní. (Mt 20, 1.) Nie­kedy sa toto podo­ben­stvo vysvet­ľuje tak, že Ježiš chcel povedať, že s tými, čo len neskoro uznali za prav­divú vieru, že bol mesiášom, sa bude zaob­chá­dzať rov­nako ako s tými, čo to uzná­vali od sko­rého detstva. Ale ak chcel Ježiš naozaj toto povedať, prečo to nepo­ve­dal? Kto alebo čo mu bránilo povedať to, čo chcel povedať? A prečo mala byť jedna z mála pasáží, ktoré sa týkajú sociálnej proble­ma­tiky, tak masívne za­masko­vaná?

V inom podobenstve hovorí Ježiš ako cynický kapitalista:

„Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som ne­roz­sý­pal?“ (Mt 25, 26). A priam nezne­si­teľné sú mi slová: „A tým, čo tam stáli, povedal: ‚Vez­mite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.‘ Oni mu vraveli: ‚Pane, veď má desať mín!‘ Hovorím vám: ‚Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.‘ A mo­jich ne­pria­te­ľov, čo nechceli, aby som nad nimi kra­ľo­val, pri­veďte sem a po­bite ich predo mnou!“ (Lk 19, 24)

Ako by sa dala z takého myšlienkového odpadu odvodiť nejaká sociálna náuka?

9. Mnohým Ježišovým slovám sa dá rozumieť len na po­zadí jeho oča­ká­va­nia skorého príchodu božieho krá­ľov­stva. Keď je niekto presved­čený, že sa blíži koniec sveta, vyplýva z toho, že sa prestane starať o veci tohto sveta, prí­padne si pre ne ne­vy­mýšľa jasné smer­nice. A tak ani to, čo nasleduje, nie je prejavom božskej múdrosti: Ak to na jedno vyjde, či sa niekto dopustí cudzo­lož­stva, alebo sa len na ne­jakú ženu žia­dos­tivo pozrie, po­piera sa jedna základná črta mrav­nosti, a to zásadný rozdiel medzi impulzom a činom. Kto má nešťastie, že cíti pobá­danie k zlému činu, nemá teraz nijaký dôvod, aby tento čin nevy­ko­nal, lebo podľa Ježiša medzi impulzom a činom nie je nijaký rozdiel. Takáto reli­gio­zita nivočí morálku. Stalo sa módou, a práve aj v kon­zer­va­tív­nych kruhoch, že sa niekto hlasne hlási ku Kázni na hore, a súčasne pracuje v nie­kto­rom odvetví toho obrovského priemyslu (alebo je jeho zákazníkom), ktorý syste­ma­ticky zvy­šuje častosť spo­mí­na­ných žia­dos­ti­vých pohľadov. Takéto pokry­tectvo sa dá len veľmi ťažko stupňovať.

10. Nejaký sociálny reformný program sa z Kázne na hore nedá odvodiť, aj keď sa o to mnohí pokúšajú. Príliš idylický, ak nie vyslo­vene ne­zod­po­ved­ný by bol sen, že pri dosta­toč­nom spoľahnutí sa na boha by sa problémy dnešných viac ako šesť miliárd ľudí vyriešili samy od seba; že by sa boh postaral o všetky ľudské potreby tak, ako sa vraj stará „o kvietky na poli a vtáctvo nebeské“ – ale veď ani táto starostlivosť nie je dnes neviem aká veľká a účinná, ak si uve­do­míme, že každých desať minút zaniká jeden druh rastlín alebo zvierat.

Je samozrejmé, že aj pred dvomi tisícami rokov bolo dosť vecí, ktoré by si boli zaslú­žili Ježišovu pozor­nosť a sta­rostli­vosť: situácia zdie­ra­ných a pre­ťa­žo­va­ných otrokov, táto naj­hor­šia forma vyko­risťo­vania. Ale na­miesto toho, aby sa otroci povzbudili k za­sa­deniu sa o svoje záujmy a k povstaniu proti svojím tyranom, pripomína sa im, aby sa zmierili so svojím pozemským osudom: vo svojom biednom stave budú (vraj) spasení. Zrušenie otroctva mohlo byť prvým krokom k vyhlá­seniu nejakého sociálneho programu. Ak však sme presvedčení, že sa blíži koniec, je len málo dôvodov plytvať energiou na zlep­šenie pozemského bytia, aj tak odsú­de­ného skoro zahynúť. Oveľa rozumnejšia sa vidí po­žia­davka: Majte na mysli len svoje budúce dobro a „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi“ … (Mt 22, 21 a doslovne takisto Lk 20, 25), prípadne „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi“ … (Mk 12, 17.) Takáto výpoveď v tých časoch nezna­me­nala nič iné ako schva­ľo­vanie otro­kár­skej spo­loč­nosti. Tak často glo­ri­fi­ko­vaný cisár Augustus vraj nechal ukri­žo­vať jedného otroka, ktorý zabil jeho obľú­benú jara­bicu, keď hla­do­val, a zje­dol ju.

O ľudskej slobode sa síce tvrdí, že je to významná hod­nota, ak ide o to, že sa zod­po­ved­nosť pre­niesla z boha na ľudí, ale inakšie to nie je neviem čo; veľmi často ide o pod­ria­de­nie sa tej jednej nad­ria­de­nej auto­rite a jej zástupcovi tu na zemi. Poukazom na to, že kresťanstvo prinieslo otrokom nábo­žen­skú rov­nosť pred bohom, sa otroctvo ani v kres­ťan­skom veku ľudstva (a boli to mnohé sto­ro­čia!, – pozn. prekl.) neodstránilo. Nech stačí jeden príklad za mnohé:

„Aj slávny svätý Martin z Tours, ochranca Francúzska a patrón chovateľov husí na tučnú pečeň, ktorý ešte ako vojak, kto by to nevedel, daroval nahému žobrákovi… polovicu svojho plášťa (prečo nie celý?), neskoršie ako biskup mal 20 000 otrokov – ale kto to vie?“ (Karlheinz Deschner, Kri­mi­nal­geschichte des Christentums Kri­mi­nálne dejiny kresťanstva, zv. III, Stará cirkev. Reinbek 1990, s. 524.)

Otroci a chudobní si podelia s bohatými nebo, ale nie zem. Vo svojich naj­lep­ších časoch cirkev pred­stie­rala, že sa o všetko delí so žobrákmi, a predsa dokázala skoro všetkých urobiť žobrákmi. Na vy­rov­nanie smelo sa stádo zúčastňovať boho­slu­žieb, spievať duchovné piesne a za­darmo prijímať.

Skutočnosť, že spoločnosť sa delí na pánov a otrokov, nepo­va­žo­val Ježiš za zvlášť pohoršlivú. V nasle­du­júcom podo­ben­stve do­konca pomer medzi pánom a otrokom predstavuje ako vzor pre pomer medzi ľuďmi a bohom:

„Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie a pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu?‘ Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a ne­na­pi­jem; ty budeš jesť a piť až potom?‘ Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neu­ži­toční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“ (Lk 17, 7 a 10)

(V nemeckom origináli sa hovorí o otrokoch, v slo­ven­skom preklade Svätého písma, vydanom SSV v roku 1996, sa hovorí o sluhoch. Tento veľký rozdiel by si zaslúžil vysvetlenie. – pozn. prekl.)

Pri návyku na takéto panské slová neprekvapuje, ak sa kresťania v ur­či­tých si­tu­á­ciách chovajú ako otroci a ino­kedy hľadajúc vyrovnanie za urážky svojho seba­ve­do­mia sa pomstia, len čo môžu.

Ešte zreteľnejšie ako v tomto a iných Ježišových po­do­ben­stvách (Lk 12, 42) sa vzťah otroka k jeho pánovi vydáva za vzor pomeru ľudí k bohu v Pav­lo­vých listoch Efezanom píše:

„Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista.“ (Ef 6, 5, ale pokračuje to rovnakým štýlom až po Ef 6, 9; p.p.) Korinťanom píše: „Nech každý zostane v tom stave, v ktorom bol povolaný. Bol si povolaný ako otrok? Nerob si z toho starosti.“ (1 Kor 7, 20). Rovnako radí otrokom aj Peter: „Sluhovia, pod­ria­ďujte sa so všetkou bázňou pánom, a nielen dobrým a miernym, ale aj zlým.“ (1 Pt 2, 18)

(Mám podozrenie, že aj tu nájdem v iných prekladoch biblie výraz „otroci“, ktorý naše novšie preklady zmierňujú; smie sa to robiť? – p.p.)

Útrapy otrokov sa v Novom zákone mastičkársky povyšujú na duchovné zážitky a otrokom sa sľubuje spása – ale na škandál, že otroctvo vôbec existuje, sa zabúda. Ani Ježiš, ani Pavol, ani Peter, ani staro­kres­ťanská cirkev, ani stre­do­veké kres­ťan­stvo, ani Luther neuznali vše­o­bec­né právo všetkých ľudí na slo­bod­ný život, rešpek­tu­júci ich po­žia­davky a za­bez­pe­ču­júci ich úplné šťastie. Všetci spomínaní sa popri biede otrokov predierali na bo­ho­službu. Možno aj tu bude namieste pri­po­me­núť Ježišov výrok, že je lepšie žiť zmrza­čený a prísť do neba, ako mať dve ruky „a ísť do pekla, do ne­u­ha­si­teľ­ného ohňa“. (Mk 9, 43.)

Vzhľadom na citované pasáže Nového zákona je obraz, ktorý si dnes robí skoro celá verejnosť o hrdinoch a hrdinstvách kresťanstva, priam groteskný. Určujú ho najmä dva výroky:

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameň!“ (Jn 8, 7) a „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34)

Obidva tieto výroky však v najstarších a naj­dô­le­ži­tej­ších ruko­pi­soch evan­je­lií chýbajú! Ježiš nemal záujem o spra­vod­livé uspo­ria­danie spo­loč­nosti už na tomto svete. Preto sa museli skoro všetky výdobytky civi­li­zo­vanej demo­kra­tickej spo­loč­nosti vybo­jovať proti vôli kresťanských cirkví. Súhrnne sa dá povedať, že ani Ježiš ani evanjeliá „nemajú záujem o so­ciálnu nespra­vod­li­vosť ako takú: v strede ich záujmu je nebo a večný oheň.“ (Kaufmann, a.h., s. 220.)

11. Istotne si zaslúži pozornosť skutočnosť , že láska, hoci údajne taká centrálna pre Kristovo učenie, sa v evan­je­liách osobitne neurčuje. Výraz „láska“ je meno pre veľmi komplexný cit, ktorý treba vysvetliť, lebo zahrnuje také rozličné veci ako spomienka, asociácia, fantázia, sym­pa­tická účasť, radosť byť inakší, vzdanie sa nárokov alebo kon­vencie. A existuje nielen táto forma lásky, ale aj láska rodičov k ich postihnu­tému dieťaťu, starých rodičov k ich vnukom, vyhnancov k ich vlasti, kde sa narodili, umelcov k ich dielu, ľudí k sebe samým, mníšok ku Kristovi, filo­zo­fov k pravde.

Všetky tieto veci vyžadujú vysvetlenie v etike lásky, ale Ježiš dal len jeden jediný pokyn:

„Toto je moje prikázanie: ‚Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich pria­teľov. Vy ste moji pria­telia, ak robíte, čo vám prikazujem.‘“ (Jn 15, 13 – 14)

Po prvé prekvapuje, že len tí sú Ježišovi priatelia, čo ho poslúchajú; po druhé prekvapuje, že najviac miluje ten, čo dá za priateľov svoj život. Nie je väčšia láska toho, čo umrie aj za tých, ktorí nerobia len to, čo on od nich žiada? A nie je ne­po­rov­na­teľ­ne väčšia láska jedného Bodhisattvu, ktorý povoľuje opakované znovu­zro­denia, teda trpieť nielen niekoľko hodín, ale tak dlho, kým všetky bytosti, teda nielen priatelia a ani nielen ľudia, budú vykúpení či spasení? Okrem toho je láska niečo celkom iné ako obetovať sa za pria­te­ľov, hoci tento čin môže byť osobitným znakom lásky. Ale človek, ktorý je stále hotový obetovať sa za pria­te­ľov, kazí šťastie mnohých, možno okrem svojho vlastného, ktoré je v podstate dosť úbohé. Láska je viac ako seba­obe­to­va­nie, ktoré ostatne spravidla vyžadujú od svojich poddaných všetci vládcovia na do­siahnu­tie svojich neľudských cieľov. Láska je pri­naj­men­šom ochota k láskavému zaob­chá­dza­niu s inými bytosťami. V prvom liste Korinťanom, kapitola 13, sa uvádzajú niektoré zaujímavé aspekty lásky, ale nakoniec to nie je láska, ak sa niekto ponižuje s úmyslom, aby bol povýšený. (Lk 14, 7.)

* * *

Krátky súhrn: Ak sú správne čo len podstatné časti mojich úvah, vyplýva z nich, že jezuánska etika nijako nie je dokonalá, prípadne príkladná. Napriek niektorým pozoruhodným výpovediam (ktoré sa však nájdu aj inde) nebol Ježiš vôbec ideálna postava. Presiaknutý osobitnou vierou v boha a presvedčený o svojom osobitnom poslaní si myslel, že mu je dovolené skoro všetko. Pred cudzím vlastníctvom mal málo rešpektu a keď vyhadzoval obchodníkov z chrámu a prevracal ich stoly s predmetmi, potrebnými na rozličné obrady, dopustil sa dokonca fyzického násilia. Ako ukazujú jeho neustále hrozby temnotami, večným ohňom a škrípaním zubov, bol okrem toho nenávistný, pomstivý a ukrutný; jeho delenie ľudí na baranov a ovce sa deje podľa toho, či sú jeho prívrženci alebo nie. A na­ko­niec o nich povie:

„Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbie­rajú, hodia ich do ohňa a zhoria.“ (Jn 15, 6)

Kto vie preniesť cez svoje pery niečo po­dob­né, ten nežil pre sku­toč­né blaho svojich blížnych.

---

Autor: Gerhard Streminger.

Prameň: Gerhard Streminger: Die Jesuanische Ethik, stať v knihe Edgar Dahl (vyd.): Die Lehre des Unheils. Fun­da­men­tal­kritik am Christentum (Učenie záhuby. Fun­da­men­tálna kri­tika kres­ťan­stva), Carlsen, Hamburg 1993, s. 120 – 143.

Preložil Rastislav Škoda.

[1] Vo Svätom písme, Rím 1995 je to takto napísané:

A svojim učeníkom povedal: „Preto vám hovorím: Nebuďte usta­rostení o život, čo budete jesť, ani o telo, čo si oblečiete.“

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 22 v so­botu 9. de­cem­bra 2000.