Byť humanistom

21. jún – Svetový deň humanistov.

Pre organizovaný ateizmus to bol veľký týždeň a od dojatia strácam dych. Byť ateistom je ako sedieť vo vozíku na tobogane a prežívať také výšky a pády vášne a dojatia, že sa s tým neviem vyrovnať.

Začnime dobrými, nie, úžasnými novinkami. Dnes… príma, dnes je Svetový deň humanistov!

Tým pár nevedomým, ktorí nevedia, o čo ide, prezradím, že Svetový deň humanistov sa slávi každý rok v čase letného slnovratu na severnej pologuli. Viem, že to znie trochu hemisféricky, ale veď aj so zimným slnovratom sú spojené úchvatné rituály, takže sa netreba sťažovať.

Upozornenie: Historka pokračuje. Myšlienka Veľkého dňa sa vynorila v osemdesiatych rokoch u členov Americkej humanistickej asociácie. Išlo o to, aby sa vo verejnosti šírilo povedomie o humanizme. Viem, že to vyvolá tlkot srdca, ale to je dobre, ak za niečo búši srdce. Humanistická asociácia Írska usporiada pri tejto príležitosti poetické stretnutia v parkoch! A Humanistická asociácia Floridy organizuje semináre humanizmu – tí sa vyžívajú v oslavách. Rád by som sedel v lietadle sledujúcom slnko, aby som mohol byť aj v Dubline aj v Miami.

Musím uznať, že minulý rok sa oslava nevydarila. Mal som balíčky rakiet, serpentíny a zábavné klobúky. Nasadil som si jeden, aj mojej milej Milky, psovi rasy Jack Russel terriér; a posadili sa. Nikto sa k nám nepridal. Rodina ma ignorovala. Vybral som sa s Milky na ulicu s úmyslom zamiešať sa do tancujúceho davu a hľa, ulice boli prázdne! Zamrazilo ma, Milky sa triasla od zimy a stratila klobúčik, tak sme sa vrátili do domu. Tento rok to bude inakšie.

Ako však často opakujem, my neverci sme nepolepšiteľní rozprávači a máme ťažkosti s obradmi, ktoré sú druhom neverbálnej komunikácie.

Úprava Svetového dňa humanistov môže byť väčší problém ako spása duše, ale dohodnime sa, že potrebujeme každoročný rituál. Tento predpoklad je otázny, keďže rituály sú v našich veľmi zaneprázdnených dňoch menej potrebné.

No oslavy sa dajú zvládnuť. Každá skupina potrebuje svoj sviatočný deň.

Tragédie inšpirujú napr. Anzac Day (v Austrálii a na Novom Zélande každého 25. apríla spomienka na vylodenie ich vojsk v Gallipoli v roku 1915 – pozn. prekl.), Veľká noc a každý židovský sviatok, na ktoré si spomínam. Iste si môžeme požičať z minulosti a vybrať nejaký tragický moment nezmyselného a ukrutného správania sa pod vplyvom viery – mohli by to byť vatry za zimnej noci, pripomínajúce ženy, upálené ako čarodejnice alebo masakry bezbožníkov za hrozných dávnych čias.

Alebo by sme mohli oslavovať zvestovateľov bezbožnosti – Galilea a Darwina. Mohol by byť aj paródiou pohanského júlového festivalu. Ako všetky dobré festivaly, potrebuje sa vyvíjať v priebehu desaťročí, možno až storočí, kým získa značku autentičnosti (pravosti). Jediné pravidlo pre úspešnú oslavu je, aby tam ľudia nehovorili, ale spievali, slávili dobrým jedlom a pitím, aby spálili veci a robili veci.

Organizovaný ateizmus potrebuje uvážiť, či potrebujeme takéto skupinové cvičenia, či bezbožný svet bude mať osoh z takýchto skupinových podujatí, či máme záujem o rituály a schopnosti uskutočňovať ich. Ne-udalosť, ktorou je Svetový deň humanistov, poukazuje na to, že tu nie je o vec záujem a že chýbajú aj schopnosti niečo organizovať. Je možné, že taká oslava prevyšuje schopnosti nás bezbožníkov?

V nemom závete našej neschopnosti organizovať dobrý obrad som sa minulý mesiac pripojil k speváckemu chóru. Samozrejme išlo o gospely, spievané v baptistickom kostole. Som preto najhorší ateista na svete alebo len najpragmatickejší? Alebo ide len o to, že veriaci lepšie ovládajú rituály ako odpadlíci?

Druhá neobyčajná udalosť, ktorá postihla ateizmus tento týždeň, je zákaz bilbordovej kampane, objednanej Austrálskou ateistickou nadáciou pre rozvinutie pri železničnej vlečke v Queanbeyane. Blíži sa dátum cenzu (9. august) a nadácia robí propagandu, aby jednotlivci aj rodiny rozmýšľali o odpovedi na veľmi aktuálnu otázku: „Aké máte náboženstvo?“ Vážnosť tejto otázky vyplýva z toho, že predpokladá, že opýtaný má nejakú vieru. Ešte väčší problém je, že pri minulom sčítaní niektorí ľudia, zrejme neverci, hrali vtipných hlupákov. V roku 2001 uviedlo 70 000 ľudí ako náboženstvo, že sú „rytieri Jedi“. To podrýva serióznosť akcie sčítania ľudu a má vplyv na prideľovanie podpôr, keďže čísla sčítania ovplyvňujú financovanie rozpočtu.

Bilbord bol odmietnutý ako príliš politický. To je biedny argument. Kým predmetná otázka je politická v najširšom zmysle slova, dovoláva sa pri odpovedi cenzu len integrity opýtaného. Toto šokujúce rozhodnutie má aj zvrátený dôsledok, že sa nadácii priznáva len štatút poštovej schránky.

V živote tohto malého ateistu sa nevyskytol vzrušujúcejší týždeň.

Aký je váš názor?

Počuli ste už niekedy o Svetovom dni humanistov?

Majú sa ateisti pokúsiť pripraviť úspešnejšiu príležitosť pre bezbožníkov, aby rástli, alebo sa majú vzdať?

Aké máte návrhy vy?

Máme oslavovať Galileiho a Darwina spôsobom, ktorý nebude natoľko ošúchaný?

A čo Milkyn deň?

Teraz ste vy na rade.

---

Autor: Dick (Richard) Gross.

Dick (Richard) Gross sa narodil 16. 11. 1954 v Melbourne v Austrálii. Je liberálny Žid, je miestnym poslancom v mestečku Port Phillip pri Melbourne v štáte Victoria. Od r. 1996 je členom mestskej rady a trikrát bol starostom; je známy pre svoj entuziazmus pri riešení dôležitých sociálnych a legálnych problémov obce. V roku 2010 dostal Rad Austrálie za svoj príspevok miestnej vláde a svojej obci. Napísal niekoľko románov s problematikou od ateizmu až po obchodné banky:

• Money for Jam, How to spread it and not make a mess (1990)
• The Tricontinential Story‘ with Hugo Armstrong (1995)
• A Godless Gospel (1999)
• Jesus, Judas and Mordy Ben Ruben: Three good Jewish boys in Jerusalem (2005)

Dick (Richard) Gross navštívil Slovensko, a pozná Vysoké Tatry.

Článok bol pôvodne uverejnený 21. 6. 2011.