Veľký omyl docenta Chmelára

Odpoveď na článok Eduarda Chmelára: Omyl Richarda Dawkinsa.

Nemám vo zvyku nechať niektorým veciam ich priebeh a nezamiešať sa. Nedopustím, napríklad, aby sa šírila oči­vid­ná nepravda o humanizme a jeho predstaviteľoch.

Dawkins nikde netvrdí, že „evolúcia je dôkazom, že Boh neexistuje“. Pripúšťa síce, že evolúcia ho vedie k názoru, že nieto Boha, ale to je niečo iné, ako mu pripisuje Vatikán a docent Chmelár (Slovo č. 11/2009). Dawkins učí, že na vysvetlenie evolúcie je lepšia teória prírodného výberu ako hypotéza existencie boha. Ja tu vidím veľký rozdiel, pretože evolúcia je len jedným z mnohých aspektov teoreticky možnej existencie boha a je na teistoch, aby ich, prípadne aspoň niektoré z nich, využili ako svoje argumenty, napríklad lásku, útechu či konanie dobra. Celej kapitole o tomto závažnom probléme dáva Dawkins hrubými písmenami nadpis „Prečo skoro iste nieto Boha“.

Ľahko sa dá sledovať, ako sa zrodila a rozvíjala staro-nová správa, že:

„Vatikán si vo veci evolučnej teórie vyhradil jediné právo: Odmietnuť ako absurdné tvrdenia radikálnych ateistov, vedených Richardom Dawkinsom, podľa kto­rých je evolúcia dôkazom, že Boh neexistuje.“

Je to nedávny výrok prefekta Kongregácie doktríny a vie­ry kardinála Williama Levadu; docent Chmelár pri­zná­va, na čiu stranu sa pridáva. Podľa mojich in­for­má­cií však Vatikán a teobiológovia trvajú na tom, že Boh evolúciu naplánoval, naštartoval a občas do jej priebehu zasahuje. S tým by teda nebol súhlasil Darwin a ani dnes nesúhlasí väčšina jeho nasledovníkov.

Kardinál Levada je vysoko vzdelaný muž, ktorý dobre vie, aké je Dawkinsovo stanovisko, ale volí verziu slameného strašiaka, pretože nemá iné argumenty, ktoré by za­pô­so­bi­li proti skutočnému Dawkinsovi. Tak ako iní vzdelaní katolícki vedci a teológovia musí používať tú istú práz­dnu, klamnú a v podstate nečestnú taktiku ako mnísi typu Luboša Rojku, ktorý Dawkinsove spisy nazval románmi a populárnymi vývarmi. Možno vedia, že ďobať do strašiaka je lacný trik (ako budúci kazatelia študovali rétoriku) – ale čo majú robiť, keď argumenty nemajú?

Nemôžem dať za pravdu docentovi Chmelárovi, že práve „v tomto konkrétnom prípade je bližšie k pravde Vatikán“, ktorý, pokiaľ viem a moja predstavivosť siaha, nikdy by nesúhlasil s vetou, že „skoro iste existuje Boh“ – a pre tých, čo neveria, že Boh existuje celkom iste, má pripravený trest večného zatratenia v pekle. To si treba nechať rozísť na jazyku. To je rozdiel proti nápisu na 200 londýnskych autobusoch: „Boh pravdepodobne neexistuje. Pre­staň­te sa obávať a užívajte si života.“

Prekvapuje ma, že v tejto eseji nachádzam tie isté ar­gu­men­ty, ako ich čítavam od veriacich a duchovných; aj tú istú ničím nepodloženú vyhrážku, že:

„v odbornej diskusii vedcov, filozofov a teológov by tento inak vynikajúci popularizátor vedy zhorel ako fakľa (čo napokon ukázala nedávna konferencia v Edinburgu).“

Vravím: ničím nepodloženú. Pretože od roku 1960 napísal Dawkins toľko kníh a článkov, dal toľko rozhovorov a zú­čas­tnil sa toľkých verejných debát, že by nebola potrebná ďalšia „konferencia v Edinburgu“, aby „zhorel ako fakľa“, keby jeho vedecké, filozofické a teologické argumenty neboli aspoň rovnovážne argumentom jeho partnerov. Nože povedzte aspoň jeden prípad, kde Dawkins zhorel! Samozrejme, v mnohých prípadoch má iný názor, ako jeho oponenti, napríklad pri vysvetľovaní, prečo sme dobrí, načo má štyri dobré darvinovské dôvody: genetické prí­bu­zen­stvo, reciprocitu, získanie povesti veľkodušnosti a dodatočný úžitok z osobitne nápadnej veľkodušnosti. Religionisti sa v tomto prípade nehanbia cynicky vysloviť podlú otázku „Ak nieto Boha, prečo byť dobrý?“ Opakujem sa, ale tu sa aj Dostojevskij riadne sekol.

Čo viedlo k stupňovaniu odmietavého sta­no­vis­ka kar­di­ná­la (na poste bývalého hlavného inkvizítora) Levadu voči Dawkinsovi a k vysloveniu obžaloby, že:

„napokon, Dawkins ide vo svojom radikalizme tak ďa­le­ko, že nepripúšťa ani toleranciu voči agnostikom?“

Patrilo by sa priviesť svedkov, uviesť stranu knihy, miesto a partnera diskusie, prípadne iné okolnosti násilia či sľu­bo­va­nej intolerancie.

Niektoré vety sú nezmysly na prvý pohľad:

• „Kresťanstvo totiž nie je učením o vzniku sveta“ – všetci sme predsa čítali Genezis: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.
• „Na boj proti náboženským poverám, predsudkom a bludom sa nemajú používať prírodovedné kategórie.“ – Nedá sa inakšie, ak ide o zázraky opisované v biblii (vznik dúhy) alebo dnes vyžadovaná beatifikácia matky Terézie (ústup brušného nádoru pri súčasnej che­mo­te­ra­pii).
• „Richard Dawkins na tomto mieste strápňuje sekulárny humanizmus a celý ateizmus stavia do pozície di­le­tan­tské­ho pohľadu na náboženstvá.“ – Práve sledujeme Dawkinsovu úspešnú kampaň nápisov na autobusoch v Londýne, promptne napodobnenú v Španielsku, Švaj­čiar­sku, Austrálii, Brazílii a Spojených štátoch ame­ric­kých. V Berlíne a Mníchove podobný pokus neuspel, ale plánuje sa v iných veľkomestách.

Samozrejme nemám námietky proti návrhu prekladu titulu „slávnej knihy“ The God Delusion ako „Boh ako prelud“ miesto môjho „Delúzia Boha“, ale prepisovať to zatiaľ nejdem.

Docent Chmelár napísal v minulosti, že „Darwin nie je Boh“ (Slovo č. 44, 1. 11. 2006, s. 7). Svoje úvahy vtedy opieral (s rovnakou klamnou dôverou, ako sa dnes opiera o kardinála Levadu) o dôkaz rytiera smutnej postavy, akéhosi Emanuela Rádla, že „klasický darvinizmus nebol vôbec vedecký“. Dnes prisudzuje Darwinovi „jedno z najzásadnejších vedeckých diel všetkých čias, knihu O pôvode druhov“ – ešte včera sa mi v spomenutom článku vysmieval, že sa „oháňam touto knihou ako bibliou“. Dawkinsove názory už nazval „hlúpymi“, dnes to stupňuje na „strápňujúco diletantské“ – verím, že keď sa lepšie rozhliadne, prijme ich za svoje.

* * *

Tento môj protest proti pristúpeniu na sta­no­vis­ko kar­di­ná­la Levadu pri posudzovaní Richarda Dawkinsa nazval doc. Chmelár „jalovým útokom na každého, kto má iný názor“, nemá sa so mnou o čom baviť a vraj by nechcel žiť v štáte ovládanom mojou nezmieriteľnou ideológiou. Škoda.

29. marca 2009 posielam tieto riadky e-mailom doc. Chme­lá­ro­vi, ako polemiku redakcii týždenníka Slovo a 30. marca ich vešiam na stránku Zošitov humanistov. Za­čiat­kom mája vyjdú v tlačenej forme v Zošitoch humanistov č. 76.

---

Autor: Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 76 v stredu 6. mája 2009.