Ak uvažujete, ako charakterizovať stav katolíckej cirkvi, nájdete k tomu výborný opis v knihe „Kresťanstvo nás robí ľuďmi“ (Sergej Chelemendik, Ján Chryzostom kardinál Korec, Slovanský dom, Bratislava 2004). A zaváži, že je to na základe rozboru jej učenia, nie nejakých demografických prieskumov, vystúpení z cirkvi, nedostatku kňazov v mnohých štátoch, škandálov či politických udalostí.
Ide o fiktívny rozhovor francúzskeho katolíckeho filozofa Jeana Guittona s Pavlom VI. tesne pred jeho smrťou v knihe Môj filozofický testament.
Hovorí Guitton pápežovi: „Katolicizmus je náboženstvo, ktoré vyhlasuje, že sa obracia k slobodným ľuďom a chce ich povolať k najvyšším stupňom slobody – no vo chvíli, keď v nich rozvíja lásku k slobode, začína im naraz rozprávať o poslušnosti voči Bohu. Vo chvíli, keď v nich vyvoláva úctu k tomu, čo je ľudské – hovorí im o zriekaní sa a o obetiach. Vo chvíli, keď zvelebuje moc rozumu – žiada od ľudí poslušnosť viery. Rozvíja vedomie ich veľkosti a dôstojnosti – a súčasne im hlása pokoru. Rehabilituje ženu, ľudskú lásku a telo – a hlása čistotu. Hovorí človekovi, že je veľký – a skláňa ho pred Bohom na kolená.“
…
„Vaše posolstvo, keď ho vezmeme v celej jeho celistvosti, je v rozpore so všetkými pravidlami rétoriky a zásadami stratégie, so všetkými finesami taktiky, so všetkými princípmi marketingu, so všetkými zákonitosťami komunikácie.“
…
Na to pápež: „Musím vydať svedectvo o láske.“
Guitton: … „Uvedomujete si, Svätý Otec, aké je to, čo hovoríte, nesmierne ťažké? … Podrobte katolícke posolstvo zo všetkých strán analýze: Vyzdvihuje rozum, slobodu, kritiku – a požaduje vieru, akceptovanie nepreniknuteľných tajomstiev, pričom autorita prichádza zhora. Hlása šťastie a rozvoj človeka – a ukazuje Krista na kríži. Toto tkanivo protirečení je na svete jedinečné. Je to, akoby ste chceli šoférovať auto – pričom by ste súčasne a až na doraz stláčali plyn aj brzdu.“
Pápež: „Protirečenia, ktoré spomínate, sa riešia v Kristovej láske… Urobte záver.“
Guitton: „Prosím. Svätý Otec, Váš podnik nemôže fungovať. Úspech by odporoval zákonitostiam ľudskej prirodzenosti.“
Prestávam citovať. Proti početným konkrétnym faktom jednej strany uviedol partner dialógu dvakrát to isté stručné vysvetlenie: Kristova láska – nadzemský, éterický, hmlistý, nepochopiteľný, len kresťanskou vierou vysvetliteľný pojem.
Katolícky filozof neprebral loptu a nerozoberá tento pochybný druh lásky: ako sa zrovnáva láska potulného kazateľa s večným zatratením z úst sudcu v deň Posledného súdu? Ak už nie aj viera vo večné nebo, aspoň povinná viera vo večné peklo by mala byť vyňatá z Vyznania viery. Katolícky filozof robí záver frázami nedeľnej kázne v našich kostoloch:
„Materializmus mal byť konečná stanica. Komunizmus mal cirkev pochovať. Konzumnosť a sexualita rozvrátia cirkev. Liberalizmus si myslí, že je večný. To všetko je nepravda – cirkev naproti tomu funguje a drží sa. Ona z toho vyviazne zakaždým. Cirkev pochovala komunizmus. Ktovie, čo sa ešte stane. Vidím donekonečna rásť budovu, ktorá by v každom okamihu mala padnúť. A v každom okamihu si vydýchnem.“
To sú slová neinformovaného veriaceho v úzkych; mám rešpekt pred jeho nesmelou vierou – ale moderný človek ju nemá. Nevidím v nich hĺbku filozofa, ba aj teológ má len slová zariekavača: „Ježiš je tu.“ Pripomínajú mi esej Jeffrey Sharleta v Zošitoch humanistov č. 39, september 2003, Ježiš a nič viac.
Nielen humanisti, aj hodnostári viery vedia stanoviť trefnú diagnózu.
Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 48 v stredu 16. marca 2005.