Kategórie
Humanizmus

Dezolát: slovo, ktoré sa stalo zbraňou v internetových diskusiách

Aký je význam slova dezolát?

Rozhodnutie na križovatke poznania
Rozhodnutie na križovatke poznania.
Obrázok vytvorila umelá inteligencia ChatGPT.

Slovo dezolát sa v ostatných rokoch výrazne rozšírilo v slovenskej spoločenskej a politickej diskusii. Dnes ho mô­že­me stretnúť najmä v internetových komentároch, kde sa používa ako hanlivé označenie človeka, ktorého názory alebo postoje chce niekto zosmiešniť či odmietnuť.

Aby sme však tomuto slovu lepšie porozumeli, treba sa pozrieť na jeho jazykový základ.

Slovníky slovenského jazyka zaznamenávajú pre­do­všet­kým prídavné meno dezolátny, ktoré znamená žalostný, zúfalý, neutešený alebo spustnutý. Hovoríme napríklad o dezolátnom stave budovy či o dezolátnej situácii.

Podstatné meno dezolát sa v súčasnom používaní ustálilo ako expresívne, pejoratívne pomenovanie človeka. Jeho význam sa však nedá jednoducho odvodiť iba od vý­zna­mu prídavného mena dezolátny. V dnešnej spoločenskej komunikácii získalo osobitný, často politicky zafarbený význam.

Odkiaľ k nám prišlo slovo dezolát?

Pôvod a používanie tohto výrazu približuje aj jazyková rubrika Rádia Regina. Novinárka a pedagogička Terézia Rončáková v rozhovore vysvetľovala, že podstatné meno dezolát sa do slovenského prostredia dostalo prav­de­po­dob­ne z češtiny.

V češtine sa výraz používal už predtým, najmä na oz­na­če­nie človeka na okraji spoločnosti alebo človeka v biednom stave. Postupne sa jeho význam posúval a začal sa spájať aj s ľuďmi, ktorí veria konšpiračným teóriám alebo od­mie­ta­jú spoločensky uznávané autority.

Na Slovensku sa slovo výraznejšie rozšírilo v období pan­dé­mie ochorenia COVID-19. Používalo sa pri debatách o očkovaní, protipandemických opatreniach, de­zin­for­má­ciách a politických postojoch.

Jeho dnešné používanie teda predstavuje príklad toho, ako sa význam slov môže v spoločnosti meniť a na­do­bú­dať nové odtiene.

Keď sa slovo zmení na nálepku

V internetových diskusiách sa často stáva, že niekto vy­jad­rí svoj názor a namiesto vecnej odpovede dostane jed­no­du­chú reakciu:

„Si dezolát.“

Takáto odpoveď však sama osebe nič nevysvetľuje. Ne­ho­vo­rí, ktorá časť názoru je nesprávna, aké dôkazy mu od­po­ru­jú ani v čom spočíva prípadná chyba.

Slovo sa v takej chvíli nepoužíva na vysvetlenie prob­lé­mu, ale na označenie človeka. Namiesto posudzovania konkrétneho tvrdenia sa pozornosť presúva na osobu, ktorá ho vyslovila.

Je to pohodlný spôsob, ako sa vyhnúť argumentácii. Stačí prilepiť nálepku a diskusia sa môže skončiť bez toho, aby ktokoľvek objasnil podstatu sporu.

Samozrejme, nie každý, kto použije slovo dezolát, ho používa v rovnakej situácii alebo s rovnakým zámerom. Rozhodujúci je kontext. V politickej a internetovej ko­mu­ni­ká­cii však často funguje ako urážka, ktorá má druhého človeka znevážiť.

Čo nám o tom môže povedať sémiotika?

Zaujímavý pohľad na túto tému ponúka sémiotika, teda náuka o znakoch a ich význame. Skúma, ako znaky a slová sprostredkúvajú význam a akú úlohu zohrávajú v ľudskej komunikácii.

Slovo nie je iba súbor hlások alebo písmen. Je nositeľom významu, ale v konkrétnej komunikačnej situácii môže plniť aj ďalšie funkcie.

Keď niekto napíše druhému človeku „Si dezolát“, nejde mu nevyhnutne o presné pomenovanie jeho vlastností. Takýmto výrokom môže vyjadrovať pohŕdanie, od­miet­nu­tie alebo snahu zaradiť druhého do skupiny ľudí, ktorých názory považuje za neprijateľné.

Z pohľadu sémiotiky je preto dôležité všímať si nielen to, čo slovo znamená, ale aj to, čo ním človek v komunikácii robí.

V tomto prípade môže slovo prestať slúžiť na opis a vy­svet­le­nie a zmeniť sa na nástroj spoločenského ozna­čo­va­nia. Namiesto výmeny názorov vzniká rozdeľovanie ľudí na „nás“ a „tých druhých“.

Nálepka nie je argument

Ak niekto vysloví nepravdivé tvrdenie, máme možnosť upozorniť na jeho nesprávnosť a doložiť to dôkazmi. Ak namiesto toho použijeme iba označenie „dezolát“, vy­hne­me sa podstate problému. Nevyvrátime tvrdenie, ne­po­núk­ne­me vysvetlenie a neprispejeme k lepšiemu po­ro­zu­me­niu.

Kritické myslenie sa neprejavuje schopnosťou rýchlo niekoho uraziť, ale schopnosťou rozpoznať chybu, po­me­no­vať ju a zdôvodniť, prečo je niečo nesprávne.

To, že s niekým nesúhlasíme, ešte neznamená, že ho mu­sí­me urážať. Rovnako ani odlišný názor automaticky ne­do­ka­zu­je, že jeho autor nemá schopnosť samostatne uva­žo­vať.

Rozumná diskusia si vyžaduje ochotu rozlišovať medzi človekom a jeho tvrdením. Človek môže mať v jednej otázke pravdu a v inej sa mýliť. Ak chceme dospieť k lepšiemu poznaniu, mali by sme posudzovať pre­do­všet­kým jeho konkrétne tvrdenia, nie ho vopred odsúdiť podľa nálepky.

Argumenty majú väčšiu hodnotu než urážky

Slovo dezolát je zaujímavým príkladom toho, ako sa jazyk vyvíja a ako sa pôvodný význam výrazu môže posunúť pod vplyvom spoločenských udalostí a politických sporov.

Nemusíme zakazovať jeho používanie ani predstierať, že v komunikácii nemá svoje miesto. Mali by sme však ve­dieť rozpoznať okamih, keď sa z pomenovania stáva iba urážka.

Kultúra rozumnej diskusie neznamená, že sa musíme so všetkými stotožniť alebo že sa máme vyhýbať kritike. Znamená, že svoje nesúhlasné stanoviská dokážeme vysvetliť, podložiť a obhájiť bez zbytočného ponižovania druhých.

Ak chceme bojovať proti hlúposti, nemali by sme sa sami vzdávať rozumných argumentov.

* * *

Použité zdroje:


Autor: Ján Parada, racionalista od roku 1993. V službe hu­ma­niz­mu. Od roku 2026 aj unitár.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *