Archeológovia v Škandinávii objavili lebku dieťaťa a mladej ženy so stopami násilia. Ľudské pozostatky sa nachádzali na nezvyčajných miestach – pod podlahou domu alebo v studni. Prečo ich tam niekto uložil, zatiaľ nie je jasné.
Škandinávia v dobe železnej a vikinskej ére nebola ani zďaleka takým pokojným miestom, ako by sa mohlo zdať na základe romantických predstáv o živote dávnych Severanov. Približne od roku 500 pred n. l. do roku 1050 n. l. dochádzalo k násilným stretom medzi jednotlivcami aj celými spoločenstvami. Archeológovia po nich nachádzajú hroby významných bojovníkov, pozostatky padlých bojovníkov aj hromadné pohrebiská obetí konfliktov.
Nie všetci mŕtvi však spočinuli na bežných pohrebiskách alebo v mohylách. Niektoré ľudské pozostatky skončili na miestach, kde by ich archeológovia možno nečakali: pod podlahami domov, v obyčajných jamách, studniach alebo dokonca v priestoroch, kde sa ľudia stretávali pri hostinách.
Nová štúdia tímu vedeného Marianne Hem Eriksenovou z Dánskeho národného múzea v Kodani a Univerzity v Leicesteri ukazuje, že ukladanie ľudských pozostatkov do obývaných priestorov bolo súčasťou pohrebných praktík vtedajšej Škandinávie. Výsledky výskumu uverejnil odborný časopis Journal of Archaeological Method and Theory.
Mŕtvi medzi živými
Archeológovia preskúmali pozostatky takmer 200 ľudí pochovaných v obytných objektoch starovekej a vikinskej Škandinávie. Najmenej 12 z nich utrpelo v čase okolo smrti násilné zranenia. Približne polovica týchto prípadov zahŕňala poranenia hlavy a štyria jedinci mali zranenia na viacerých miestach tela. Medzi obeťami prevažovali dospelí muži, výskumníci však identifikovali aj dve ženy a jedno dieťa.
Nález ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou a ktorých pozostatky sa našli v obytných priestoroch, vyvoláva otázky, na ktoré samotné ľudské kosti nedokážu jednoznačne odpovedať. Prečo niekto uložil pozostatky obete násilia priamo do domu, v ktorom ľudia naďalej žili? Malo ísť o pripomienku tragickej udalosti, nezvyčajný pohrebný obrad alebo súčasť zložitejšieho vzťahu medzi živými a mŕtvymi? Odpovede sa mohli v jednotlivých prípadoch líšiť.
Niektoré nálezy navyše naznačujú, že ľudské pozostatky nemuseli byť uložené na mieste posledného odpočinku bezprostredne po smrti. Mohli sa určitý čas uchovávať a až neskôr preniesť na iné miesto.
Detská lebka pod podlahou
Výrečným príkladom je nález z domu v Dánsku, ktorý vznikol niekedy medzi rokmi 500 a 1 pred n. l. Archeológovia v ňom objavili čelnú kosť lebky dieťaťa, ktoré zomrelo vo veku iba dvoch až štyroch rokov. Analýza DNA ukázala, že išlo o chlapca. Na lebke sa zároveň zachovali stopy po poranení mečom.
Nezvyčajné je predovšetkým miesto, kde sa pozostatky našli. Niekto položil lebku na podlahu domu, v ktorom každodenný život pokračoval. Rádiokarbónové datovanie navyše ukázalo, že lebka je až o dve storočia staršia než samotná stavba. Chlapcove pozostatky sa teda mohli dlhý čas uchovávať a do domu sa dostali až neskôr.
Prečo niekto takto naložil s lebkou malého dieťaťa, zostáva nejasné. Samotný nález neodhaľuje, či išlo o spomienku na zosnulého, súčasť rituálu alebo konanie s úplne iným významom. Ukazuje však, že ľudské pozostatky mohli mať pre obyvateľov vtedajšej Škandinávie význam aj dlho po smrti človeka.
Lebka v studni
Podobne pozoruhodný nález pochádza z vikinského náleziska, ktorého vznik sa datuje približne do rokov 750 až 1050 n. l. Archeológovia tam objavili lebku mladej ženy v studni neďaleko skupiny štyroch menších domov. Aj v tomto prípade sa na kostiach zachovali stopy násilia. Žena mohla utrpieť údery alebo rezné poranenia spôsobené mečom či sekerou.
Ani tu nie je isté, kedy presne sa lebka dostala do studne. Je možné, že ju niekto pred uložením na toto miesto určitý čas uchovával, podobne ako v prípade detskej lebky z Dánska.
Oba nálezy pripomínajú, že zaobchádzanie s mŕtvymi v starovekej a vikinskej Škandinávii bolo oveľa rozmanitejšie, než naznačujú tradičné predstavy o pochovávaní do hrobov a mohýl. Ľudské pozostatky sa niekedy stávali súčasťou prostredia, v ktorom ľudia naďalej bývali, pracovali a stretávali sa.
Aký význam mali takéto praktiky, zostáva otvorenou otázkou. Práve kombinácia archeologických nálezov, analýzy kostí a moderných laboratórnych metód však môže postupne pomôcť odhaliť ďalšie časti tohto temného príbehu.
Autor: Stanislav Mihulka, Redakce 100+1 zahraniční zajímavost.