Expertíza Thomasa Heinrichsa k téme „Svetonázor ako dôvod pre diskrimináciu“ bola vypracovaná v rámci celoštátnej akcie s mottom „Sloboda viery, sloboda myslenia, rovnaké práva“. Otázky kládol Arik Platzek.
V Berlíne činný právnik podal aj ústavnú sťažnosť proti odmietnutiu výučby etiky od 1. ročníka; upozorňuje na skutočnosť, že pri porovnaní s ľuďmi bez náboženskej príslušnosti sú príslušníci cirkví v mnohých oblastiach privilegovaní, v iných neprimerane reprezentovaní.
Prečo si vyžaduje pojem „svetonázor“ osobitné preverenie a vysvetlenie, keď už je takmer 100 rokov súčasťou demokratického ústavného práva?
Spoločnosti, venujúce sa pestovaniu svetonázorov, boli už v roku 1918 ústavou weimarskej republiky postavené na roveň náboženským spoločenstvám. Vtedy bolo jasné, čo je svetonázor a čo svetonázorové spoločenstvo, pretože ich bolo veľa. Uprostred osvieteného meštianstva a kultúrneho hnutia robotníckej triedy mali tieto spoločenstvá, spolky a zväzy všeobecne uznané postavenie. V juristických komentároch k weimarskej ústave nerobí pojem svetonázor žiadne veľké problémy. No fašizmus rozbil svetonázorové spoločenstvá a tieto sa z porážky len pomaly zviechali a získavali na dôležitosti, takže je samozrejmé, že sa vedomosti o tom, čo je vlastne svetonázor, postupom času strácali.
Až s oživením pojmu svetonázory, najmä s príchodom humanistického svetonázoru v ostatných 20-tich rokoch, sa pojem svetonázor stal dôležitým a ukazuje sa potreba vysvetliť, čo sa dnes má rozumieť pod týmto pojmom.
Pozitívne hodnotenie hovorí, že svetonázor je dnes pre život človeka záväzné a jeho identitu potvrdzujúce chápanie sveta a ľudského života, ktoré s ním má spoločne relevantný počet ľudí.
Na koho sa táto expertíza zameriava a pre koho bola vytvorená?
Výskumné úlohy v rámci tejto témy cielia v prvom rade na osoby, pracujúce na tomto širokom poli. Teda na spolupracovníkov v poradenských strediskách, ako aj na právnikov, činných vedecky alebo prakticky v oblasti diskriminácie.
Popritom sa expertíza zameriava aj na postihnutých; umožňuje im, aby získali jasnejší obraz o tom, či boli diskriminovaní alebo nie a aké právne možnosti majú na svoju obranu.
Voči ktorým príbuzným pojmom treba pojem „svetonázor“ ohraničiť a v akom zmysle?
Svetonázor sa tradične ohraničuje voči náboženstvu. Obidva spolu sa ohraničujú voči filozofii a vede, ako aj voči politickým a vedeckým spoločnostiam.
Ohraničenie voči náboženstvu sa zvyčajne robí podľa kritéria vzťahu k transcendencii. (Ak veríš v posmrtný život, máš náboženstvo, ak neveríš, máš svetonázor, a to ateistický – pozn. prekl.) Medzitým sa však vysvetlilo, že to nie je predovšetkým právnicky jednoznačné kritérium. Právne nie je rozdiel medzi náboženstvom a svetonázorom.
A preto sa dnes rozdiel hodnotí na základe osobného presvedčenia členov svetonázorových spoločenstiev. Iné vymedzenia sú potrebné na rozhodnutia, kto sa môže oprávnene odvolať na privilégiá, ktoré majú svetonázorové spoločnosti a ich členovia a kto nie.
Ktoré tematické oblasti diskriminácie sú z vášho hľadiska viac a ktoré menej relevantné? Ktoré hrajú len vedľajšiu rolu?
Najprv si treba ujasniť, že v právnom zmysle nie všetky uprednostnenia náboženstiev a nie všetky ukrátenia svetonázorových skupín platia ako diskriminácia. Existuje veľa prípadov, keď sú cirkvi neprimerane uprednostnené, ale právne to nie je vždy diskriminácia. Tak napríklad otázka finančnej podpory cirkvám sa nedá vždy považovať za diskrimináciu.
Oblasti, v ktorých je zvýšené riziko diskriminácie, sú napríklad pracovné pomery v cirkevných zariadeniach v najširšom zmysle slova a vo výchovnej oblasti detských jaslí, materských škôl, cirkevných škôl až po vysoké školy osobitne. Ďalšia centrálna oblasť je verejná účasť zástupcov svetonázorov a náboženstiev v rozhlasových radách, v štátnych správnych radách, alebo aj pri štátnych smútočných aktoch. Aj tu sú náboženstvá, najmä cirkvi, nadmerne reprezentované, kým svetonázory sa ich zúčastňujú málo alebo vôbec nie.
Málo zaváži niekoľko privilégií, vyplývajúcich zo štatútu korporácie verejného práva; svetonázorové skupiny, ktoré tento status nemajú, mohli by ho pomerne ľahko získať.
Hovoríme tu len o svetonázoroch, ale chcel by som podotknúť, že u moslimov to vyzerá celkom inakšie. Oni nemajú na základe svojej voľnej, náboženstvom ovplyvnenej organizácie nijakú možnosť získať takýto organizačný štatút.
Prevažná väčšina prípadov žalôb kvôli diskriminácii na základe náboženstva alebo svetonázoru v celom európskom priestore sa týka náboženstva. Prečo?
Na jednej strane majú náboženské spoločnosti ešte stále viac členov ako svetonázorové spoločenstvá. Ale aj v percentuálnom hodnotení žaluje pred súdmi relatívne viac nábožensky veriacich. Dané je to vyšším konfliktovým potenciálom európskych kultúr. Vznik svetonázorov je súčasťou procesu sekularizácie, v ktorom vznikol nábožensky, prípadne svetonázorovo neutrálny štát. Predtým cirkvami dominované sociálne oblasti, napríklad rodinný stav, školy ako aj nemocnice a starobince prevzal štát na seba.
Tu však stále existuje vysoké riziko konfliktu medzi štátom a náboženstvami, pretože mnohé náboženstvá si ešte stále robia nárok na to, aby určité oblasti ľudského života prebiehali podľa ich pravidiel; štátom zavádzaný spoločenský poriadok neuznávajú. Nemecké cirkvi dosiaľ neakceptujú štátne pravidlá v pracovnom práve. Domáhajú sa svojho nároku organizovať pracovné pomery vo svojich zariadeniach podľa vlastných, nábožensky orientovaných pravidiel. Svetonázorové skupiny uznali od počiatku, že existujú štátne predpisy, ktoré platia rovnako pre všetkých, a tým zabraňujú konfliktom.
Aj v civilno-právnej oblasti sa zaznamenáva menej konfliktov. V európskom kultúrnom priestore zastupujú svetonázory zväčša stanoviská, ktoré sú bližšie stanoviskám zdravého ľudského rozumu – common sense – ako náboženské spoločnosti.
Vidíte prípadne dôvody alebo argumenty, aby sa od zrejme nie samozrejmého pojmu „svetonázor“ upustilo?
Dokiaľ sa tento pojem nepoužíva v ústavnom práve, bude treba zachovať ho prinajmenšom ako právnický pojem. Hovorovo však už nie je samozrejmý. Historické svetonázorové spoločnosti konca 19. storočia a weimarskej republiky pozná dnes už len málo ľudí. Pre väčšinu znie tento výraz staromódne. Otázne je, ktorý výraz by ho mohol nahradiť. Svetonázory sú pohľady na svet, paralelné k náboženstvám. V nemčine nemáme iný pojem, ktorý by to vedel vyjadriť. Dalo by sa hovoriť, ako v angličtine, o „filozofických presvedčeniach“ či „filozofickej viere“. V nemeckej jazykovej oblasti by sa musel tento výraz najprv zaviesť a udomácniť. Ani ten by nebol samozrejmý. Pochybujem, že by to bolo jednoduchšie alebo lepšie ako akceptovať historický výraz a naplniť ho súčasným obsahom.
A čo radíte povedzme pri neexistencii necirkevných celodenných materských škôl, čo nie je v Nemecku zriedkavé?
Tu neostáva iné ako organizovať, a z privátnej iniciatívy materskú školu založiť, alebo podporovať takú svetonázorovú spoločnosť, ktorá môže niečo také vybudovať. Zažalovať sa tu nedá nič.
To, že dnešná situácia je taká ťažká, zaviňuje tzv. princíp subsidiarity. V 60. rokoch minulého storočia presadili cirkvi zákon, ktorý pripúšťa štátne sociálne zariadenia len vtedy, keď sa na ne nenájde nijaký súkromný zriaďovateľ. Súkromní zriaďovatelia, na ktorých sa vtedy myslelo, boli cirkvi. Aj z toho žriedla pochádza dnešná dominancia cirkví v sociálnej oblasti.
Autor: Thomas Heinrichs.
Prameň: Thomas Heinrichs, Weltanschauung als Diskriminierungsgrund, Gläserne Wände, 16. 11. 2016.
* * *
V novembri 2006 sme uverejnili v Zošitoch humanistov č. 58 článok Rastislava Škodu Pleonazmus „viera a náboženstvo“ v základných dokumentoch o nevyhnutnosti zavedenia pojmu „svetonázor“ do Ústavy SR.
Kým vo väčšine základných právnych národných (Ústavy) a medzinárodných dokumentov (Všeobecná deklarácia ľudských práv z 10. decembra 1948) sa hovorí o slobode náboženstva, prípadne aj svetonázoru, v slovenskej Ústave a preklade Deklarácie sa hovorí o slobode viery a náboženstva. To je pleonazmus, t. j. hromadenie synoným; len teológovia nájdu malicherné významové rozdiely.
2 odpovede na “Svetonázor ako dôvod pre diskrimináciu”
Rozlišujem medzi slovami viera a náboženstvo. Iste, z kontextu, o čom je reč, bude slovo viera znamenať náboženská viera. Ale platí všeobecné: Veriť = považovať za pravdivé. Pozri: Viera je pozitívny postoj adresáta tvrdenia k autorovi, pri ktorom adresát považuje informáciu autora za pravdivú, opierajúc sa o akékoľvek dôvody.
Slovo „verím“ v samom základe nemá nábožensky význam. To len teisti (u nás napríklad kresťania) si toto slovo uzurpujú pre seba v náboženskom význame.