Ako to naznačuje už jej názov, deklarácia ľudských práv je Všeobecná; zahŕňa všetky osobitné kultúrne aspekty: bez rozdielu miesta narodenia, pohlavia či náboženstva majú všetci ľudia právo na svoju fyzickú integritu, slobodný prejav svojich názorov a slušný život, na prácu, výchovu a ošetrenie.
Táto univerzalistická myšlienka sa zrodila v 18. storočí v rámci európskeho osvietenstva a od tých čias sa rozvíjala. V priebehu posledných asi dvadsať rokov však niektoré štáty vyslovujú proti jej všeobecnému charakteru vážne námietky. Ide najmä o ázijské a africké štáty, ktoré boli obeťami kolonizácie a teraz asimilujú všeobecnosť ľudských práv s kolonialistickým postojom: potom čo im Západ nanútil politickú a hospodársku nadvládu, teraz im predpisuje aj svoje morálne hodnoty. Tieto štáty odôvodňujú pojmom kultúrnej rozličnosti myšlienku relativity ľudských práv, ktoré potom kolíšu podľa tradície a kultúry jednotlivých štátov.
To sa dá chápať, ale neslobodno tomu sadnúť na lep. Takéto postoje ohromne vyhovujú diktatúram, pretože predlžujú pretrvávanie praktík ovládnutia jednotlivca tradíciami: tisícoraké ovládnutie ženy (excízia, smrť za cudzoložstvo, poručníctvo otca a neskoršie manžela), detská práca, zákaz zmeny náboženstva atď. Tí, ktorí odmietajú všeobecnosť ľudských práv, pochopili: len emancipácia jednotlivca z područia skupiny mu môže priznať jeho práva. Ktorý jednotlivec by netúžil po uznaní svojej telesnej a duchovnej integrity? No záujem kolektívu sa vždy nekryje so záujmom jednotlivca a preto práve tu dochádza k zásadnej civilizačnej voľbe.
Na druhej strane je legitímne vyčítať západným vládam, že sa nedržia vždy toho, čo hlásajú. Legitimita ľudských práv by bola nekonečne pevnejšia, keby sa demokratické štáty správali príkladne. Spôsob, ako americká armáda zaobchádzala s irackými zajatcami alebo guantanámskymi väzňami (mučenie, väzba bez súdu, znásilňovanie, ponižovanie), vyvolal v očiach mnohých národov úplnú stratu dôvery v morálku Západu – ktorý ich poúča vo veciach ľudských práv. Vytýka sa nám, a to právom, že USA a ich spojenci napadli Irak v mene obrany hodnôt typu demokracia – a išlo len o hospodárske záujmy.
Súčasným západným spoločnostiam sa dá vytknúť aj nadbytok individualizmu. Zmysel pre spoločné dobro sa takrečeno stratil a má to za následok vznik problémov sociálnej súdržnosti. Kto by však kvôli tomu dal prednosť spoločnosti s absolútnou autoritou skupiny a tradície? Úctu voči základným ľudským právam považujem za neobíditeľný výdobytok, ktorý má legitímne dôsledky. Ostáva nám úloha nájsť harmonický spôsob prevodu týchto práv do kultúr, ktoré sú ešte príliš ovplyvnené tradíciami, najmä náboženskými – nie je to vždy jednoduché.
Pri bližšom pohľade sa ukazuje, že každá kultúra má v sebe náklonnosť k ľudským právam, a to najmenej prostredníctvom chýrneho zlatého pravidla, zloženého pred 2 500 rokmi Konfuciom a vrytého takými či onakými slovami do srdca všetkých civilizácií: „Nerob inému to, čo nechceš, aby iní robili tebe.“
Autor: Frédéric Lenoir.
Prameň: Frédéric Lenoir, Les droits de l’homme sont-ils universels? Le Monde des Religions, september – október 2008. Na pôvodnom odkaze: http://www.le-monde-des-religions.fr/sommaire.php
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 75 v stredu 28. januára 2009.