Francúzska Federácia slobodnej mysle vydala výzvu k ateistom a ich organizáciám, aby v novej spoločenskej a politickej situácii bránili ohrozenú slobodu zmýšľania.
„Nový“ text návrhu európskej ústavy sa nachádza v štádiu ratifikácie v 27 štátoch EÚ. Je nástrojom vybudovania Európy kostolných veží a urobí z cirkví spoluzákonodarcov a spolurozhodujúcich o EÚ. Podľa článku 16 C budú mať cirkvi a náboženstvá privilegované postavenie, ktoré im umožní ovplyvňovať rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho parlamentu.
Integráciou ich špecifických štatútov do bloku európskej ústavy tento článok akoby „zmrazením konzervuje“ antidemokratické privilégiá európskych cirkví. Postihnuté štáty strácajú možnosť zrušiť konkordáty, úradné cirkvi a prípadne uvažovať o odluke cirkví od štátu.
Ešte horšie je, že EÚ dostáva štatút právnickej osoby, čo jej umožňuje ratifikáciu diplomatických zmlúv a nesie so sebou riziko ekumenického konkordátu na úrovni celej Európy. Na program dňa sa môže dostať inštitucionalizácia religióznej dominancie nad všetkými európskymi štátmi.
Návrh Ústavy Európskej únie znamená nebezpečenstvo, že jej občania budú natrvalo uvrhnutí do náboženského väzenia, zriadeného jednou z ich dočasných vlád, pričom by išlo o obnovu Augsburskej dohody z roku 1555, podľa ktorej platilo „cuius regio, eius religio“ (čia je moc, toho je náboženstvo; poddaní majú povinne náboženstvo svojho panovníka), čo je pravý opak demokratickej zásady, že viera či neviera sú súkromné záležitosti občana. Trvalo storočia, kým osvietenstvo prešlo celou Európou a sekularizáciou umožnilo emancipáciu jej národov. Kňaz, pastor, rabín a imám sa však stávajú viac ako učiteľ, ak sa náboženstvám priznáva jedinečnosť v ľudských kultúrach a civilizáciách – ak sa politika podriaďuje náboženstvu. Čo iné znamená hlasne kázať, že ateisti a voľnomyšlienkari sú voľačo menej ako veriaci, a že ateizmus otvára dvere pre totalitarizmus? Kde je pri takom znevažovaní inakšie zmýšľajúceho občana sloboda svedomia a zmýšľania?
„Nový“ návrh Ústavy Európskej únie znamená nebezpečenstvo, že jej občania budú natrvalo uvrhnutí do náboženského väzenia, zriadeného jednou z ich dočasných vlád.
Sme svedkami toho, že všade okolo nás, v západnej Európe rovnako ako v postkomunistických štátoch východnej Európy aj samotného Ruska, sa cirkvi, náboženstvá a sekty stávajú oficiálnymi partnermi štátnych inštitúcií. Skoro sa hanbím poznamenať, že výnimkou sú len Belgicko a Holandsko, kde sú nimi aj sekulárni humanisti.
Pri tejto príležitosti poukazujem na tragickú skutočnosť: Hoci vo Francúzsku platí vyše sto rokov zákon o odluke cirkví od štátu, došlo tam v ostatných desaťročiach k nevídanému obratu, ktorý charakterizujú dve skutočnosti: štát dáva cirkvám na ich činnosť ročne 10 miliárd eur; a postupne sa vyvinul stav, že štátnej škole bolo ukradnutých 200 000 učiteľských miest v prospech predovšetkým katolíckeho vyučovania a výchovy mládeže. Sú oblasti, kde štátna škola nemá finančné prostriedky a na kvalitnú prevádzku. V Nemecku, ktoré nemá odluku cirkví od štátu, je situácia rovnaká.
Obežník ministerky vnútra pani Alliot-Marie z 19. 2. 2008 navrhuje mestským správam deliť cintoríny na sektory podľa náboženstva, čo sa protiví zákonu z roku 1881, ktorý zakazuje deliť cintoríny podľa náboženstiev. Čo ostáva z princípu odluky cirkví od štátu? Čo ostáva z rovnosti pred smrťou? Má smrť rozdeliť to, čo život spojil?
Prameň: La Raison, č. 532, jún 2008.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 72 v pondelok 1. septembra 2008.