A povedať to nahlas nie je zrada.
Inklúzia sa dnes často prezentuje ako jediné správne riešenie. Ako cieľ. Ako dôkaz ľudskosti a pokroku. Ale realita detí s poruchami autistického spektra (PAS) je oveľa zložitejšia.
Dieťa s PAS nepotrebuje „byť začlenené za každú cenu“. Potrebuje byť v bezpečí. Neznamená to, však, že každé dieťa s PAS patrí do špeciálnej školy. Znamená to, že nie každé dieťa zvládne bežnú triedu bez poškodenia.
Niektoré deti s PAS v bežnej triede rozkvitnú. Iné v nej však:
– sú neustále preťažené
– bojujú s hlukom, chaosom a nepredvídateľnosťou
– hanbia sa za svoje reakcie
– postupne strácajú sebadôveru, zažívajú preťaženie, strach, zlyhávanie a hanbu
A to nie je zlyhanie dieťaťa. To je zlyhanie systému, ktorý ignoruje individuálne potreby detí. A je to nesúlad medzi jeho potrebami a prostredím.
Čo je v bežnej triede často nad možnosti dieťaťa s PAS:
– veľký počet detí
– vysoký hluk a neustále zmeny
– tlak na výkon
– málo času na reguláciu
– minimum priestoru na stiahnutie sa
– dospelí, ktorí síce chcú pomôcť, ale nemajú kapacitu
Jedna trieda. 25 detí. Jeden učiteľ. Niekde asistent, inde ani ten. Pre niektoré deti je to príliš veľa. Toto nie je inklúzia. Toto je len prežívanie.
A tu prichádza špeciálna škola. Nie ako trest. Ale ako možnosť. Špeciálna škola nie je miesto, kde sa „ide o úroveň nižšie “. Je to miesto, kde sa mení tempo, očakávania a prístup. Pre niektoré deti s PAS znamená:
– menší kolektív
– pokojnejšie prostredie
– predvídateľnosť
– odborníkov, ktorí rozumejú správaniu
– priestor na reguláciu bez hanby
– dospelých, ktorí riešia príčinu, nie trest
– odborníci sú prirodzenou súčasťou dňa
– dieťa nemusí „držať krok“, ale môže rásť
A áno, niektoré deti s PAS tam prvýkrát zažijú pocit úspechu.
Niektoré deti v špeciálnej škole:
– prestanú mať každodenné „meltdowny“
– začnú spolupracovať
– znovu sa tešia na školu
– dokážu sa učiť, lebo už nemusia bojovať o prežitie
Nie preto, že by boli „slabšie“. Ale preto, že konečne nie sú preťažené. Dieťa s PAS nežije bežný život. A nepotrebuje rovnaké podmienky. Potrebuje primerané podmienky.
Byť kritický k slepej predstave, že všetky deti musia byť v bežnej triede, neznamená byť proti inklúzii. Znamená to byť za dieťa. Za jeho nervový systém. Za jeho psychické zdravie. Za jeho dôstojnosť.
Skutočná otázka nie je: „Prečo nie je v bežnej triede?“ Ale „Kde sa toto konkrétne dieťa cíti bezpečne a môže rásť svojim tempom?“
A odpoveď nikdy nebude rovnaká pre všetky deti.