Tento článok ma zaujal.
V 21. storočí sa vnučka dožije o 20 rokov viac ako jej stará mama.
Vznik dôchodku
Dôchodok bol vytvorený len v nedávnej historickej dobe, na prelome 19. a 20. storočia. Bol ustanovený ako finančné zabezpečenie staroby, a preto bol pevne spojený so starším vekom.
Od tých čias sa odvíja tento koncept dôchodku, ktorý až doteraz prevláda vo verejnosti: dôchodok je zaslúžený odpočinok po rokoch celoživotnej práce. Tento pohľad na dôchodok majú nielen ľudia starší, ale aj mladší, celkom mladí, a aj deti.
Avšak od čias vynálezu dôchodku sa očakávaná dĺžka života dramaticky zmenila. Keď v roku 1881 Otto von Bismarck navrhol vyplácať zamestnaným ľuďom štátnu podporu po celoživotnej práci, táto podpora im bola vyplácaná až keď dosiahli 70 rokov.
Priemerná dĺžka života v 80. rokoch 19. storočia bola okolo 40 rokov. Len veľmi málo ľudí tak dosiahlo vek pre vyplácanie penzie. Otto von Bismarck by sa určite veľmi čudoval tomu, že dnešní Nemci poberajú dôchodok od svojich 65 rokov, pričom priemerný Nemec sa v súčasnosti dožíva 81 rokov.
Na Slovensku je dnes očakávaná dĺžka života pri narodení u mužov 74,7 rokov a u žien 81,5 rokov (údaje z roku 2023). Vďaka lepším životným podmienkam sa očakávaná dĺžka života každým rokom zvyšuje. V 21. storočí sa vnučka dožije o dvadsať rokov viac, ako sa dožila jej stará mama (pozri obrázok hore o predlžovaní dĺžky života v priebehu polstoročia).
Okrem toho zákonom stanovený dôchodkový vek zastihne čoraz viac ľudí v čoraz lepšom fyzickom a mentálnom zdraví. Tradične chápaná „doba zaslúženého odpočinku“ začína byť pomerne dlhá v proporciách celého života jednotlivca. Ľudia strávia v dôchodku oveľa viac rokov než predchádzajúce generácie. Aj preto je potrebné rozmýšľať, ako toto obdobie života zmysluplne naplniť.
Tretí a štvrtý vek života
Už dnes sme svedkami toho, že dôchodok sa stáva projektom pridanej životnej fázy, ktorú ľudia niekedy až netrpezlivo očakávajú. Dôchodok vnímajú ako bonusové roky života. Dôchodok dnes neznamená starý vek, ale predĺženie neskorej dospelosti, ktorú ľudia trávia v predpokladanom zdraví a pomerne dlhú dobu pred definitívnym starnutím.
Trend predlžovania života formulovala v 90. rokoch minulého storočia demografická koncepcia anglického historika Petra Lasletta. Laslett rozdelil život jednotlivca do štyroch tzv. vekov:
- Prvý vek jednotlivca charakterizuje závislosť, nezrelosť, socializovanie, výchova, vzdelávanie, príprava na prácu.
- Druhý vek sa vyznačuje nezávislosťou a zrelosťou, ale zároveň aj nutnosťou pracovať a zarábať kvôli zodpovednosti voči iným, zvlášť deťom.
- Pôvodne jednoliatu „tretiu“ fázu životného cyklu, ktorá začína dosiahnutím veku dôchodku, rozdeľuje táto koncepcia do dvoch „vekov“: tretieho a štvrtého.
- Tretí vek je podľa Lasletta pre väčšinu dospelých prvým (a jediným) obdobím ich života, kedy majú autonómiu a možnosti voľby. Majú možnosť slobodne sledovať ciele, ktoré si stanovia oni sami. Je to obdobie seba-realizácie a seba-naplnenia, bez zodpovednosti za výchovu detí. Prípadná platená práca nemá primárny cieľ zarábať.
- Až štvrtý vek je charakteristický finálnou závislosťou, úbytkom schopností, prípadnou nesebestačnosťou, za ktorými nasleduje smrť.
Takéto rozdelenie doby života, ktorá nasleduje po ukončení platenej práce – na tretí a štvrtý vek, podstatne mení naše chápanie starého veku. A mení sa aj naše chápanie dôchodku, ktorý súčasní dôchodcovia a dôchodkyne prežívajú úplne inak ako predchádzajúce generácie.
Viac sa dočítate v článku na Aktuality.sk.
Propaguje: Ján Parada.