Rozhovor v spovednici:
Kňaz: „Áno, počuli ste ma dobre. Navrhujem vám vážne a podrobné štúdium Marxa, Nietzscheho a Freuda ako vaše pokánie.“
Veriaci: „To musí byť žart. To nemôžete myslieť vážne!“
Kňaz: „Nie, nežartujem a myslím to vážne.“
Veriaci: „Ale veď ste vymenoval troch najväčších militantných ateistov, troch zakladateľov sekulárneho humanizmu!“
Kňaz: „Uvedomujem si to, ale ja ich radšej označujem ako veľkých moderných teológov dedičného hriechu. V každom prípade, je to práve ich kritika náboženstva, ktorú vám odporúčam ako pokánie na sebareflexiu. Špecificky ich kritiku kresťanstva a kresťanskej kultúry, v ktorej žili ako neveriaci.“
Veriaci: „Nie je ale účelom pokánia pomôcť zvíťaziť duchu nad telom, náboženstvu nad sekularizmom?“
Kňaz: „Teraz sa konečne niekam dostávame.“
Táto konverzácia je imaginárna, ale čo môžeme pochopiť vďaka Marxovi, Nietzschemu a Freudovi? Ak ich budeme počúvať, zistíme, že rozdiel medzi telom a duchom nie je to isté, ako rozdiel medzi sekulárnym a posvätným z jedného prostého dôvodu. Aj náboženstvo môže byť prácou „tela“. Ak sú „všetky naše spravodlivé skutky ako poškvrnený šat (Iz 64, 6)“, prečo si myslíme, že náš náboženský život taký byť nemôže? Ak je „srdce klamlivé nadovšetko a skazené (Jer 17, 9)“, prečo by nemohlo zneužiť náboženstvo na zlé úmysly? Nemal Karl Barth pravdu, keď tvrdil, že to bola Cirkev, kto ukrižoval Krista a nie svet, na ktorý radi hádžeme vinu?
Marx, Nietzsche a Freud ako nábožná literatúra! Je to zvláštna myšlienka, dokonca divná. Toto trio má však jednu veľkú výhodu oproti štandardným autorom, na ktorých sa obraciame, keď ide o duchovné vedenie. Pretože píšu jazykom psychológie a sociológie, je jednoduchšie sledovať, že rozprávajú o reálnych ľuďoch v reálnom svete.
Toto trio má však aj výraznú nevýhodu. Sú to ateisti. A čo je ešte horšie, sú to militantní ateisti. No najhoršie je, že patria medzi najvplyvnejších a najčítanejších ateistov. Len málo autorov môže o sebe tvrdiť, že takou vysokou mierou dokázali prispieť k sekulárnemu humanizmu. A prispeli k jeho šíreniu viac, ako ktokoľvek iný. Ako je len vôbec možné rozmýšľať o nich ako o nástrojoch Boha pre naše vlastné očistenie a obnovu jednotlivcov i celej cirkvi? Ako môžeme rozpoznať v nepriateľoch viery bolestivú pravdu o nás samých?
Odpoveďou na túto otázku môže byť porovnanie kritiky náboženstva Marxom, Nietzschem a Freudom s kritikou, ktorú nachádzame v Biblii. Viera ako podvod? Zbožnosť ako klam? Sú to tvrdé obvinenia, ale moderní ateisti nie sú prví, kto ich vyslovil. Čo taký Amos, ktorého hudbu na svoju chválu Boh nedokáže počúvať (Amos 5, 23)? Čo taký Izaiáš, pre ktorého sú „všetky naše spravodlivé skutky ako poškvrnený šat (Iz 64, 6)?“ A čo Ježiš, ktorý považoval najzbožnejších ľudí svojej doby za „obielené hroby“? (Mat 23, 27) a chrám, ktorý viedli veľkňazi, za „lotrovský pelech“ (Mk 11, 17)?
Alebo si spomeňme na Ježišovu kritiku farizejov, Pavlovu kritiku spravodlivých skutkov, Jakubovu kritiku lacnej milosti a kritiku prorokov Starého zákona. Táto kritika nám pripomína, že biblická viera má v sebe zabudovanú veľmi silnú polemiku voči určitému druhu náboženstva, dokonca aj keď ide o vieru v jedného Boha.
Hoci sa nám to nemusí javiť na prvý pohľad, Freudova, Marxova a Nietzscheho kritika náboženstva je napriek ich vlastnej neviere hlboko biblická a môže nám pomôcť odhaliť význam samotnej podstaty biblickej kritiky náboženstva. Duch, ktorý prehovára k cirkvám, môže vanúť, kade sa mu zachce. Preto je možné, že môže prehovárať k cirkvám prostredníctvom ich najväčších nepriateľov.
Ešte lepšie môžeme vidieť silnú paralelu medzi Marxom, Nietzschem a Freudom na jednej strane a Amosom, Jeremiášom, Ježišom, Jakubom a Pavlom na druhej, ak si spresníme podstatu ateizmu, ktorá sa odporúča pre naše duchovné obohatenie. A to z toho dôvodu, že nie každá forma súčasného ateizmu je vyhovujúca. Aby sme dokázali sústrediť sa na Marxa, Nietzscheho a Freuda, potrebujeme súčasne rozšíriť aj zúžiť význam „ateizmu“.
„Ateizmus“ možno chápať všeobecne ako odmietnutie náboženskej viery. V tomto prípade zahŕňa rovnako ateistov, ktorí tvrdia, že Boh neexistuje, ako agnostikov, ktorí so sokratovskou nevedomosťou tvrdia, že nevieme alebo nemôžeme poznať skutočnosť, či Boh existuje. Ateizmus však nie je limitovaný problémom Božej existencie, on zahŕňa aj základné tvrdenia o podstate a aktivitách Boha. Zaoberá sa náboženskou teóriou i náboženskou praxou, hlásajúc, že liturgické, zbožné a etické praktiky náboženského života sú racionálne neprijateľné, v najlepšom prípade neodôvodnené.
Marx, Nietzsche a Freud reprezentujú typ ateizmu, ktorý je odlišný od ateizmu, ktorý dominoval v európskej filozofii náboženstva od čias Huma a Kanta, pokračuje do dnešných dní a predstavuje centrálny bod súčasnej diskusie. Tento typ ateizmu môžeme nazvať „dôkazovým ateizmom“. Nikde nie je lepšie zhrnutý ako u Bertranda Russella v jeho opise stretnutia s Bohom, kedy by sa ho Boh pýtal, prečo neuveril. Russell by odpovedal: „Nedostatok dôkazov, Bože! Nedostatok dôkazov.“
V kontraste s týmto sa Marx, Nietzsche a Freud považujú za majstrov školy podozrenia. Napriek značným rozdielom štýlov ich spája praktizovanie tzv. hermeneutiky podozrenia. Ide o zámernú snahu odhaliť sebaklamy, ktoré sa podieľajú na ukrývaní našich skutočných motívov pred nami samými, či už u jednotlivcov alebo v spoločnosti, aby sme si nevšimli, akým spôsobom a ako veľmi naše správanie a naše presvedčenia formujú hodnoty, ktoré sami popierame. Napriek tomu, že títo autori primárne aplikujú hermeneutiku podozrenia na sféru politickej ekonómie, buržoáznej morálky a psychosexuálneho vývoja, každý z nich sa dotýka a aplikuje aj podozrenia na náboženstvo kresťanskej spoločnosti.
Tento typ hermeneutiky podozrenia je niečo iné ako skepticizmus, ktorý bol dôvodom vzniku dôkazového ateizmu. Skepticizmus je zameraný na iluzívnosť vecí, kým podozrenie je zamerané na klamlivosť vlastného vedomia. Skepticizmus sa snaží odhaliť priehľadnosť faktov, kým podozrenie sa snaží odhaliť rozdvojenosť osobnosti. Skepticizmus adresuje priamo otázku viery, keď sa pýta, či existuje dostatok dôkazov, aby sa daná viera dala považovať za racionálnu. Podozrenie je adresované priamo na vedomie osoby, ktorá verí a len nepriamo na obsah tejto viery. Cieľom podozrenia je spochybnenie veriacej duše hľadaním motívov, ktoré viedli človeka k viere a funkcií, ktoré táto viera plní. Špeciálne sa zameriava na motívy a funkcie, ktoré „milujú temnotu viac ako svetlo“, a preto sú dobre schované. Tam, kde Hume a Kant spochybňujú hodnovernosť argumentov božej existencie, Marx, Nietzsche a Freud sa nám snažia ukázať, ako náboženská viera dokáže súčasne maskovať a napĺňať naše vlastné záujmy, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé.
Napriek tomu býva prvou reakciou diskutujúcich kresťanov vyvracať alebo diskreditovať Marxa, Nietzscheho a Freuda. Je jednoduché obviňovať Marxa za sovietov, Nietzscheho za nacistov a o Freudovi povedať, že aj americká psychológia ho považuje za človeka, ktorý prekročil hranice.
K ateizmu podozrenia je potrebný celkom iný prístup. Cieľom kresťanov pri čítaní Marxa, Nietzscheho alebo Freuda by nemalo byť ich odmietnutie a diskreditácia. Potrebný je veľmi neobľúbený a bolestivý opak. Prijať to, že ich kritika je až pričasto pravdivá a snažiť sa pochopiť, ako sa dotýka nie ich, ale nás samých.
Preto je potrebné, aby sa kresťania nebáli byť prorockými hlasmi, ktoré budú vyzývať cirkvi, aby sa vážne zaoberali kritikou náboženstva, vychádzajúcou z hermeneutiky podozrenia a sebareflexívne ju aplikujúc na vlastné spoločenstvo a jeho prospech. Dôraz kresťanskej spirituality na osobnú sebareflexiu a dôraz hebrejských proroctiev na spoločenskú sebareflexiu umožňujú pochopiť význam využitia moderného ateizmu, ak hovoríme o ateizme podozrenia.
Až keď sa nám podarí odstrániť brvná sebaklamu z teórie i praxe vlastnej zbožnosti, potom môžeme hľadať triesky chýb v teóriách Marxa, Nietzscheho a Freuda. V najlepšom prípade nebude nutné ani to, pretože svojimi vlastnými životmi ich môžeme vyvrátiť efektívnejšie než akýmikoľvek argumentmi.
Pamätám si ako dnes, keď som prvýkrát chytil do ruky Nietzscheho Antikrista, a stalo sa to práve v období môjho obrátenia a charizmatického kresťanstva. Bola to pre mňa studená sprcha najmä preto, lebo viacero jeho obvinení bolo naozaj opodstatnených. Touto knihou sa začala moja cesta ku kritickému mysleniu a schopnosti kriticky hodnotiť aj to, čo som dovtedy považoval za nedotknuteľné. Vedieť sa kriticky postaviť k vlastnej viere, ktorá je posvätnou oblasťou, je znakom zrelej osobnosti a paradoxne môže samotnú vieru ešte viac prehĺbiť.
Rovnako pamätný bol pre mňa Freud, ktorého som začal čítať asi rok po Nietzschem a jeho dielo mi otvorilo úplne nový pohľad na vlastné vedomie, podvedomé psychické procesy a neurotické charakteristiky niektorých náboženských prvkov. Freud ma nepripravil o vieru, ale opravil niektoré naivné predstavy a ukázal oblasti, ktoré je potrebné vnímať s kritickým prístupom.
Prístup Merolda Westphala k dielam týchto troch ateistov, ktoré rozoberá vo svojej knihe Suspicion and Faith (Podozrenie a viera), môžem všetkým veriacim vrelo odporúčať aj z mojej vlastnej a osobnej skúsenosti.
Literatúra: Westphal, Merold. Suspicion and Faith: The Religious Uses of Modern Atheism (Podozrenie a viera: Náboženské využitia moderného ateizmu). New York: Fordham UP, 1998.
Prameň: Michal Hornák, Marx, Nietzsche a Freud ako pokánie?, Blog.Pravda.sk, 18. január 2015.
Prevzaté so súhlasom autora.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 103 v pondelok 19. januára 2015.