Zdá sa, že verejný názor na nanotechnológie ovplyvnia náboženské viery. Ak neboli bravčové rezne nikdy súčiastkou živého bravovho tela, sú podľa halalského predpisu (obdoby židovského kóšerového predpisu) zakázané?
V science-fiction historke Halo diskutuje skupina islamských vedcov nad bravčovým rezňom, vytvoreným „molekulárnym skladačom“; to je prístroj, ktorý zloží rezeň mäsa priamo z jeho individuálnych atómov, namiesto toho, aby ho bolo treba odrezať zo stehna zvieraťa. Islamský halalský zákon zakazuje jesť bravčové mäso. Syntetický rezeň je čo do skladby a formy identický so skutočným, prirodzeným, ale nebol nikdy súčasťou živého prasaťa. Je aj tak zakázaný?
„Historka môže znieť ako žart, ale poukazuje na jav, keď schopnosť nanotechnológie manipulovať atómy môže premeniť materiálny svet natoľko, že z toho vzniknú náboženské problémy,“ hovorí Chris Toumey, kultúrny antropológ na Univerzite Južnej Karolíny, kde sa zaoberá vzťahom nanotechnológií k vieram.
Dosiaľ sa ozvali k problematike nanotechnológií takmer iba sekulárne hlasy, ale už počuť aj názor, že sa k tomu mienkotvorne ozvú aj predstavitelia náboženských vier. Pri jednom prieskume v USA v roku 2009 sa zistilo, že sila viery negatívne ovplyvňuje podporu financovania tohto nového vedného odboru. Čím je nejaká oblasť náboženskejšia, tým menej považuje nanotechnológie za morálne prijateľné.
Náboženstvá až dosiaľ k problematike nanotechnológií napodiv mlčia. Nič podobné ako búrlivé bioetické kontroverzie okolo fertilizácie in vitro.
„Nanotechnológie sú heterogénnym poľom vedeckej a technologickej činnosti a náboženské komunity nemajú univerzitné pracoviská a odborné časopisy, ktoré by sa zaoberali týmito komplikovanými situáciami,“ dodáva Toumey. „Ich pozornosť priťahujú dramatické objavy, ak sa udejú, či už v pozitívnom (vidina liečby rakoviny) alebo negatívnom zmysle (prírodné katastrofy).“
„Dosiaľ bolo v náboženskom myslení málo záujmu o nanotechnológie, pretože ak sa pozriete do detailov, problematické sa môžu javiť nie podrobnosti nanotechnológií, ale skôr ich špecifické aplikácie, napríklad pri výrobe syntetických potravín alebo pri vplyve na životné prostredie,“ povedal Donald Bruce, zakladateľ poradenstva Edinethics v Edinburgu, ktoré pracuje pre Škótsku protestantskú cirkev.
Toumeyova analýza tých pár literárnych prameňov, ktoré našiel, prichádza k záveru, že viaceré náboženstvá nanotechnológiám neprajú: obávajú sa, že by mohli premeniť ľudskú prirodzenosť, o čo sa vraj usilujú tzv. transhumanisti.
Transhumanizmus je kultúrne hnutie, ktoré hlása, že technológia (vrátane nanotechnológií) povedie ľudský vývoj smerom vykántrenia chorôb, predĺženia ľudského života a využitia informačných technológií na kybernetickú nesmrteľnosť, čo by bolo niečo ako uloženie ľudskej „duše“ na harddisk. Jeho najznámejší proponent je futurista Ray Kurzweil. Názory transhumanistov na nesmrteľnosť a dušu sa priam zrážajú s požiadavkami väčšiny náboženstiev.
Druhým javom je obava, že nanotechnológie by mohli človeka zbaviť možnosti individuálnej kontroly svojho života, a to vytvorením životného prostredia bez jeho súhlasu alebo poskytovaním možností lepšieho života len pre bohatých.
„Tieto obavy sú prejavom nedôvery veriacich voči technológiám vo všeobecnosti,“ dodáva Toumey. „S niektorými môžu súhlasiť aj ľudia bez náboženstva, ale prieskumy ukazujú, že veriaci sú pri diskusiách hlasnejší. Výrazy typu boh, duša, duch a večný život slúžia v celom rade metafor, symbolov a osobných príbehov pri pohybe v oblasti etických problémov vyvolaných novými technológiami.“
Okrem spoločných obáv vyslovujú jednotlivé náboženské denominácie rad vlastných prístupov. Katolíci zdôrazňujú svoje klasické bioetické princípy: povedú nové diagnostické možnosti nanotechnológií k rozšíreniu palety potratov? Bude nanomedicína rešpektovať ľudskú dôstojnosť aj v prípadoch, keď zhoršenie zdravotného stavu dosiahne taký stupeň, že príde do úvahy eutanázia?
Nekatolícki kresťania varujú pred ľudskou namyslenosťou a jeden autor prirovnáva nanotechnológie k alchýmii a vystríha pred nebezpečenstvami snahy o „úplnú kontrolu prírody schopnosťou meniť povahu každej látky na čokoľvek iné“. Moslimovia sa uberajú celkom inou cestou: namiesto toho aby sa starali, či sú nanotechnológie dobré alebo zlé, diskutujú o tom, kto má právo rozhodovať. Otázka sa kladie v rámci ištihadu, čo sú procedúry, vedúce k vydávaniu zákonných pravidiel. Židovskí autori umiestňujú túto diskusiu do historky o Golemovi. Tohto tvora s ľudskou podobou zostavili ľudia s náboženskou alebo magickou mocou a jeho správanie môže byť podľa okolností dobré alebo nebezpečné; technológia môže tvorstvo zlepšiť, ale to je spojené s prenosom zodpovednosti na ľudí.
Toumey si myslí, že ani vedci ani teológovia nie sú pripravení na diskusiu o nanotechnológiách.
Povedal: „Veriaci reagujú na extravagantné myšlienky transhumanistov, ktoré majú v skutočnosti len málo do činenia s nanotechnológiami. Mali by sa s nimi lepšie oboznámiť, kým sa pustia do diskusie. Na druhej strane by vedci mali uznať, že náboženstvo môže priniesť rozumné a konštruktívne názory. Bolo by úžasné, keby každý vedel toho o nanotechnológiách veľa a rozhodnutia by sa dali robiť na základe týchto informácií – ale, žiaľ, toto je krajne nepravdepodobné.“
Podľa Toumeya si laici vytvoria svoj názor na svojich hodnotách – vybrúsených a polarizovaných názoroch na technológie, kde zaváži viac súkromie, autonómia, aj spravodlivosť, ako objektívna informácia.
Povedal: „Bolo by dobre, keby sa dialóg viedol dvojkoľajne a vedci si s neodborníkmi vymieňali informácie a názory. Niečo také je nevyhnutné. Netreba čakať, kým sa realizuje niektorý z veľkých sľubov transhumanistov. Aj niečo tak prozaické ako syntetický bravčový rezeň môže byť iskrou pre veľkú kontroverziu.“
Michele Catanzaro má PhD vo fyzike a je novinárom v Barcelone.
Prameň: Michele Catanzaro, 2012, „Nanotechnology and religion: a complex relationship“, The Guardian, 12. 6. 2013.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 96 v stredu 19. júna 2013.