Hor sa za Matuzalemom!

Chceme naozaj dlho žiť?

„Bohyňa Brieždenie sa vydala za smr­teľ­níka menom Titón; kvôli nej mu Zeus udelil nesmr­teľ­nosť; no zabudla si pre muža vyprosiť večnú mladosť. A tak Titón rástol a rástol, potom starol a starol, bol šedivejší a še­di­vejší, bol ška­redší a ška­redší, bol menší a menší, až skončil ako lúčna kobylka.“

Robert Graves, Grécki bo­ho­via a hrdi­no­via

Kým humanisti sa bežne dovolávajú mýtu o Pro­me­teovi (ktorý urobil z ľudí bohov tým, že im dal dar ohňa), naj­novšie získava na po­pu­la­rite mýtus o Ti­tó­novi. Vďaka účin­nej­ším lekárskym pro­ce­dú­ram a nov­ším poznatkom o našej gene­tickej štruk­túre sa dĺžka ľudského života dra­ma­ticky predl­žuje. Na za­čiatku tohto sto­ročia bolo dosiahnuť šesť­de­siatku veľkým úspechom – dnes žije veľa ľudí, ktorí sa na­ro­dili pred sto­ro­čím.

Pre Titóna nebol dlhý život požeh­na­ním ani telesne ani duševne. Kým jeho nesmr­teľ­ná nevesta ostávala večne mladá, on vädol a scvr­ká­val sa, až utrá­pený v agónii prosil Dia, aby mu daroval smrť. Veď jeho snom, ako aj naším, bola nie kvan­tita, ale kva­lita života. Keby bolo isté, že máme zaru­čený veľmi dlhý vek a neskorú sta­robu, aký druh života môžeme očakávať?

Edward O. Wilson, laureát Ceny humanistov a pro­fe­sor na Har­var­do­vej uni­ver­zite, nedávno povedal:

„Nevidím dôvod, prečo by ľudstvo, a celý druh, nemohlo byť nesmrteľné, a to naj­me­nej do tých čias, kým neza­hynú posledné do­siahnu­teľné hviezdy.“

Takéto komentáre boli donedávna možné len v ríši sci-fi alebo v kázňach nábo­žen­ských mystikov, ktorí sľubovali nesmr­teľ­nosť v posmrtnom živote. Wilson je však jedným z naj­reš­pek­to­va­nej­ších svetových vedeckých autorov! Pripúšťa, že ozajstná nesmrteľnosť ostáva asi chimérou, no dodáva, že dosiahnuť 150 rokov je pre väč­šinu z nás iste možné.

„Keby mi telo a myseľ ostali celé a aktívne, hej, chcel by som žiť tak dlho.“

Má to však aj svoj rub. Daniel Kelves, aj on sveto­známy vedecký spisovateľ, profesor bio­etiky na Princetonskej univerzite, napísal úvodník pre The New York Times pod názvom „Život po 150-ke“, kde zapo­chy­boval o tomto stave vecí:

„O jednej ohromnej podrobnosti sa nehovorí: či u 200-roč­ného (-nej) budú mentálne schopnosti zod­po­ve­dať jeho fyzickým silám.“

Určitým spôsobom je to opak Titónovej agónie – podľa mýtu bol Titón mentálne celkom pri zmysloch, ale fyzicky troska.

Tu je dôležité uvedomiť si, že jedna z vedeckých oblastí, ktorá veľmi ovplyvní kvalitu života v 21. sto­ročí, je výskum vedomia a ľudského mozgu. Netreba pred­po­kla­dať, že Alzheimerova choroba a po­dobné debi­li­tu­júce mentálne syndrómy ostanú aj v bu­dúc­nosti postrachom vysokého veku. Dajme tomu, že človek si zachová dobré fyzické aj mentálne zdravie aj do druhej sto­roč­nice svojho života – prečo by to nebolo želateľné?

Kevles uvádza iné námietky. Tvrdí, že posunutie termínu smrti ešte zhorší sociálne krízy vyplývajúce z ne­dosta­toč­nej zdra­vot­nej sta­rostli­vosti, pre­ľud­nenia a ne­pri­me­ra­ného počtu starých ľudí. Možno dodať, že keďže bio­tech­nické pro­ce­dúry na pre­dĺ­ženie života budú drahé, budú ich môcť vy­u­ží­vať v prvom rade len boháči; disparita medzi elitami a ve­rej­nos­ťou sa tým len zhorší.

Posledný argument sa však dá uviesť proti každej tech­no­lo­gickej novinke. Spo­čiatku to býva vždy len bohatý človek, čo má z niečoho neo­by­čaj­ného osoh; rastúci dopyt však obyčajne nájde cesty, ako produkt sprístupniť čoraz širším vrstvám oby­va­teľ­stva. Na za­čiatku tohto storočia si len nepatrný počet ľudí mohol dovoliť automobil značky Ford, model T.

Kevles a iní kritici predĺženia života nevenujú dosť pozornosti zásadnej skutočnosti, že veľká väčšina z nás by chcela žiť dlhšie, keby mohla. Dopyt po nových procedúrach bude iste rásť. Hlavní oponenti týchto nových tech­no­ló­gií sa priklá­ňajú k etickému modelu na základe akéhosi prírodného zákona, že náš pobyt na tejto Zemi je časovo obmedzený. No to je zaujímavý spôsob uvažovania. Dá sa predsa ľahko tvrdiť aj to, že príroda nám určuje smrť na vek 30 rokov, keď sme splnili svoju úlohu v dlhej reťazi života rozmno­že­ním sa a za­iste­ním prežitia nášho potomstva. Keby však niekto chcel uviesť teo­lo­gický argu­ment, že dĺžku nášho života určil boh, vzal by som ako model Matu­za­lema; dožil sa vraj 969 rokov a nikde sa nehovorí, že sa nudil.

Moje vzory nie sú biblické alebo iné mytologické osoby, ale dvaja vy­ni­ka­júci mysli­telia a ve­rejní činitelia tohto storočia. Filozofi John Dewey (dožil sa 93 rokov) a Bertrand Russell (dotiahol to až do 97 rokov) bojovali celý život za slo­bodu hľadania a ve­rej­ného školstva a za právo snažiť sa žiť dobrým životom bez závislosti od utešujúcich povier. Mali šťastie, že zdedili zdravé gény, ale mám podozrenie, že aj ich životný štýl im pomohol zotrvať tu tak dlho. Život bol pre nich príliš zaujímavý, a tak ho nechceli opustiť skôr.

V tom tkvie výzva dnešných humanistov: prijímame sku­toč­nosť, že dĺžka nášho pobytu na Zemi sa predĺži, vy­ža­du­jeme túto možnosť pre všet­kých občanov a chceme stáť v prvých radoch tých, čo hľadajú nové cesty myslenia o dobrom živote. Malo to zmysel už vtedy, keď pravdepodobná dĺžka života bola krátka a páry museli mať deti, len čo začala puberta, a museli ich mať veľa, lebo veľa ich umieralo. Bio­lo­gické hodiny ženského orga­nizmu sa teraz dajú napraviť inakšie a rozho­dovať sa medzi kariérou v za­mestnaní alebo deťmi stráca na na­lie­ha­vosti. Pri mož­nosti dlhého života sa nemusí vidieť nutným ísť na vy­sokú školu už v 18 rokoch. Možno si vziať čas poobzerať sa po svete alebo zúčastniť sa nejakým spôsobom verejných služieb a až potom sa venovať aka­de­mic­kému štúdiu a ro­din­nému životu. Ani romantický ideál doži­votnej lásky nemusí byť dôležitý, keď život potrvá sto­ročia.

Hlavnou úlohou sa tak stáva budovanie spoločnosti, kde ľudia v po­kro­či­lom veku ostanú aktívni a budú mať dô­le­žité posta­ve­nie. Titónov dnešných dní trápi prav­de­po­dob­ne viac pocit, že ich nikto nechce a ne­cení, ako fyzická alebo mentálna neschopnosť. Zmierme sa s myšlienkou, že sme na tomto svete nadlho a pri­pra­vujme opat­re­nia, aby tento dlhý časový úsek bol za­u­jí­mavý a občas aj vzru­šu­júci. Nové huma­nis­tické motto by mohlo byť: „Žiť dlho a pre­kvi­tať.“

Poznámky:

1. Robert Graves, Greek Gods and Heroes (Grécki bohovia a hrdi­no­via), New York: Dell Publ. Co., 1960.
2. Edward O. Wilson, The Quest for Immortality (Hľa­da­nie nesmr­teľ­nosti), Esquire, máj 1999, s. 14.
3. Daniel Kevles, Life on the Far Side of 150 (Život po sto­päť­de­siatke), The New York Times, 16. 3. 1999.

---

Autor: Timothy J. Madigan.

Prameň: Timothy J. Madigan, Forward to Methusaleh (Hor sa za Ma­tu­za­le­mom!), Free Inquiry 19/4, s. 42, jeseň 1999.

Preložil Rastislav Škoda.

Článok bol pô­vod­ne uve­rej­ne­ný v Zo­ši­toch hu­ma­nis­tov č. 12 v nedeľu 12. decembra 1999.