Kategórie
Osobné

Genius Loci

Ján Smrek

Neprivolávam násilne nijaký verš, ni ston, ni hudbu. Genius loci velí mne vyjadriť veku môjho sudbu.

Čo som ja? Prach. Ja nemám škôl, čo by ma múdrym urobili. Čo je môj trón? Len z dreva stôl, a som, jak iní rozpustilý.

Zájdem si večer medzi tých, čo pijú rum, keď prišli z práce, a sajem slovo ich aj dych, a už mám verše víťaziace.

Na hrudi ľudskej ucho mám jak lekár, ja tep ľudský slúcham, a rúcho pritom prosté mám, nerovné učeneckým rúcham.

Učení? Príliš chlebove premnohý berie svoju vedu. Skôr spácha zradu na slove, než aby z vedy mal mať biedu.

Priveďte mi sem pastiera! Ale ho luhať nenaučte! Ten ešte z výšok načiera, a keď on vraví, vtedy mlčte.

Ja sám som pastier a viac nič. Ovečky pásť, to by ma ctilo. Nuž kto mi vkladá v ruky bič, by sa, keď švihnem, zaiskrilo?

Veliká sila dejinná zvolila si ma za pisára. Sám nie som nič. Som trstina. Ľudských úst výdych, hmla a para.

Jedno však odhodlanie mám: za to, čo Génij môj mi vraví, ja zodpovednosť beriem sám. Za verš svoj vzdám sa svojej hlavy.

2 odpovede na “Genius Loci”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.