Od priameho svedka ekumenickej prostitúcie v Lunde: Luteránske „Habemus papam!“ Čo má František spoločné s lesbickou biskupkou? Apokalyptické rozmery pontifikátu.
Michal Semín sa vydal podporiť nešťastných švédskych katolíkov, podať správu o zvrátenom konaní súčasného pápeža pri oslavách výročia reformácie a znovu si položiť otázku, koho že to vlastne František zastupuje.
Nielen v tradične zameraných katolíckych kruhoch narastá zdesenie z názorov a činov pápeža Františka. Jeho posledným výpadom proti viere, ktorú má povinnosť strážiť, je účasť na zahájení osláv blížiaceho sa päťstoročného výročia „výstrelu z Wittenbergu“ vo švédskych mestách Lund a Malmö.
František je historicky prvým pápežom, zúčastňujúcim sa oficiálnej pripomienky osobnosti a myšlienkového dedičstva Martina Luthera. Všetká vina však nespočíva len na jeho ramenách, veď ku spoločným katolícko-luteránskym rituálnym tančekom dal súhlas už Benedikt XVI., plynule nadväzujúci na ekumenický odkaz Jana Pavla II.
Možno sa pýtate, čo je zlé na tom, ak je hlava katolíckej cirkvi ústretová voči ľuďom iného vyznania. Sú to však ľudia, komu (čomu) je určená Františkova náruč? Alebo je skôr určená ich nekatolíckemu vyznaniu?
Švédská luteránská Sodoma
V rozhovore pre La Civiltá Catolica krátko pred cestou do Švédska František vyhlásil, že „prozelytstvo na cirkevnej úrovni je hriechom“. Zmysel tohto oznámenia je prostý: Komu záleží na tom, aby kresťania boli katolíckeho vyznania, ten nemá v údajnej milosrdnej bergogliánskej cirkvi čo hľadať. Ľahostajnosť voči tomu, v čo kresťan verí, je však v prípade Kristovho námestníka na zemi niečím historicky úplne bezprecedentným a je len ďalším z radu dôkazov, že súčasná cirkevná kríza je súčasne i hlbokou krízou na úrovni pápežstva.
Katolícko-luteránska seansa, ktorá sa začiatkom tohto týždňa na švédskej pôde odohrala, bola vedená mottom „To, čo nás spája, je dôležitejšie, než čo nás rozdeľuje“. Ide o jednu z najrafinovanejších klamstiev tejto Veľkej (októbrovej) ekumenickej revolúcie.
Ťažko môže byť väčšia priepasť než je medzi Cirkvou, založenou samotným Kristom (nevernosť mnohých jej pastierov na božskom pôvode katolíckej cirkvi vôbec nič nemení) a zborom luteránskych „cirkví“, definovaných mnohými závažnými vieroučnými omylmi. Aby bolo jasné, jednotlivé pravdy viery, ktoré možno v protestantizme rozpoznať, nemožno mať za jeho definičné znaky. Sú len pozostatkom Kristom zvereného pokladu viery z doby pred Lutherovou vzburou proti autorite Cirkvi i samotného Boha.
Tieto pravdy však možno v mainstreamovom luteránstve nájsť čím ďalej, tým obtiažnejšie. Len náhodne: Švédská luteránska cirkev, s ktorou sa pápež František cíti byť zjednotený v jedinom Tele Kristovom, sa síce oficiálne hlási k viere v Najsvätejšiu Trojicu, väčšina jej „pastierov“ však v božstvo Ježiša Krista neverí. Každý, kto sa v nej uchádza o „kňazskú“ službu, musí súhlasiť so svätením žien či sobášmi osôb rovnakého pohlavia. Kto je opačného názoru, „vysvätený“ jednoducho nie je.
V čele tejto sekty stojí „arcibiskupka“ Jackelénová, žehnajúca homosexuálnym párom. Jej pravá ruka, „biskupka“ zo Štokholmu Eva Brunnová, sa nedávno rozviedla so svojou lesbickou „manželkou“, rovnako v „kňazskej službe“. Tá samá osoba sa vlani dožadovala toho, aby boli z kostolov odstránené všetky kresťanské symboly, vrátane krížov, pretože urážajú city prichádzajúcich islamských migrantov.
Čítajte: Františkove krédo: Vpred do priepasti! Zošrotovať náuku, predať sviatosti a spásu. Popularita na úkor cirkvi, lichôtky radikálnej ľavici a pozývanie imigrantov. Ilúzie sa definitívne rozplynuli.
Nová epocha úpadku
Čítajte: Už i svetské masmédiá sa pýtajú: Je tento pápež katolík? Historický podpis prevracia morálny zákon. Bude chcieť zrušiť eucharistiu? František stojí za Lutherom. Vítači migrantov stoja za Františkom. Jeseň bude chladná.
Choré učenie
Nejde však len o vieroučne zvrátenú prax kňazského svätenia – nielen lesbických – žien. Luteránske „cirkvi“ nemajú platné kňazské svätenie ani v prípade mužov. Ergo, chýba i svätá spoveď, birmovanie, posledné pomazanie – a čo je vari najväčším mankom luteránskeho poňatia sviatostí – eucharistie, t. j. samotný sviatostný Kristus, prítomný na oltári i u prijímajúceho pod spôsobmi chleba a vína.
Pápež František mylne tvrdí, že k prináležitosti jedinému Telu Kristovmu stačí spoločný krst. Nejde len o to, že luteráni neveria, že krstom je zmyť dedičný hriech a do duše je vliata milosť posväcujúca. Podstatnejšie je to, že k Cirkvi Kristovej nemôže patriť ten, kto nevyznáva to, čo ona k viere predkladá.
Toto nemenné katolícke učenie je prehľadne zhrnuté napríklad v encyklike Pia XII. Mystici corporis Christi:
„Medzi údy Cirkvi nutno skutočne počítať len tých, ktorí prijali krst a vyznávajú pravú vieru a sami sa úboho neodlúčili od Tela ani neboli z neho pre veľmi ťažké poklesky vylúčení. ‚Pretože v jednom Duchu‘, radí Apoštol, ‚my všetci v jedno Telo boli sme pokrstení, či už sme boli židia alebo pohania, či otroci alebo slobodní‘ (I. Kor XII, 13). Ako je teda v pravom kresťanskom svete len jedno Telo, jeden Duch, jeden Pán, jeden krst, tak môže byť v ňom len jedna viera. (Sr. Ef, IV, 5); a preto, kto by odoprel poslúchať Cirkev, toho máme považovať podľa príkazu Pána za pohana a colníka (Sr. Mat XVIII, 17). Preto tí, ktorí sú odlúčení vierou, alebo správaním, nemôžu žiť v tomto jednom Tele a z jedného Božského Ducha.“
Chybný výklad Písma
Vo svojej kázni pri ekumenickej akcii v lundskej katedrále, skonfiškovanej luteránmi v roku 1536, František okrem iného vyhlásil:
„S vďačnosťou uznávame, že reforma prispela k tomu, že sa Písmu svätému dostalo v cirkevnom živote ústredného postavenia.“
Uf. Nielen že Luther z biblického kánonu svojvoľne vyhodil sedem starozákonných kníh a na tých miestach zákona nového, ktoré nezodpovedali jeho nekatolíckym tézam, škrtal a prepisoval ako pominutý; v prístupe k Písmu svätému zaviedol zásadu, ktorej anarchistické plody zbierame dodnes. Vošla do dejín pod označením Sola Scriptura (Len Písmo), zakladajúci nárok na súkromný úsudok pri výklade Biblie.
Vzhľadom k Lutherovej povahe je potom trochu príznačné, že keď sa niektorý z vykladačov dostal do rozporu s tým, ako Písmo vykladal on, vyhlásil sa za neomylného:
„Nepripúšťam, aby moju náuku mohol posudzovať ktokoľvek, dokonca ani anjeli. Kto neprijíma moju náuku, nemôže dosiahnuť spasenie.“ (Erl., 28, 144, 1522).
Zásada súkromného úsudku je spoluzodpovedná za následný vznik tisícov vzájomne si protirečiacich sektičiek, z ktorých každá o sebe tvrdí, že Božie slovo vykladá pravdivo. Preto tvrdenie, že Lutherova „reforma“ prispela k prehĺbeniu úcty k Biblii, nie je ničím iným, než bohapustým nezmyslom.
Čítajte: Podivný pápež menom František: Prečo ho toľko milujú, obdivujú a popularizujú práve ateistické masmédiá? Podarí sa jeho „revolučným súdruhom“ zviesť veriacich na scestie? Nádej v Kristovi.
Brány pekelné Cirkev nepremôžu
Čítajte: Veriaci na tŕnistej ceste: Rúhavé rečnenie v rímskej bazilike. Nečestnosť, chyba poznania, alebo latentná schizofrénia pápeža Františka? Nárek oviec bez pastiera. Povie niekto DOSŤ?
Apokalyptické rozmery
Pápežov aktívny podiel na oslavách Lutherovej revolúcie je však pohoršením i z radu iných dôvodov. Ťažko nájdeme medzi náboženskými „reformátormi“ osobu, ktorá sa vo svojich spisoch tak často rúha. Jeho nenávisť k pápežstvu či omši svätej dosahuje takých rozmerov, že sa nezdráha používať i vulgárne výrazy:
„Pápežské listiny sú zapečatené diablovym hovnom. Je to strašlivý pápežov prd. Koľko uvoľnenej energie je potrebnej, aby sa vypustila taká hromová rána! Je to div, že si neroztrhne zadok a čreva.“ (Gobry, str. 45 n).
Alebo sa vari pápež František cíti obohatený týmto Lutherovým výrokom?
„Nakoľko sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho, aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím, či už perom alebo srdcom.“ (Erl., 25, 107 – 108).
Je tak trochu iróniou dejín, že navzdory všetkej tej urputnej nevraživosti voči pápežskej autorite sa nakoniec luteráni dočkali toho, čo by Martin Luther najskôr považoval za diabolský klam – pápeža, chváliaceho jeho „reformné“ úsilie.
A katolíkom, ktorí doposiaľ nestratili vieru ani zdravý rozum (ako napríklad The Fatima Center) preto neostáva než sa pýtať, koho vlastne František v skutočnosti zastupuje. Že má táto otázka i svoje apokalyptické rozmery, vari nie je potrebné rozvádzať.
Autor: Michal Semín.
Prameň: Michal Semín, Od přímého svědka ekumenické prostituce v Lundu: Luteránské „Habemus papam!“ Co má František společného s lesbickou biskupkou? Apokalyptické rozměry pontifikátu, Proti proud, 6. 11. 2016.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 114 vo štvrtok 12. októbra 2017.