V minulom čísle Zošitov humanistov sme nahlásili príspevok o diskusii, ktorá prebehla na jeseň 1999 v nemeckých masmédiách okolo prednášky filozofa Petra Sloterdijka „Pravidlá pre ľudskú záhradu“, v ktorej sa autor na pozadí histórie humanizmu (v bežnom zmysle, nie nášho ateizmu) zaoberá problematikou spojenou s genotechnickou selekciou ľudí. Je súčasne reakciou na informáciu o tejto diskusii v Literárnom týždenníku č. 43 z 19. 11. 1999 z pera Nory Krausovej.
Uverejňujeme teda preklad Sloterdijkovej prednášky, ako bola uverejnená v internete (http://menschenpark.tripod.com z 13. 12. 1999, prípadne www.archiv.zeit.de _.htlm z 18. 1. 2000) a niekoľko typických reakcií na ňu vrátane odpovede Sloterdijka Assheuerovi. Odborníkov prosí neodborník o úsmev nad nešikovnými výrazmi v preklade – dúfa, že zmysel neobrátil naruby. Chýba aj záver – niet ho ani v nemeckej tlači. Ako by aj mohol byť, keď argumentov pribúda: opička Tetra síce nie je klon získaný metódou dr. Iana Wilmuta, ale vznikla z embrya v skorom štádiu rozštvrteného a implantovaného do štyroch opíc.
Nech si pozorný čitateľ urobí úsudok, či si Sloterdijk zaslúži hromobitie v posvätnom zápale, vrcholiace rasistickou urážkou „pochabý germánsky filozof“ (v č. 6 ZH nájdete 36 prívlastkov tohto typu; pod titulkom „Miluj blížneho svojho“ nás na ne na veľkoplošných plagátoch upozorňuje firma Benneton), ktorú Nore Krausovej a redakcii Literárneho týždenníka vytýkam viac ako vecné chyby; otvorene katolícky postoj jej nemôžem vytýkať, len vyjadrujem naše humanistické stanovisko.
Väčšina nemeckých komentárov uznáva, že vo veci má Sloterdijk úplne pravdu: že antropotechniky sú na programe dňa; že keďže evolučná teória platí a podľa nej dosiaľ každý druh alebo prežíva a vtedy sa mení na nový druh, alebo vymiera, dá sa očakávať podobný osud aj pre species človek (nikto to nečaká zajtra); že vývoj dosiaľ nič nezadržalo a aj v budúcnosti bude nezadržateľný. Niektorí mu vytýkajú spôsob, ako interpretuje toto dianie: že venuje pozornosť Platónovým úvahám o pravom štátnikovi, Nietzscheho nadčloveku a Heideggerovmu sklamaniu nad zlyhaním humanizmu pri doterajšej výchove dobrého človeka. Nesvedčí sa, že pritom neraz zle interpretujú slová a myšlienky autora, proti čomu sa on samozrejme energicky bráni.
Sloterdijkov spor s kritickou teóriou a s Heideggerom nás v tejto súvislosti nemusí zaujímať. Ako ateisti sme citliví na Sloterdijkove štylizácie a vety typu:
- zúfalo na Rím zahľadený neohumanizmus,
- ak si na chvíľu dovolíme za klasikov považovať aj Cicera aj Krista,
- je zbytočné zachádzať hlbšie do kryptokatolíckeho charakteru Heideggerových meditujúcich postáv,
- pastorálny spolok chovateľov, t. j. projekt klerikálneho paulínskeho inštinktu,
- pár generácií vlády kňazov nestačí na to, aby sa narobili z vlkov psy a z praľudí bazilejskí profesori,
- bohovia sa stiahli do pozadia a ponechali na človeku, aby sa sám strážil;
a sme si istí, že sú na ne citliví aj ľudia typu Nory Krausovej. Vyplýva z nich, že Sloterdijk je ateista alebo aspoň agnostik a Literárny týždenník je tu predsa na to, aby v každom čísle upozorňoval na kresťanské základy našej kultúry, prípadne aby sa aktívne podieľal na reevanjelizácii našej vlasti v intenciách Jána Pavla II. Preto treba upozorniť tých málo čitateľov cennej zahraničnej tlače, ktorí sa na Slovensku vyskytujú, že Sloterdijk je nebezpečný podvratník a neujde súdu v Ríme.
No možno som Nore Krausovej krivdil, že čaká rozriešenie problému antropotechník kardinálom Ratzingerom z Ríma. Možno už aj u nej dosiahla sekularizácia taký stupeň, že výstražná fráza Roma locuta causa finita stratila pôvodný zmysel rozsudku nad Galileom, Brunom, osvietenstvom, komunizmom (ale nie fašizmom!), teológiou oslobodenia atď., a že značí len toľko, že o veci treba ďalej hovoriť – a to je naše humanistické heslo; protestujeme proti tejto vete.
Som rád, že Literárny týždenník dal v č. 46/99 Marianovi Grachovi možnosť vynikajúco sa zastať Petra Sloterdijka, no nie je pekné, že v ďalšom čísle Nora Švenková jeho slová zľahčuje. Trvám na tom, že by sa mal za rasistickú urážku Petrovi Sloterdijkovi a svojim čitateľom aspoň ospravedlniť.
Autor: Rastislav Škoda.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 14 v nedeľu 6. februára 2000.