Mnohí ľudia cítia, že dnešný svet politicky upadá a vidia, že terorizmus sa vzmáha. Prezident Humanists International (Medzinárodní humanisti), Andrew Copson, odpovedá na otázku, kde stojí humanizmus a humanistický optimizmus v čase, keď vládnu sily dehumanizácie.
Zúfalstvo a dokonca aj apokalyptický pesimizmus by boli ľahké odpovede na otázku o stave sveta. Každodennú agendu novostí ovláda téma terorizmus. Terorizmom ďaleko najpostihnutejšie štáty sú Afganistan, Irak, Nigéria, Pakistan a Sýria. V roku 2014 pripadlo na tieto štáty 78 % úmrtí a 57 % teroristických útokov; v roku 2015 si tieto štáty toto prvenstvo zachovali. V priebehu pár rokov sa k nim pridal Bangladéš, prestúpiac zo stavu relatívnej bezpečnosti do stavu častých samovražedných útokov.
Vedúce európske štáty Francúzsko a Nemecko boli napadnuté opakovane a bizarne. Mŕtvemu je jedno, ako bol zabitý, ale v spôsobe zabíjania masakrou nákladným autom, ako v Nice, je zakalkulované niečo tak odľudšťujúce, že nám musí byť zle, musí nás pochytiť zlosť a musíme si zúfať pri takej ohavnosti. Súčasne však niektorí pozorovatelia zisťujú, že pozornosť masmédií a dokonca aj emocionálne zapôsobenie jednotlivých teroristických činov sa zdajú upadať; familiárnosť šíri únavu.
Vzostup populizmu a odklon od politiky
V mnohých štátoch sa udomácňuje populizmus, pod ktorým samozrejme nemáme na mysli popularitu nejakej myšlienky. O populizmus ide vtedy, keď sa dvorenie popularite stane ideologickým cieľom, a to zastávaním politiky, ktorá neprípustne zjednodušuje svet. Takáto politika spravidla obetuje niektorých jedincov a odľudšťuje druhých, líška sa iným čo aj prekrúcaním pravdy a prívržencom sľubuje veci neurčité (zaručujem vám bezpečnosť) alebo také, ktoré vyvolajú nové zlá (všetkých ich vyvezieme, našou jedinou prioritou bude naša vlasť).
Titulky novín sú plné strašných výrazov, často v komplikovaných a sporných situáciách. Pre svoje zákroky proti organizátorom údajného štátneho prevratu v Turecku je vláda obžalúvaná zo závažného porušovania ľudských práv.
Vo viacerých európskych štátoch sa vynorili populistické nacionalistické strany a kandidáti. Na Filipínach bol za prezidenta zvolený Rodrigo „Digong“ Duterte, ktorý výzvou, aby občania v rámci vigilantizmu (ostražitosti voči narušovateľom zákona) vraždili, zneuctil samotný pojem ľudských práv. V Rusku drží Putin pri moci svoj model militantného rasistického populizmu. V Turecku predstavuje Erdoganova odpoveď sprisahancom puču zásah všetkých politických oponentov a nový vrchol antidemokratického, antisekularistického a protiprávneho útlaku na vonkajších hraniciach Európy.
IHEU je politicky neutrálna v zmysle kampane za jednu z bežných politických strán. Pre mnohých humanistov je však vzostup popularity Donalda Trumpa v USA a nárast anti-EÚ zmýšľania v Európe príkladom novej demagógie a ústupu od medzinárodných ideálov, čo je dôvodom na poplach.
Ako si nahovoríme, že veríme na budovanie lepších zajtrajškov, keď už zachovanie toho, čo máme, je herkulovská úloha?
Akú odpoveď môžu dať humanisti? Kto môže radiť Francúzsku, aby si zachovalo dobrú náladu po novembrovej masakre alebo hrôzach v Nice? Ako môže Nemecko zastávať pozitívne stanovisko po týždňoch opakovaných útokov? Kto môže trvať na tom, že voči Južnému Sudánu, Kongu, Jemenu, Iraku alebo Sýrii máme byť krátkodobo pesimisti, ale dlhodobo optimisti, ako to znie v známom hesle?
Optimizmus humanistov nebol napriek nesprávnym výkladom niektorých kritikov nikdy naivný. Slepej viere sme nekontrovali slepou nádejou, zbožňovanie Boha sme nenahrádzali zbožňovaním človeka! Náš humanizmus sa zakladal na racionalite a rozume, teda na skepticizme a realizme; nakoniec na našej ľudskosti. Preto by bolo nesprávne uvádzať časovú krízu a terorizmus ako dôvod pre odmietnutie ozajstného humanizmu.
Ako sa má zachovať optimistický humanizmus v čase globálnej nestability a hrozieb? Humanisti majú pamätať predovšetkým na tieto tri veci.
Albert Camus povedal: „Úlohou spisovateľa je zabrániť, aby sa civilizácia sama nezničila.“ V čase krízy to platí pre humanizmus.
Môžem vám presne povedať, čo treba cítiť a ako odpovedať na nový model krízy. Je však niekoľko myšlienok, ktoré treba mať na pamäti pri debatách, prebiehajúcich vo všetkých našich štátoch.
Nesmieme si mýliť terorizmus s extrémnou zlobou. Na vraždenie netreba mať „majstrovský“ rozum. Masmédiá preháňajú, keď tvrdia, že teroristické útoky sú niečo „sofistikované“. Pripisovať teroristom tieto cnosti len zvyšuje ich moc a verbuje napodobovateľov. Aj najkoordinovanejšie útoky sú pomerne jednoduché pri porovnaní s logistikou, povedzme, nejakého bežiaceho obchodu. Dôkaz tohto princípu: ISIS často preberá zodpovednosť za teroristické akty. Nie je však isté, že je to tak a niekedy to trvá týždne, kým sa ukáže, či bol čin vykonaný s materiálnou pomocou ústredia alebo len ako napodobnenie. Musíme si dať pozor na reč a odolať idealizácii teroru.
Dlhodobo smeruje vývoj k zlepšovaniu. Násilné a hromadné úmrtia, krátke a chorobné životy, aj osudy pod vládou diktátorov zaznamenávajú pokles v historickom čase. To však nedovoľuje samoľúbosť. Naopak, musíme si byť vedomí, že pokrok sa dosahuje len pri skutočnom úsilí. Dlhodobé trendy umožňujú mať nádej a dávajú za pravdu A. C. Graylingovi, keď hovorí špecificky o konzervatívnych a radikálnych náboženstvách, napríklad o islamizme: „Sme svedkami nie obnovy náboženstva, ale jeho smrteľného zápasu.“
Správy o smrti civilizácie sú veľmi prehnané
Koniec nie je blízko. Isteže, civilizácia čelí početným hrozbám, vrátane nových existenčných rizík, ktoré produkuje samotné ľudstvo: možnosť jadrovej vojny, hromadný bioterorizmus, priebeh klimatických zmien. No storočie svetových vojen a ideologického teroru nám muselo ukázať, že aj blitzkriegmi (bleskovými vojnami) znivočené mestá sa obnovili, že postihnuté štáty opravili mosty, že na život a na smrť znepriatelené štáty môžu aj cez hranice spolupracovať pri výstavbe medziplanetárnych staníc, liečbe chorôb a vytvárať siete, pokrývajúce celú planétu. Správy o smrti civilizácie sú veľmi prehnané. Svet sa globalizuje a to prináša nové výzvy, čo môže viesť k dočasnému mŕtvemu chodu. No nech sa pokrok akokoľvek spomalí nezdarmi, nová globálna civilizácia sa nestratí.
Deštrukcia je dočasná, pokrok pretrváva
Takže áno, robiť zle je ľahšie ako robiť dobre. Ale ak sa raz dosiahli nové dobrá – nové myšlienky a vynálezy, nové práva a slobody – nedá sa na ne zabudnúť. Áno, sú takí, čo budú reagovať proti tomuto pokroku a aj vraždiť, aby potlačili slobody druhých. No génius pokroku sa nedá zahnať naspäť do lampy. Asymetria medzi ľahkosťou robiť zle a ťažkosťou robiť dobre je vyvážená druhou asymetriou – dočasnosťou deštrukcie proti dlhovekosti a obnoviteľnosti pokroku a slobody.
Humanizmus musí ďalej čerpať nádej z tejto skutočnosti a musí konať v súlade s ňou: musí pôsobiť odvážne, konštruktívne, nádejne a dôstojne. Vo svete, plnom nenávisti a nebezpečenstiev, je podpora takejto mentality životnou úlohou humanizmu.
Autor: Andrew Copson.
Prameň: Andrew Copson, Where does humanism stand at a time of crisis? IHEU, 3. 8. 2016.
Článok bol pôvodne uverejnený v Zošitoch humanistov č. 109 v piatok 12. augusta 2016.