„Oci… sľúbiš mi, že sa nebudeš hnevať, ak ti niečo poviem?“
„Povedz, synak.“
„Nie, najprv mi to musíš sľúbiť…“
„Dobre, sľubujem. Nebudem sa hnevať.“
„Dnes som sa rozplakal pred celou triedou…“
„Prečo?“
„Učiteľ povedal, že moja úloha je zlá… a ja som sa rozplakal.“
„A myslíš si, že by som sa kvôli tomu mal hnevať?“
„Niektorí hovorili, že plačú len slabosi. Že plač je len pre deti…“
„Povedz mi, bol si si istý, že si úlohu urobil najlepšie ako si vedel?“
„Áno. Robil som ju včera s mamou. Mysleli sme si, že je všetko v poriadku.“
„Tak počúvaj, synu. Chcem, aby si si zapamätal dve veľmi dôležité veci.“
„Počúvam, oci.“
„Po prvé: Som na teba hrdý. Plač nie je prejavom slabosti. Je to znak sily, citlivosti, života. Slzy prichádzajú, keď je srdce plné. Plakať znamená cítiť, a cítiť znamená byť človekom. Nikdy nedovoľ, aby ti niekto povedal, že je to niečo zahanbujúce. Ver mi, aj tí, čo sa smejú, niekedy plakali. Len svoje pocity skrývajú. Ty máš odvahu ich ukázať, a to je vzácne. Takže áno, plač, keď to cítiš. Slzy sú často liekom na neviditeľné rany.“
„A tá druhá vec?“
„Robiť chyby je úplne normálne. Aj ja s mamou robíme chyby. Práve z chýb sa najviac učíme. Nedospeješ tým, že ti všetko vychádza. Dospeješ, keď padneš a znova vstaneš. Nemáš sa čoho báť. Nie som nahnevaný – ani kvôli úlohe, ani kvôli slzám. Naopak, som šťastný. Mám syna, ktorý cíti, ktorý vie vyjadriť svoje emócie, ktorý nebojácne rastie v človeka. Ľúbim ťa presne takého, aký si, a vždy ťa budem ľúbiť. Hlavu hore, syn môj.“
„Nikdy nezabudni: tvoje srdce je to, čo ťa robí výnimočným.“
Z FB prevzal: Ján Parada.
Jedna odpoveď na “Zamyslenie (otec a syn)”
Pod slovom „srdce“ myslím na pocity, emócie, ktoré sa odohrávajú v mozgu. Ale srdce na tie emócie reaguje. Pečeň nereaguje, lebo nemá nervy. Zato ja mám nervy, lebo musím užívať lieky na pečeň. Ostropestres a Lagosu.