Skutočná sila spočíva v jednote.
Raz ráno, keď som sa zobudil v prírode, všimol som si niečo pozoruhodné. Do päťlitrovej fľaše s vodou, ktorá zostala cez noc otvorená, spadlo niekoľko desiatok mravcov. V priezračnej vode zúfalo mávali nožičkami, akoby každý bojoval o vlastný život.
Spočiatku sa mi zdalo, že sa navzájom topia, zachraňujú sa na úkor ostatných. Táto myšlienka ma znechutila, a tak som sa odvrátil a rozhodol som sa nezasahovať. Po dvoch hodinách však zvedavosť zvíťazila a ja som sa k fľaši vrátil.
Na moje veľké prekvapenie boli mravce stále nažive. Navyše vytvorili živú štruktúru – akúsi pyramídu, v ktorej sa navzájom podopierali, aby udržali celú kolóniu nad hladinou. S údivom som ich pozoroval. Mravce, ktoré boli na spodku, boli ponorené vo vode, no nie natrvalo. Po čase ich vystriedali mravce z vrchných vrstiev, ktoré dobrovoľne zostúpili. Unavení jedinci sa presúvali nahor pokojne, bez tlačenia či chaosu.
Nikto sa nesnažil zachrániť len seba. Naopak, každý sa snažil dostať tam, kde to bolo najťažšie. Tento organizovaný systém vzájomnej pomoci ma hlboko dojal.
Nevydržal som to a našiel som lyžičku, ktorá ľahko prešla hrdlom fľaše. Opatrne som ju vložil do vody. Keď mravce zbadali cestu von, začali vychádzať jeden po druhom, v úplnom poriadku, bez náznaku paniky. Všetko prebiehalo hladko, až kým jeden oslabený mravec nešmykol a nespadol späť do vody, tesne predtým, než dosiahol okraj. Vtedy sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem. Posledný mravec, ktorý už takmer vyšiel, sa náhle otočil. Zostúpil späť, akoby hovoril: „Vydrž, bratku, nenechám ťa!“
Ponoril sa do vody, pevne sa chytil topiaceho sa mravca, no sám ho nedokázal vytiahnuť. Neváhal som a prisunul som lyžičku bližšie. Obaja nakoniec vyšli von – živí, spolu.
Táto udalosť ma dojala viac než akýkoľvek film či kniha o priateľstve a obetavosti. Cítil som zmes emócií: najprv výčitky za to, že som mravce považoval za bezcitné tvory; potom úžas nad ich odolnosťou; obdiv nad ich disciplínou a odvahou; a napokon hanbu.
Hanbu za ľudí. Za nás. Za našu ľahostajnosť, za to, ako sa v honbe za vlastným prospechom navzájom opúšťame, za to, aké vzácne je, keď sa niekto vráti, aby pomohol druhému. Staviame múry namiesto živých mostov.
Ak sú tak malé tvory ako mravce schopné takejto súdržnosti a obetavosti, prečo my, ľudia, tak často ignorujeme utrpenie druhých? V ten deň som pochopil, že skutočná sila spočíva v jednote. A ak niekto ešte nevie, ako správne žiť, nech sa učí od mravcov.
Prevzaté a preložené z facebookovej stránky David Attenborough fan.
Autor: Miroslav Sopko.